Peru 13. novembra (VaticanNews) S úsmevom na perách a náznakom irónie začal pápež Lev čítať pripravený prejav pre peruánskych biskupov: „Máme tu slávnostnú formuláciu… eminencie… excelencie… monsignori…“ Potom zdvihol zrak a oslovil ich: „Drahí bratia!“
Vyjadril sa aj k hlasom „neverných Tomášov“, ktorí pochybovali o uskutočniteľnosti jeho cesty. Pápež potom hovoril o tom, čo pre biskupa znamená „otvoriť srdce“, a s odkazom na dávne cesty, ktoré križovali túto krajinu, vysvetlil, že pre biskupa to znamená spoznať cestu, ktorou Boh kráča so svojím ľudom.
„Cirkev nám nepatrí, patrí Kristovi. Sme poslami, ktorí jedného dňa zavŕšia svoju cestu. Iba Boh zostáva!“ pripomenul pápež Lev XIV. peruánskym biskupom pri stretnutí v Lime. Vyzval ich, aby otvárali srdce Bohu, bratom biskupom aj zverenému ľudu, upevňovali jednotu a rozhodne chránili najslabších pred zneužívaním.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi Peru Kaplnka Arcibiskupského paláca, Lima Štvrtok 12. novembra 2026
Tu je to veľmi slávnostné oslovenie… Eminencie, Excelencie… Monsignori… Drahí bratia!
Ďakujem za slová, ktoré mi v mene vás všetkých adresoval Mons. Carlos Enrique García Camader, biskup diecézy Lurín a predseda Peruánskej biskupskej konferencie, ako aj za vaše modlitby za moje uzdravenie. Niektorí z vás vedia, že sa našli takí „Tomášovia“, ktorí hovorili: „Nepríde“, „Nezvládne to“. No Boh je veľký a jeho milosť je väčšia ako my všetci. A naozaj som veľmi rád, že som tu medzi vami.
Ďakujem Bohu, že nám táto príležitosť umožňuje viesť tento dialóg ako bratia biskupi. Pred niekoľkými mesiacmi ste boli v Ríme na návšteve ad limina. Teraz sa stretávame tu. Teším sa aj na stretnutia, ktoré ma v týchto dňoch čakajú v Peru. Ďakujem vám za prácu, ktorú ste vykonali pri organizovaní mojej návštevy.
Drahí bratia biskupi, cesty, ktoré vedú územím krajiny, prechádzajú aj dušou jej ľudu. Túto pravdu môžeme pozorovať v Peru. Jeho hory, údolia, pobrežie, Amazónia a starobylé chodníky uchovávajú pamäť národov, ktoré sa naučili stretávať a vymieňať si svoje dary.
Medzi týmito cestami je jedna, ktorú veľmi dobre poznáte: Veľká cesta Inkov, rozsiahla sieť, ktorá v celej tejto geografickej oblasti spájala územia, spoločenstvá a kultúry. Prostredníctvom tohto obrazu by som vám chcel ponúknuť zamyslenie nad naším biskupským poslaním, pretože aj Cirkev je cestou spoločenstva a nádeje. Je to cesta, ktorá prechádza horami ľahostajnosti, púšťami individualizmu a prekonáva vzdialenosti oddeľujúce ľudí. Navyše motto tejto návštevy „Otvorme srdce“, ktoré v týchto dňoch zaznieva, nás skutočne pozýva k obráteniu, spoločenstvu a poslaniu.
Čo však pre biskupa znamená „otvoriť srdce“? Znamená to poznať cestu k Bohu, aby po nej kráčal spolu s veriacim ľudom, a dovoliť, aby Boh a ľud preverovali jeho priority. Ide o výsostne misijné putovanie, aké predstavovala aj Cesta Inkov, ktorá nebola vybudovaná preto, aby sa pocestní zastavovali a obdivovali jej veľkolepé scenérie, ale aby sa dostali do všetkých častí ríše Tawantinsuyu. Podobne ako chasquis, poslovia, ktorí prechádzali ríšou a prinášali naliehavé správy i životne dôležité zásoby, aj biskup je poslom, ktorý prináša radostnú zvesť evanjelia, stráži poklad Božieho slova a vysluhuje sviatosti ako nevyhnutné dobrá, ktoré udržiavajú kresťanský život.
Môžeme tiež uvažovať o tom, že tak ako je táto cesta dedičkou dávnych chodníkov, ktoré používali predinkské kultúry, aj biskup je služobníkom dejín spásy, ktoré sa začali pred ním a budú pokračovať aj po jeho odchode. Preto „otvoriť srdce“ pre biskupa znamená rozpoznať cestu, po ktorej Boh už kráča so svojím ľudom, uvedomiť si, aký úsek ešte zostáva prejsť a kam treba nasmerovať kroky, aby sa naďalej budovala budúcnosť nádeje pre všetkých.
