Peruánska cirkev povolaná k spoločenstvu a bratstvu po návšteve pápeža

TK KBS, VaticanNews, en, ml; kj | 19. 11. 2026 13:05



Foto: Vatican Media

Peru 19. novembra (TK KBS) „Posolstvá sú výzvou pre univerzálnu Cirkev, ale osobitne pre Peru, pretože pápež nám hovoril o našej vlastnej realite,“ uviedol biskup Carlos Enrique García Camader, predseda Peruánskej biskupskej konferencie, v rozhovore pre Vatican News na záver návštevy pápeža Leva XIV. v krajine.

Aká je prvá myšlienka pápeža, ktorá vám v tejto chvíli prichádza na myseľ?

Som doma. Som medzi vami a delém sa s vami o svoj príbeh, pretože poznám aj ten váš. Prvá myšlienka je: sme bratia a sestry.

Počas návštevy pápež Lev hovoril o veľmi odlišných skutočnostiach: sociálnej nerovnosti, politickej nestabilite, násilí, korupcii a vylúčení najzraniteľnejších. Ktoré posolstvo Svätého Otca považujete v konfrontácii so všetkými týmito situáciami za najdôležitejšie?

Myslím si, že pápež predovšetkým pozná naše dejiny. Nikto mu ich nemusel rozprávať. Po druhé, veľmi jasne ich potvrdzuje prostredníctvom svojej Petrovej služby. Nejde ani tak o to, aby nám povedal, že nás pozná, ale skôr o pozvanie k trom veciam: aby sme sa navzájom počúvali. Bez ohľadu na to, aké ťažké sú problémy, musíme začať tým, že sa budeme navzájom počúvať, že si budeme vedieť venovať pozornosť a nebudeme ľahostajní voči bolesti druhých. A po tretie, je to dialóg, ktorý má veľký význam. Povedal by som, že práve tieto tri veci sú nevyhnutné na riešenie všetkých ťažkostí vyplývajúcich z odstupu a rozdielov. Peru je totiž multikultúrnou krajinou, pokiaľ ide o jazyky, zvyky aj spôsoby vyjadrovania. Dokonca aj v jednotlivých regiónoch a mestách existuje tisíc rozličných spôsobov života, pretože sme veľmi rozdielni. Poviem vám to celkom otvorene: žijem v Lime, ale na jej okraji. A v týchto okrajových častiach, v okruhu osemdesiatich kilometrov, žijú ľudia, ktorí nikdy neprišli do centra Limy. Bývajú v okolitých oblastiach a nevedia, čo všetko sa deje v centre mesta. Hovorím to preto, lebo som sa s nimi rozprával. Zdá sa mi to veľmi zvláštne: sú tak blízko, a predsa tak ďaleko. Majú odlišný jazyk, no aj uprostred biedy a chudoby je prítomná ochota viesť dialóg a ľudia sa medzi sebou rozprávajú. Osobitne by som spomenul jednu štvrť, ktorá vznikla približne v čase návštevy pápeža Jána Pavla II. Ocitol sa v piesočnatej oblasti a povedal: „Tam je zhrnuté celé Peru.“ Inými slovami, sú tam prítomné všetky skutočnosti, ktoré charakterizujú Peru. Vyslovil pritom krásnu myšlienku: „Hlad po Bohu áno, hlad po chlebe nie.“ Práve v tejto realite sa musíme učiť žiť, veriť, milovať a slúžiť. To sú tri dôležité veci.

Bola medzi všetkými podujatiami, ktoré sme za uplynulé dni zažili, nejaká udalosť, ktorá vás osobitne zaujala a hlboko sa dotkla vášho srdca?

Všetky. Každá z nich totiž vypovedá o nejakej skutočnosti Peru. A to, čo sa musíme naučiť, je spájať jednotlivé veci, nepozerať sa na seba ako na regióny, ale vnímať sa ako jednu krajinu. Myslím si, že toto je hlboké posolstvo pápeža. Máme sa cítiť ako bratia a sestry, nemáme byť voči sebe ľahostajní. Nemôžeme sa správať tak, akoby sa nás netýkalo to, čo sa deje inde. Napríklad povedať: „To sa deje v horách, v Lime sa to nedeje.“ Alebo: „To sa deje v džungli, v horách sa to nedeje.“ To nie je pravda. Čokoľvek sa stane bratovi alebo sestre, všetci to musíme vnímať ako vlastnú vec. A všetko, čo sa deje na tejto zemi, musia pociťovať aj ľudia. Čokoľvek sa deje ľuďom, deje sa aj našim bratom a sestrám. Práve na to pápež tak dôrazne upozornil v Pucallpe.

