Bratislava 22. novembra (TK KBS) Schválenie zázraku na príhovor blahoslavenej Zdenky Schelingovej pápežom Levom XIV. uzatvára dôležitú etapu jej kauzy a približuje slovenskú rehoľníčku k svätorečeniu. Postulátor procesu páter Lucián Bogucki OFMConv. pre Tlačovú kanceláriu KBS približuje jednotlivé kroky, ktoré viedli k dnešnému rozhodnutiu, náročné odborné skúmanie uzdravenia v Spojených štátoch i vlastnú skúsenosť s jedenásťročnou prácou na kauze. Hovorí tiež o odkaze sestry Zdenky pre dnešných veriacich a o tom, čo ešte predchádza jej svätorečeniu.
Páter Lucián, pápež Lev XIV. schválil dekrét o zázraku na príhovor blahoslavenej Zdenky Schelingovej. Čo pre vás tento okamih znamená po rokoch práce na jej kauze?
Je to chvíľa veľkej radosti, vďačnosti a zároveň úľavy. Za týmto rozhodnutím je dlhoročná práca mnohých ľudí, množstvo zhromaždených dokumentov, odborných posudkov a svedectiev. Ako postulátor som mal možnosť sprevádzať túto kauzu počas jej rímskej fázy a sledovať, ako postupne prechádzala jednotlivými stupňami skúmania.
Človek si pri takomto procese uvedomuje, že nejde iba o administratívny postup. V centre je konkrétny ľudský príbeh, v tomto prípade príbeh ženy, ktorá zostala verná svojmu povolaniu aj v čase prenasledovania. Dnešné rozhodnutie Svätého Otca je pre nás veľkým povzbudením a potvrdením, že úsilie všetkých, ktorí sa na procese podieľali, malo zmysel.
Kauza sestry Zdenky sa začala ešte v roku 2000. Mohli by ste priblížiť jej najdôležitejšie etapy?
Diecézny proces blahorečenia sa začal 18. septembra 2000 v Trnave. Bolo potrebné zhromaždiť svedectvá, dokumenty a všetky dostupné informácie o živote sestry Zdenky, jej mučeníctve a povesti svätosti.
Dôležitým krokom bola aj druhá exhumácia jej telesných pozostatkov, ktorá sa uskutočnila 16. júna 2003. Už 7. júla toho istého roka pápež Ján Pavol II. potvrdil jej blahorečenie. Samotná slávnosť sa konala 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke počas jeho návštevy Slovenska. Sestra Zdenka bola blahorečená ako mučenica spolu s gréckokatolíckym biskupom Vasiľom Hopkom.
Po blahorečení bolo potrebné preskúmať zázrak pripisovaný jej príhovoru. Diecézna fáza tohto skúmania sa uskutočnila v americkom Denveri od 16. októbra 2013 do 28. februára 2014. Dokumentácia bola následne 11. marca 2014 prijatá v Ríme a začala sa rímska fáza procesu.
Vaša úloha postulátora sa začala v roku 2015. Čo všetko táto práca zahŕňala?
Postulátor zastupuje kauzu pred Dikastériom pre kauzy svätých. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby boli všetky potrebné podklady pripravené, usporiadané a predložené spôsobom, ktorý umožní dôkladné preskúmanie prípadu. Musí komunikovať s odborníkmi, dopĺňať dokumentáciu a reagovať na otázky, ktoré sa počas skúmania objavia.
V praxi to znamená veľa práce s dokumentmi, konzultácií a koordinácie. Pri zázraku je táto úloha mimoriadne náročná, pretože medicínske okolnosti musia byť preskúmané veľmi dôsledne. Postulátor nemôže nič zjednodušovať ani obchádzať. Jeho úlohou je predložiť pravdivý a úplný obraz prípadu.
Proces trval približne jedenásť rokov. Čo bolo počas tohto obdobia najväčšou výzvou?
Najväčšou výzvou bola náročnosť samotného skúmania a potreba zhromaždiť všetky podklady, ktoré by umožnili zodpovedne posúdiť uzdravenie. Každá etapa mala svoje požiadavky a niektoré otázky si vyžadovali ďalšie vysvetlenia alebo doplnenie dokumentácie.
Pri takomto procese sa nedá postupovať rýchlo iba preto, že si to želáme. Potrebujeme rešpektovať pravidlá a dať priestor odborníkom, aby mohli svoju prácu vykonať nezávisle. Svoju úlohu zohrali aj okolnosti, ktoré proces spomalili. Bola to skúsenosť, ktorá si vyžadovala trpezlivosť.