Drahí bratia, pre biskupa otvoriť srdce znamená aj poznávať svoju diecézu: vstupovať do domovov, sprevádzať chorých, stretávať sa s mladými a približovať sa k spoločenstvám, ktoré pre geografickú vzdialenosť alebo sociálnu zraniteľnosť len zriedka dostávajú možnosť ozvať sa či byť vypočuté. Pastier je povolaný vychádzať v ústrety všetkým.
V tomto smere mimoriadne vyniká postava svätého Turibia de Mogrovejo. Pochopil, že jeho poslanie si vyžaduje byť so spoločenstvami, aby sa mohol predovšetkým venovať kresťanskej formácii a zabezpečiť, aby sa evanjelium ohlasovalo aj v jazykoch pôvodných obyvateľov. Katechizmus napísaný v ajmarčine, kečuánčine a španielčine svedčí o jeho misijnom zápale v spoločenstve s biskupmi zhromaždenými na Treťom limskom provinčnom koncile.
Vieme, že Cesta Inkov nie je jednoduchá: jej vysoké polohy a úzke priechody skúšajú vytrvalosť pocestného, ktorý nachádza úľavu od námahy v pohľade na majestátne stvorenstvo. Rovnako ani biskupské poslanie nevedie vždy po voľných cestách. Stretávame sa s pastoračnými ťažkosťami, spoločenskými rozdeleniami, nepochopením a rozhodnutiami, ktoré môžu byť bolestivé. Svätý Turibius nám tu opäť svieti na cestu a pomáha nám pochopiť, že pastoračná láska nespočíva vo vyhýbaní sa problémom, ale vo vernosti Kristovi a v úsilí o najväčšie možné dobro pre ľudí. Tak ako sa ťažkosti cesty tiahnu cez hory, aj našou službou sa tiahne Ježišov kríž. No ten istý kríž nám pripomína, že nijaká námaha obetovaná z lásky nie je zbytočná, ak je spojená so sebadarovaním Ježiša Krista (porov. Mt 16, 24 – 25).
Je dôležité vedieť, že po tejto ceste sa nekráča osamote. Keď sa nachádzam na území, kde vznikol prvý seminár v Peru, myslím na biskupa, ktorý samotnú cestu premieňa na putujúci Yachay wasi, na „dom poznania“. Ako spolupútnik svojich kňazov sa neobmedzuje iba na ukazovanie smeru, ale delí sa s nimi o ich námahy a túžby, rozpoznáva Božiu stopu v ich životoch a stará sa, aby nikto nezostal pozadu. No odhliadnuc od tohto obrazu je isté, že spoločné kráčanie vytvára spoločenstvo, dar, o ktorý treba stále prosiť: spoločenstvo s Petrovým nástupcom, s ostatnými biskupmi, s rehoľníkmi a rehoľníčkami i s celým Božím ľudom. To je nevyhnutné, aby sme verne kráčali po Ceste, po Ceste, ktorou je Kristus.
V tejto súvislosti ma teší synodálny proces, ktorý začala Cirkev v Peru. Prosím vás, aby ste naďalej odhodlane pracovali spoločne s Božím ľudom a čoraz viac umožňovali rozvoj Cirkvi, v ktorej sa všetci vnímame ako spoluzodpovední a ako Pánovi misijní učeníci. Nech každý žije podľa svojho povolania vo vzájomnej dôvere, aby sa autorita nevykonávala tyransky a poslušnosť sa nestala iba servilnosťou.
Teraz by som chcel pripomenúť tých, ktorí kráčali touto krajinou pred nami. Popri svätom Turibiovi de Mogrovejo myslime na svätú Ruženu Limskú. Jej modlitba a obetavá služba ľuďom v núdzi nám pripomínajú, že apoštolská plodnosť závisí od nášho spojenia s Pánom, a teda aj od starostlivosti o náš vlastný duchovný život v biskupskej službe.
Od svätého Františka Solana sa učíme prekračovať hranice, aby sme ohlasovali evanjelium. Jeho misijný a radostný duch nám pripomína, že Cirkev jestvuje preto, aby ohlasovala Ježiša Krista, najmä tým, ktorí žijú na ľudských a geografických perifériách.
Svätý Martin de Porres a svätý Ján Macías nás svojou pokorou učia rozpoznávať Krista v najmenších. Od týchto svätých sa tiež učíme, že láska sa začína jednoduchým gestom a pozorným počúvaním. Pripomínajú nám, že nijakého človeka nemožno posudzovať podľa jeho prestíže, pôvodu či spoločenského postavenia. V tejto súvislosti mi dovoľte spomenúť skutočnosť, ktorá nám spôsobila toľko bolesti: zneužívanie páchané členmi kléru alebo v cirkevnom prostredí. Musíme naň odpovedať tak, ako by odpovedal Ježiš: pravdou, spravodlivosťou, odpustením, nápravou a čoraz rozhodnejším úsilím o kultúru prevencie a ochrany najslabších pred týmito zločinmi.