Vaše stretnutie biskupov so Svätým Otcom bolo tiež dôležitou udalosťou pre pastoračnú službu biskupov.

Sú tu tri veci. Po prvé, zmenil spôsob, akým nás oslovil. Povedal: „Vaše Excelencie, Vaše Eminencie, bratia a sestry.“ Toto gesto v každom z nás niečo prebudilo. Prelomilo, ako sa hovorí, sklenenú bariéru, odstup medzi nami. Chcel nám tým povedať niečo dôležité: poukázal na svätého Turibia ako na vzor pastiera, aby sme boli blízko ľuďom, približovali sa k nim a nezostávali od nich vzdialení. Pre pastiera neexistuje odstup. Keď človek vie, s kým sa má stretnúť, dokáže prekonať vzdialenosť. Dôležité je tiež priblížiť sa k druhému človeku v jeho zraniteľnosti a v jeho odlišnej životnej situácii.

Hovoril aj o ľudskej biede vnútri Cirkvi a zdôraznil biskupom potrebu dotknúť sa života ľudí a skutočne vydávať svedectvo o evanjeliu. Veľmi jasne povedal, že aj medzi nami boli ľudia, ktorí svojím zasväteným životom spôsobili v Cirkvi pohoršenie. Myslím si, že Cirkev a biskupi musia uvažovať aj o slove odpustenie, a to v mene všetkých pastierov alebo ľudí, ktorí mohli spôsobiť pohoršenie či bolesť.

A po tretie, je tu ďalšia dôležitá vec: nesmieme zabúdať, že nie sme sami a že nemáme pracovať osamotene, každý vo svojej diecéze, či už je veľká, malá alebo krásna. Musíme si navzájom pomáhať a vydávať svedectvo o práci v spoločenstve a bratstve. Musíme sa zbaviť postoja „moje hranice a tvoje hranice“. Potrebujeme viac bratstva, ale aj spolupráce medzi biskupmi a ich jednotlivými cirkevnými územiami. To by som osobitne zdôraznil.

Pápež vyzval na dialóg, jednotu a otvorenosť slov i sŕdc. Peru už roky prežíva hlbokú politickú krízu. Akú úlohu môže zohrávať biskupská konferencia pri prekonávaní tohto rozdelenia bez toho, aby sa sama stala politickým aktérom?

Chcel by som zdôrazniť tri veci. Po prvé, obdobie pred pápežovým príchodom. Vytvorili sme viacero príležitostí na stretnutia s mnohými ľuďmi. Po druhé, stretávali sme sa aj s mnohými, ktorí majú pocit, že ich nikto nepočúva. Niekedy zistíme, že si myslia, že práve my sme dôvodom, prečo ich nikto nepočúva. Nezameriavam sa však na to, čo povedali, ale na ich potrebu cítiť, že ich niekto vypočuje. Preto musí byť biskupská konferencia otvorená dialógu a počúvaniu bez ohľadu na to, v akej situácii sa človek nachádza, s čím potrebuje byť vypočutý, akú potrebu, bolesť či utrpenie prežíva v súvislosti s tým, ako vníma, vidí alebo zakúsil konanie Cirkvi. Myslím si, že prvým postojom, ktorý musíme zaujať, je prijať súčasné pápežovo posolstvo ako výzvu, aby sme sa pozreli na skutočnosť, že v našej biskupskej službe existovali aj zanedbania a chýbala potrebná prítomnosť. A po tretie, musíme vytvoriť program založený na dôvere, ktorý povedie k bezpečnej Cirkvi, poskytujúcej ochranu a ohlasujúcej evanjelium.

V Pucallpe pápež hovoril o násilí na ženách a maloletých, sexuálnom zneužívaní a mlčaní, ktoré často zakrýva spoluvinu a beztrestnosť. Čo musí teraz peruánska Cirkev urobiť, aby bola v tejto oblasti dôveryhodná a posilnila dôveru ľudí?

Myslím si, že to, čo sa už robí prostredníctvom komisií pre vypočutie obetí a komisií pre ľudskú dôstojnosť, treba rozšíriť a zviditeľniť. Nemôže to zostať záležitosťou iba niekoľkých ľudí. Musíme sa usilovať zapojiť odborníkov a kvalifikovaných pracovníkov, pretože keď sa stretneme s určitým problémom, nestačí, aby som človeka iba vypočul. Musí nasledovať aj konkrétna a presná odpoveď. Inými slovami, odpoveď, ktorá smeruje k pravde, ale aj k riešeniu. Som teda presvedčený, že je to potrebné. Pápež nás v súvislosti s násilím, ktoré sa v niektorých prípadoch akoby stalo bežnou súčasťou života, upozorňuje, že musíme oveľa viac vychádzať z ľudskej dôstojnosti. Nejde pritom iba o ľudský záujem. Samotné evanjelium nám hovorí: „Čo si urobil so svojím bratom? Kde je tvoj brat?“

