Peru 14. novembra (VaticanNews) O 11. hodine miestneho času (17:00 SEČ) slávil páperž Lev XIV. svätú omšu v Santa Cruz de Succhabamba, v odľahlej horskej oblasti severného Peru.
Vo svojej homílii vychádzal z Tretieho Jánovho listu, v ktorom apoštol vyzýva k prijatiu putujúcich hlásateľov evanjelia, a z evanjeliového podobenstva o vytrvalej vdove a bezohľadnom sudcovi. Poďakoval sa za všetkých, ktorí v priebehu storočí prispeli k zrodeniu, rozvoju a zachovaniu viery na svahoch Ánd aj na celom svete.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA Svätá omša Santa Cruz de Succhabamba, Peru Sobota 14. novembra 2026
Drahí bratia a sestry, vitajte všetci na tomto slávení a vďaka mestu Santa Cruz za toto prijatie!
„Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24). Pri tejto Eucharistii prichádzam, tak ako už mnohokrát, podeliť sa s vami o svoju radosť Kristovho učeníka a misionára. Nachádzame sa v Santa Cruz, nachádzame sa v departemente Cajamarca, nachádzame sa v tomto pohorí peruánskych Ánd, s týmito krásnymi kopcami, s roklinami, s jeho úrodnými údoliami, v krajine s andskými koreňmi, kde prekvitala ríša Inkov a ktorá je kolískou hlbokej kresťanskej viery. Mnohí z vás prekonali veľké vzdialenosti, aby tu mohli byť. Niektorí prišli z roľníckych spoločenstiev a zanechali doma svoje rodiny, hospodárstva a každodennú prácu. Cesta, ktorú ste prešli, nie je iba putovaním po náročných chodníkoch, ale aj púťou viery. Každý krok a každá námaha totiž vyjadrujú jedinú túžbu. Tou jedinou túžbou je stretnúť Ježiša, ktorého si tu, v Santa Cruz, uctievate v obraze Señor del Costado. Prišli ste, aby ste sa stretli s Kristom pri počúvaní jeho slova, aby ste prijali jeho telo a krv a posilnení týmto pokrmom sa upevnili v nádeji.
Prvé čítanie z Tretieho listu svätého apoštola Jána (porov. 3 Jn 1, 5 – 8) obsahuje časť odporúčaní adresovaných kresťanovi menom Gájus. Apoštol najprv vyzdvihuje jeho známu dobrotivosť a potom ho žiada, aby sa postaral o putujúcich misionárov a zabezpečil im to, čo potrebujú na cestu. Pripomína mu pritom, že sa pre Kristovo meno „vydali na cestu a od pohanov nič neprijímajú“ (v. 7). Ten istý zázrak sa zopakoval pred piatimi storočiami medzi týmito horami, tichými svedkami zrodu prvých kresťanských spoločenstiev. Zaslúžili sa oň misionári, ktorí sem opakovane prichádzali bez zásob a odporúčaní, aby ohlasovali Ježišovo meno, lásku k Pánovi zázrakov z Andabamby (Señor de los Milagros) a k jeho Nepoškvrnenej Matke.
Od príchodu prvých evanjelizátorov, od svätého Turibia de Mogrovejo až po mučeníkov z Chimbote, semeno evanjelia v týchto krajoch nikdy neprestalo klíčiť a prinášať ovocie. Dialo sa to nenápadne, ďaleko od potlesku a veľkých uznaní. Takto viera v Andách rástla jednoducho a rýdzo, zakorenená v každodennom prežívaní evanjeliových hodnôt a vyjadrovaná tradíciami a slávnosťami, ktoré spájajú obce a generácie. Stala sa povahovou črtou a spôsobom života, v ktorom sa nikto nikdy necíti sám, ani zoči-voči protivenstvám. Môžeme povedať, že srdečnosť a radosť, ktorými sa vyznačujú mnohé andské oblasti, majú svoj koreň v úcte a láske k Pánovým prikázaniam (porov. Ž 112, 1) a odrážajú „smäd po Bohu, aký môžu poznať len jednoduchí a chudobní“ (sv. Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 8. decembra 1975, 48). Preto pápež František v exhortácii Evangelii gaudium hovoril o ľudovej zbožnosti ako o mocnej sile evanjelizácie, v ktorej „možno vnímať spôsob, ktorým prijatá viera vstupuje do kultúry a ktorého prostredníctvom sa odovzdáva ďalej“ (123). Táto zbožnosť si cení podstatné veci, ako sú zem, poctivá práca a rodina, a ponúka zdravý protiliek na dnes tak rozšírenú povrchnosť a konzumizmus.