Svätí sa navzájom líšili, no viedla ich jediná viera. Boli medzi nimi biskupi, kňazi i laici, Španieli, kreoli aj mulati. Ich životy predstavujú jednotu Cirkvi v Peru a tvoria školu svätosti. Oni naďalej kráčajú s nami, tu a teraz, po mnohých chodníkoch jedinej Cesty a učia nás byť in Illo uno unum.
Drahí bratia biskupi, na tomto istom mieste som v roku 2018 sedel tam vzadu, medzi vami, a od nášho drahého pápeža Františka sme dostali naliehavú výzvu pracovať pre jednotu. Pamätám si, že nám povedal: „Nezostávajte väzňami rozdelení, ktoré trieštia a zmenšujú povolanie, ku ktorému sme boli povolaní: byť sviatosťou spoločenstva. […] Toto bola, je a bude najlepšia evanjelizácia“ (Stretnutie s biskupmi, Lima, 21. januára 2018). Spoločenstvo medzi vami, medzi nami, je totiž základom dôveryhodnosti evanjelia, ktoré ohlasujete.
Naše biskupské poslanie od nás vyžaduje, aby sme stavali mosty, podporovali dialóg, vychovávali k stretnutiu a pomáhali uzdravovať rany, ktoré rozdeľujú peruánsku spoločnosť. Aby sme v tom boli účinní, pomáha nám otvárať srdce aj našim bratom biskupom: pestovať dôveru, deliť sa o ťažkosti a posilňovať biskupské bratstvo. Nijaký biskup by sa na svojej ceste nemal cítiť osamotený. Nijaká partikulárna cirkev by nemala prežívať svoje poslanie tak, akoby nemalo nič spoločné s poslaním ostatných cirkví. V spoločenstve a vďaka spoločenstvu bude biskup nástrojom, ktorý zabráni tomu, aby spoločenská či politická polarizácia oslabovala jeho prorocké a evanjelizačné poslanie.
Napokon, drahí bratia, biskup musí otvoriť srdce dnešnému Peru. Stará cesta si zachováva svoju hodnotu, pokiaľ aj naďalej umožňuje ľuďom dostať sa do cieľa. Musíme sa pýtať, ktoré cesty skutočne vedú ku Kristovi, a odhaľovať tie falošné. Dnešné Peru potrebuje pastierov, ktorí dokážu počúvať otázky svojej doby a osvetľovať ju jasnosťou evanjelia, sprevádzať rodiny, podporovať mladých, brániť život a dôstojnosť každého človeka, presadzovať spravodlivosť a angažovať sa v ochrane stvorenstva. Osobitne majú pomáhať tým, ktorí trpia chudobou, vylúčením, korupciou, násilím a nedostatkom príležitostí.
Toto poslanie si vyžaduje spájať vernosť náuke s pastoračnou blízkosťou, slávenie sviatostí so záväzkom voči blížnemu a formovanie svedomia s konkrétnym svedectvom lásky.
Eucharistia je prameňom a vrcholom nášho kresťanského života. Pred svätostánkom znovu získavame správny pohľad na našu službu: Cirkev nám nepatrí, patrí Kristovi. Sme poslami, ktorí jedného dňa zavŕšia svoju cestu. Iba Boh zostáva!
Nech nám nikdy nechýba čas byť s Pánom a sprevádzať tých, ktorí potrebujú zakúsiť duchovné otcovstvo biskupa. Veď biskup spojený s Kristom je aj uprostred svojich obmedzení nástrojom útechy, jednoty a nádeje.
Na záver by som vám chcel adresovať tri výzvy:
Po prvé: Neprestávajte kráčať s týmto ľudom.
Po druhé: Neprestávajme kráčať spoločne, v biskupskom spoločenstve, ako svedkovia jednoty, ktorú ohlasujeme.
Po tretie: Neprestávajme otvárať srdce: Bohu, aby obnovoval naše povolanie; bratom, aby sa uzdravovali rozdelenia; a vášmu ľudu, aby vo vás nachádzal „otca biskupa“, ktorý je blízky, odvážny a milosrdný.
Nech nám to vyprosí Panna Mária, Matka Cirkvi, aby všetky deti tejto krásnej krajiny – na andských výšinách, v údoliach, v Amazónii, na pobreží i na ostrovoch – nachádzali v Cirkvi domov, kde budú prijaté, vypočuté, milované a privedené k Ježišovi Kristovi. Veľmi pekne ďakujem.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia, redakčne upravené