Práve toto si musíme uvedomovať prostredníctvom našej viery: zodpovednosť za starostlivosť o druhých. Ich problémy a rozličné životné situácie nás musia prostredníctvom viery viesť k tomu, aby sme neboli ľahostajní voči obchodovaniu s ľuďmi, drogám, alkoholizmu, ľahostajnosti inštitúcií a nedostatočnej podpore integrálneho ľudského rozvoja. Ide o vzdelávanie, ktoré často vedie do prázdna, o nedostatočnú zdravotnú starostlivosť a spolu s tým aj o všetku korupciu, ktorá existuje. Verím, že máme nádej, že Peru sa vydá lepšou cestou, ale sami to nedokážeme. Cirkev môže zohrávať dôležitú úlohu vo svojich diecézach aj ako biskupská konferencia, v duchu bratstva a sesterského spoločenstva.

Pápež vyzval na Cirkev, ktorá kráča bližšie k ľuďom, najmä k chudobným, pôvodným obyvateľom a tým, ktorí žijú v najodľahlejších oblastiach. Aké konkrétne dôsledky podľa vás vyvodí Peruánska biskupská konferencia z tejto návštevy?

Predovšetkým by som nechcel hovoriť iba za seba, ale vyjadriť svoj názor v mene celej konferencie. Táto návšteva nás povedie k tomu, aby sme zvolali zhromaždenie, na ktorom sa budeme venovať pápežovým homíliám a pastoračným výzvam, ktoré nám zanechal. Chcel by som si vypočuť svojich bratov biskupov. Žijeme v synodálnom čase. To znamená počúvať a rozlišovať, aby sme vedeli, akým smerom sa máme vydať. Pokiaľ ide o mňa, povedal by som, že prítomnosť pápeža v Peru prináša biskupskej konferencii obnovu. Posolstvá sú výzvou pre univerzálnu Cirkev, ale osobitne pre Peru, pretože pápež nám hovoril o našej vlastnej realite. Čo máme robiť, aby sme evanjelizovali? Nejde ani tak o súperenie. Niekedy totiž veríme, že keď kňaz alebo biskup hovorí o týchto problémoch, ľudia povedia: „Je to politik.“ Ale keď máme praktizovať dobročinnosť, povedia: „Je to svätec, dobrý človek, štedrý človek.“ Preto musíme tieto dve skutočnosti spájať, pretože obe patria k evanjeliu: ohlasovanie, upozorňovanie na nespravodlivosť a svedectvo vlastného života. Myslím si, že je to veľká výzva. Nechcem však vopred hovoriť o tom, čo biskupská konferencia urobí, pretože by to znamenalo nedostatok úcty voči samotnej konferencii, ktorú tvorí viac ako päťdesiat biskupov.

Teraz by som sa chcel pristaviť pri Chiclayu. Najskôr však: Kto bol páter Roberto? Kto bol biskup Prevost a neskôr Lev XIV.?

Ako augustiniánsky misionár bol človekom blízkym ľuďom. Vedel veľa počúvať a kráčať spolu s nimi. Ako biskup v Chiclayu bol mimoriadne aktívny, veľmi praktický a systematický človek, ktorý dokázal povedať: „Toto treba vyriešiť dnes, nie zajtra alebo pozajtra.“ Preto vedel zostať blízko ľuďom v rozličných životných situáciách. Jedol s nimi, zúčastňoval sa na ich aktivitách, nielen náboženských, ale aj spoločenských. Ak mal napríklad niekto narodeniny, prišiel ho navštíviť. Nešlo ani tak o to, že by robil rovnaké veci ako ostatní, ale o to, že dokázal nadviazať dialóg s druhým človekom, s ľuďmi v ich každodennom živote. Kto bol páter Roberto? Kto bol biskup Roberto? Bol to človek, ktorý pozorne vnímal druhých, svojím pohľadom a počúvaním reagoval na ich potreby. Možno to nerobil prostredníctvom veľkých podujatí, ale osobne, od človeka k človeku, čo je veľmi dôležité. To, čo vidíme dnes, je súhrnom mnohých ľudských príbehov, a to treba zdôrazniť. Nebola to činnosť, ktorú by vykonával všeobecne pre všetkých, ale služba konkrétnym ľuďom, každému s menom a priezviskom, s ktorým sa stretol počas svojho pôsobenia v Chiclayu. Po druhé, tvárou v tvár nepriazni osudu sa neuzatváral do seba. Vychádzal jej v ústrety. Ako sám hovorí: „Tvárou v tvár nepriazni osudu nesmieme ustupovať ani sa skrývať. Musíme jej čeliť, ale so silou Krista.“ Samozrejme, s Kristovou silou. Tú mal už vtedy a má ju aj dnes. Myslím si, že práve takto pristupuje k veciam. Niektorí hovoria, že je v ňom americká, praktická sila. Možno je to tak, pretože nemôže poprieť svoju vlastnú povahu. Táto povaha je však obohatená svedectvom a životom jednoduchej Cirkvi v Chiclayu, jej zvykmi, spôsobom zaobchádzania s ľuďmi, vierou a tiež štruktúrami, v ktorých mal pracovať a ktoré už boli vytvorené.

Neprišiel totiž do diecézy, ktorú by bolo potrebné ešte len budovať. Diecéza už bola rozvinutá. On jej však dodal nový lesk svojou odbornou múdrosťou a vzdelaním teológa a odborníka na kánonické právo, čo mu dodávalo veľkú autoritu. Dokázal komunikovať s mladými ľuďmi, čeliť každodennej realite bez toho, aby ho prekvapovala alebo aby sa snažil vyniknúť. Jednoducho bol jedným z ostatných.

Je bratom. Poznám ho lepšie vďaka tejto spolupráci než z pôsobenia v biskupskej konferencii, kde hovorí veľa ľudí a on počúva. Jeho príspevky boli vždy presné. „Roberto, čo hovorí právo? Čo hovoria stanovy konferencie?“ Stanovy aj kánonické právo poznal naspamäť. Mali sme tiež príležitosť spolupracovať v komisii pre vypočúvanie obetí. Mal postoj človeka, ktorý počúva a dokáže presne hľadať riešenia v rámci svojich možností. Vypracoval niekoľko nariadení a usmernení pre konferenciu, vďaka ktorým sme začali chápať, ako máme postupovať a aký proces dodržiavať pri pomoci obetiam.

Túto cestu sme začali spolu s ním. Dnes nás však vďaka pápežovi Františkovi a súčasnej situácii čaká ešte rýchlejší postup. Už nemôžeme kráčať v obyčajných topánkach, musíme si obuť kolieskové korčule, pretože si to vyžaduje realita. Problém sa mohol objaviť včera, ale riešenie musí prísť dnes, nie zajtra.

Máme peruánskeho pápeža.

Samozrejme, že áno. Pápeža, ktorý patrí univerzálnej Cirkvi, ale má aj peruánsky nádych.

Keď ste ako predseda Peruánskej biskupskej konferencie vítali pápeža, ktorý túto krajinu pozná a bol súčasťou peruánskej Cirkvi, čo to pre vás znamenalo?

Predovšetkým to bolo veľké prekvapenie. Samozrejme, túžby a priania tu boli. Vieme však, že ide o pôsobenie Ducha Svätého, ktorý v danom okamihu vyberá. Bolo to veľké prekvapenie, ktoré prinieslo nesmiernu radosť. Spočiatku sme ani nevedeli, čo si s takým krásnym darom počať. Je to, akoby vám niekto daroval niečo také veľké, že to presahuje vaše schopnosti pochopiť jeho význam. Nevedel som, čo všetko to znamená. Postupne sme to začali spracúvať a uvedomovať si. Hoci patrí univerzálnej Cirkvi, Peru sa začalo dostávať do popredia už v to popoludnie, keď prišlo prekvapenie. Peru si uvedomilo, že pápež v tejto krajine pôsobil, že sa stal pastierom na peruánskej pôde a z vlastného rozhodnutia prijal peruánske občianstvo. Je to nezaslúžený dar, ale Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve zhliadol na Peru, aby nám pozdvihol ducha uprostred utrpenia, bolesti a mnohých životných okolností, ktoré prežívame: úmrtí, rozdelenia medzi bratmi a sestrami a situácií, ktoré je ťažké prekonať.

Preto je zmierenie stále úlohou, ktorú treba uskutočniť. Ešte sme ju nedokončili. Aj preto sa často objavujú pocity konfrontácie a niekedy aj veľmi silná citlivosť. Potrebujú ľudia uzdravenie? Áno.

Boh nám však vo svojom nekonečnom milosrdenstve daroval dar a tým darom je pápež Lev. A hovorí nám: „Nie ste sami. Som s vami.“

Cíti už Peru nostalgiu za pápežom Levom?

Viac než nostalgiu cíti radosť. Radosť, ktorá nám dáva istotu a dôveru, pretože viem, že sme ho nestratili. Naopak, ako krajina a Boží ľud sme sa vďaka nemu obohatili.

Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2026