Ktoré udalosti boli rozhodujúce v záverečnej fáze skúmania zázraku?
Veľmi dôležitým momentom bolo zasadnutie lekárskej komisie v Ríme 27. novembra 2025. Následne sme pokračovali v príprave dokumentácie a v máji 2026 som odovzdal dokument Positio super miro bratislavskému arcibiskupovi metropolitovi Mons. Stanislavovi Zvolenskému a predstavenej Slovenskej provincie Milosrdných sestier Svätého kríža sestre Márii Terézii Dobrovičovej.
Išlo o rozsiahly, vyše 800-stranový materiál, ktorý sa týkal skúmaného zázraku. Obsahoval podstatné podklady potrebné na jeho posúdenie. Dôležitým krokom bolo aj zasadnutie teologickej komisie 21. mája 2026.
Záver procesu v Dikastériu pre kauzy svätých priniesol 17. november 2026, keď sa kardináli a biskupi dikastéria pozitívne vyjadrili vo veci zázraku na príhovor blahoslavenej Zdenky. O štyri dni neskôr, 21. novembra, pápež Lev XIV. promulgoval príslušný dekrét.
V čom spočívala osobitná náročnosť medicínskeho skúmania?
Bolo potrebné dôkladne preskúmať zdravotný stav muža, jeho diagnózu, prognózu a následný priebeh uzdravenia. Cirkev pri uznávaní zázraku nemôže vychádzať iba z dojmu alebo z osobného presvedčenia. Potrebuje odborné posúdenie, ktoré zohľadní všetky dostupné medicínske fakty.
Lekári skúmajú, či možno uzdravenie vysvetliť prirodzeným spôsobom, či malo okamžitý charakter, či bolo úplné a či pretrvalo. V tomto prípade bolo potrebné venovať pozornosť aj tomu, ako sa vyvíjal zdravotný stav pacienta po období, keď ho lekári považovali za terminálne chorého.
Výsledkom bolo kladné stanovisko lekárskej komisie. Následne sa prípad dostal pred teologickú komisiu a ďalšie orgány dikastéria. Každá z týchto skupín posudzovala inú stránku prípadu.
Akú úlohu zohrali odborníci, ktorí sa na skúmaní podieľali?
Ich úloha bola zásadná. Pri skúmaní zázraku je potrebná spolupráca odborníkov z rôznych oblastí. Postulátor nemôže nahradiť lekárov ani rozhodovať o medicínskej stránke prípadu. Môže zabezpečiť dokumentáciu a koordinovať postup, ale odborné závery musia urobiť kompetentní ľudia.
Osobitne si vážim spoluprácu s profesorkou Alexandrou Kolenovou, ktorá sa prípadu venovala už v jeho diecéznej fáze. Jej odborné skúsenosti a znalosť zdravotných okolností boli pre skúmanie veľmi dôležité.
Aj v náročných chvíľach som mal možnosť oprieť sa o ľudí, ktorí prípadu rozumeli a boli ochotní venovať mu svoj čas. Takáto spolupráca je pri kauzách svätých nevyhnutná.
Priznali ste, že počas procesu ste mali aj chvíle pochybností. Čo vám pomáhalo pokračovať?
Pri dlhom a náročnom procese je prirodzené, že sa objavia otázky a neistota. Ani postulátor nemá vopred istotu, ako sa jednotlivé komisie rozhodnú. Musí počítať s tým, že odborníci budú žiadať ďalšie vysvetlenia a že niektoré okolnosti bude potrebné opätovne preskúmať.
Aj ja som mal chvíle, keď som si kládol otázku, či sa podarí všetky potrebné veci objasniť a či prípad dospeje k pozitívnemu výsledku. Dôležité však bolo pokračovať v práci, neuspokojiť sa s neúplnými odpoveďami a dôsledne pripravovať dokumentáciu.
Veľkou pomocou bola spolupráca s odborníkmi a dôvera, že pravda sa musí skúmať poctivo. Dnešné rozhodnutie je pre mňa aj osobným povzbudením, že vytrvalosť mala význam.
V priebehu skúmania sa objavili aj otázky týkajúce sa neskoršieho úmrtia uzdraveného muža. Ako sa táto okolnosť posudzovala?
Pri hodnotení prípadu bolo potrebné rozlišovať medzi pôvodným ochorením, z ktorého sa muž uzdravil, a jeho neskorším úmrtím. Muž po uzdravení žil ďalej, no neskôr zomrel na inú príčinu. Aj táto okolnosť sa musela zohľadniť a vysvetliť.