S vďačnosťou by som preto chcel pripomenúť mnohých kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, ktorí sa ako misionári počas stáročí veľkodušne a obetavo usilovali šíriť Božie kráľovstvo medzi týmito vrchmi. Naša ďakovná modlitba vystupuje aj za katechétov, ktorí sa tam, kde kňazi mnohokrát chýbajú, nie bez obetí často pastoračne starajú o spoločenstvá: vedú bratov a sestry pri slávení bohoslužby slova, pripravujú ich na sviatosti, navštevujú chorých a venujú sa rozličným potrebám. Osobitne sa modlime za tých, ktorých si Pán už povolal k sebe a ktorých pamiatka zostáva v spoločenstvách živá. Bez nich by evanjelizácia v týchto odľahlých oblastiach bola veľmi ťažká. Ďakujme Pánovi za mnohých laikov, ktorí sa rozličnými spôsobmi zapájajú do misijného ohlasovania tu i vo svete.
V evanjeliu (porov. Lk 18, 1 – 8) sme počuli Ježiša hovoriť o vdove, ktorá bola v dobovom kultúrnom prostredí symbolom spoločenskej krehkosti a závislosti. Táto bezbranná a utláčaná úbohá žena vytrvalo žiadala spravodlivosť od sudcu, ktorý sa nebál Boha ani si nevážil ľudí a k jej prosbám zostával ľahostajný. Spravodlivosť napokon dosiahla iba vďaka svojej vytrvalosti.
Podľa Ježišových slov nám podobenstvo predovšetkým pripomína, aké dôležité je modliť sa a nikdy neochabovať. Zároveň nás však pozýva otvoriť oči pre mnohé bolestné situácie, ktoré nás obklopujú. Prosba, s ktorou sa vdova obracia na sudcu, „Obráň ma pred mojím protivníkom“ (v. 3), žiaľ, ešte aj dnes zaznieva nevypočutá z úst mnohých mužov a mnohých žien. Je to dôvod na veľké znepokojenie Cirkvi i spoločnosti. Myslime napríklad na utrpenie tých, ktorí sú v týchto končinách nútení opustiť svoj rodný kraj a hľadať lepšiu budúcnosť pre seba a svojich blízkych vo veľkých mestách na pobreží; na ťažkosti s generačnou obmenou spojené s nízkou pôrodnosťou, ktoré vyľudňujú obce; alebo na výzvu spravodlivého rozdeľovania úžitku zo zdrojov zeme.
Zoči-voči toľkým ťažkostiam môžeme byť v pokušení podľahnúť malomyseľnosti, zatrpknutosti alebo dokonca násiliu. Násilie však nikdy nebude cestou pokroku a pokoja. Vdova z podobenstva nám ukazuje, že sebectvo, nespravodlivosť a zlo sa neporážajú brutalitou, ale modlitbou, trpezlivosťou a vytrvalosťou v poukazovaní na to, čo nie je správne. Potrebné zmeny treba dôrazne žiadať a usilovne pracovať na ich uskutočnení, pričom nikdy nesmieme stratiť dôveru v Boha. Vtedy, tak ako na vrchole Cerro Cotorumi, možno cez kríž uzrieť nebo.