Pre posúdenie zázraku je rozhodujúce, či došlo k úplnému a trvalému uzdraveniu z ochorenia, ktoré bolo predmetom skúmania. Neskoršie úmrtie na inú príčinu automaticky neznamená, že uzdravenie nebolo skutočné alebo že nespĺňalo požadované kritériá.
Práve preto je dôležité, aby mali lekári k dispozícii všetky potrebné informácie a mohli prípad posúdiť v jeho celistvosti.
Aký význam má schválenie dekrétu pre samotný proces svätorečenia?
Je to rozhodujúci krok. Cirkev tým uznala zázrak, ktorý sa stal na príhovor blahoslavenej Zdenky. Tým sa splnila podmienka potrebná na pokračovanie ku kanonizácii.
Treba však pripomenúť, že schválenie zázraku a samotné svätorečenie sú dve rozdielne udalosti. Po dnešnom rozhodnutí nasledujú ďalšie procedurálne kroky. O dátume kanonizácie rozhodne pápež.
Čo bude nasledovať v najbližších mesiacoch?
Pred svätorečením sa uskutoční riadne konzistórium kardinálov. Svätý Otec ich oboznámi so zámerom pristúpiť ku kanonizácii a následne rozhodne o jej termíne.
Presný dátum svätorečenia zatiaľ nepoznáme. Hovorí sa o možnosti, že by sa mohlo uskutočniť v druhej polovici roka 2027, definitívne rozhodnutie však patrí Svätému Otcovi.
Sestra Zdenka sa môže stať prvou svätorečenou Slovenkou v novodobých dejinách. Čo môže jej príbeh ponúknuť dnešnej Cirkvi a spoločnosti?
Jej príbeh má veľkú hodnotu aj pre dnešného človeka. Sestra Zdenka nebola človekom, ktorý by sa usiloval o uznanie alebo výnimočné postavenie. Bola rehoľnou sestrou a zdravotnou pracovníčkou, ktorá svoju vieru žila v každodennej službe chorým.
Keď sa ocitla v situácii, v ktorej bolo potrebné rozhodnúť sa medzi vlastným bezpečím a pomocou prenasledovaným, rozhodla sa pomôcť. Vedela, že jej konanie môže mať vážne následky. Napriek tomu zostala verná svojmu svedomiu.
Mimoriadne silným svedectvom je aj jej postoj k tým, ktorí jej ubližovali. Dokázala odpustiť. Práve odpustenie, vernosť a odvaha sú hodnoty, ktoré môžu osloviť aj ľudí, ktorí žijú v úplne iných spoločenských podmienkach.
Svätosť sestry Zdenky preto nemožno vnímať iba ako súčasť dejín prenasledovania Cirkvi. Jej život ukazuje, že človek môže zostať verný dobru aj v situáciách, keď za to musí veľa obetovať.
Čo by ste si želali, aby sa po rozhodnutí zmenilo vo vnímaní sestry Zdenky na Slovensku?
Bol by som rád, keby sa jej príbeh dostal k čo najväčšiemu počtu ľudí, najmä k mladým. Aby ju poznali nielen ako rehoľníčku, ktorá trpela počas komunistického režimu, ale aj ako ženu, ktorá mala konkrétne povolanie, milovala svoju prácu a dokázala sa obetovať pre druhých.
Myslím si, že jej život môže byť povzbudením pre zdravotníkov, rehoľníkov, kňazov, rodiny aj mladých ľudí. Každý si v ňom môže nájsť niečo, čo sa dotýka jeho vlastnej životnej situácie.
Máte aj osobné želanie spojené s budúcim svätorečením?
Áno. Bol by som veľmi rád, keby obraz sestry Zdenky raz visel na priečelí Baziliky svätého Petra. Je to moje osobné želanie a predstava, ktorá ma sprevádza.
Bolo by krásne, keby sa toto oravské dievča, ktoré sa narodilo v malej slovenskej obci a svoj život zasvätilo službe druhým, stalo viditeľným svedectvom svätosti pre celú Cirkev. Jej príbeh si zaslúži, aby ho poznali nielen ľudia na Slovensku, ale aj veriaci v ďalších krajinách.
A najmä by som si želal, aby sme sa pri pohľade na jej život nezastavili iba pri obdivovaní jej odvahy. Dôležité je nasledovať jej príklad – v službe, vernosti, odpustení a láske k človeku.