Vytrvalosť ženy z evanjelia udržiava viera. Naznačuje to otázka, ktorou Ježiš uzatvára svoje rozprávanie: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (v. 8). Medzi vierou, modlitbou a konaním je úzke spojenie. Kde je viera, tam je modlitba, a kde je modlitba, tam je schopnosť angažovať sa pre druhých. Vy, obyvatelia týchto krajov, to dobre viete. Napriek mnohým ťažkostiam ste nikdy nestratili dôveru v Boha a s jeho pomocou ani v seba samých. Práve viera vás robí veľkými v túžbach a plánoch. V tejto súvislosti by som chcel oceniť tých, ktorí sa svojou vynaliezavosťou a podnikavosťou usilujú dať ľuďom dôstojnú prácu: roľníkov, obchodníkov, drobných podnikateľov a mnohých ďalších, ktorí tu deň čo deň využívajú prijaté talenty v prospech spoločenstiev. Vytváraním pracovných príležitostí prispievajú k podpore skutočných modelov integrálneho ľudského rozvoja (porov. encyklika Magnifica humanitas, 15. mája 2026, 181).
Drahí bratia a sestry, Pán pozná cesty, po ktorých kráčate, vašu námahu, starosti i výzvy, ktorým čelíte. Rozumie nádeji mladých, inšpiruje múdrosť starších a neopúšťa vás. Keď duša blúdi bez cieľa, on je cestou. Keď chýbajú sily, on je pokrmom. Keď prichádza malomyseľnosť, on oživuje nádej. Prosme Nepoškvrnenú, aby nás neprestávala chrániť pod svojím plášťom a aby Eucharistia, ktorú slávime, obnovila v nás všetkých vieru a posilnila našu angažovanosť a obetavosť. A nech vás Señor del Costado, ktorého s takou veľkou nábožnosťou uctievate tu v Santa Cruz, požehnáva, ochraňuje a vždy vám vnuká myšlienky a skutky jednoty, lásky a pokoja.
Lev XIV. v Santa Cruz: Kráčajme všetci spoločne ako Boží ľud
Pri stretnutí s veriacimi v Santa Cruz v peruánskej diecéze Chiclayo pápež Lev XIV. pripomenul, že Pán nás všetkých v krste povoláva byť jeho učeníkmi-misionármi. „Kráčajme všetci spoločne ako Boží ľud, Božie deti, deti toho istého Otca,“ vyzval Svätý Otec.
POZDRAV SVÄTÉHO OTCA Kostol v Santa Cruz de Succhabamba Sobota 14. novembra 2026
Sestry a bratia, s akou veľkou radosťou sa s vami opäť stretávam tu v Santa Cruz! Je to ako veľký sen, že mi Pán dovolil prísť až sem aj počas tejto pastoračnej návštevy diecézy Chiclayo a celého Peru. Veľmi sa teším zo stretnutia s vami všetkými, s obyvateľmi Santa Cruz i s tými, ktorí prišli z väčšej diaľky.
Pán nás všetkých v krste povoláva, aby sme boli jeho učeníkmi-misionármi. Od najmenších až po najväčších. Aj ľudia, ktorí trpia pre chorobu alebo z iných príčin, nám svojou vierou, vernosťou a modlitbou vydávajú krásne svedectvo. Aj vy ste súčasťou Cirkvi, chceme vám byť nablízku. Pozývame vás, aby ste sa modlili za druhých, za mňa i za všetkých ľudí, ktorí potrebujú Božiu pomoc. A nech sme tak vždy zjednotení. Kráčajme všetci spoločne ako Boží ľud, Božie deti, deti toho istého Otca. Všetkým vám želám len to najlepšie, udeľujem vám požehnanie a pozdravím len niekoľkých z vás, pretože, ako viete, potom nás čaká slávenie svätej omše.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia