Argentína 10. novembra (VaticanNews) Pri stretnutí s predstaviteľmi kresťanských spoločenstiev a rôznych náboženských tradícií v Buenos Aires 9. novembra pápež Lev XIV. vyzdvihol dialóg a predstavil náboženstvá ako strážcov ľudskej dôstojnosti, prejavy našej slobody a miesta, kde sa pestuje nádej. „Zakaždým, keď sa modlíme, starajme sa o tých, ktorí žijú vedľa nás,“ vyzval. Prinášame plné znenie jeho príhovoru.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA Stretnutie s predstaviteľmi kresťanských spoločenstiev a náboženských tradícií 9. novembra 2026
Drahí bratia a sestry v Kristovi,
drahí priatelia, ktorí sa spolu s nami klaniate jedinému Bohu,
vážení predstavitelia rozličných náboženských tradícií,
veľmi sa teším, že vás všetkých môžem spoločne pozdraviť počas tejto apoštolskej cesty. Naše stretnutie totiž stojí na pilieroch dialógu a priateľstva, ktoré mali zásadný význam v živote pápeža Františka a ktoré teraz chceme upevňovať budovaním nových mostov, teda nových ciest spolupráce v spoločnosti, v ktorej žijeme. Aj ja som tu medzi vami ako nástupca apoštola Petra a spolu s ním vyznávam vieru v Krista, ktorý je „Syn živého Boha“ (Mt 16, 16), pravý Boh a pravý človek. Uznávam tiež jednotu krstu, ktorá nás spája s bratmi z iných kresťanských vyznaní. V súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu chcem opätovne potvrdiť duchovné puto, ktoré spája Cirkev s ľudom Izraela (porov. Nostra aetate, 4), i úprimnú úctu ku všetkému, čo je sväté a pravdivé v rozličných náboženských tradíciách (porov. tamže, 2).
Identita argentínskeho národa sa postupne utvárala ako taviaci kotol rozličných etník, kultúr a náboženstiev. Formovali ju pôvodné národy i prisťahovalci z rôznych častí sveta, ktorí v priebehu storočí prichádzali do tejto krajiny a prinášali si svoje sny a svoju vieru: spočiatku katolíci, evanjelickí kresťania a židia, neskôr mnohí ďalší. Všetci sa vo svojej rozmanitosti naučili spolupracovať, zakladať rodiny a spoločenstvá, budovať osady a dediny „v obdivuhodnej symbióze s miestnymi tradíciami“ (sv. Ján Pavol II., Homília na letisku v meste Paraná, 9. apríla 1987). Tak dali národu jednotu a uskutočňovali spoločné projekty, pričom náboženstvá nikdy neboli dôvodom rozdelenia, ale naopak miestom stretnutia a spoločného úsilia v prospech spoločnosti.
Aj dnes každý z nás vystupuje ako svedok viery, ktorú sa rozhodol žiť tak, že podáva ruku druhým pri zdieľaní kultúrnych hodnôt a dobrých skutkov. Základom tohto zdieľania je počúvanie, ktoré nám umožňuje vzájomne sa spoznávať a spoločne uvažovať o úkone, ktorý vykonávame každý deň. Vo všetkých náboženstvách sa totiž modlíme a pozdvihujeme svoje hlasy k Bohu. Podľa jednotlivých tradícií sa mnohé jazyky, spevy a gestá obracajú k výšinám, akoby sa stretávali pred nevýslovným tajomstvom našej existencie (porov. Nostra aetate, 1).
Práve táto osobitná podoba ľudského slova, ktorou je modlitba, nás pozýva navzájom počúvať nielen slová, ktoré vyslovujeme, ale aj naše hlasy. Keď totiž hovoríme k Bohu, sme to my sami, kto sa ujíma slova: modlitba teda vyjadruje, kým sme pred Bohom. Náboženský rozmer je ako zrkadlo, ktoré odráža naše bytie, naše myšlienky a city i naše vzťahy. Najmä v digitálnej dobe nám preto modlitba pomáha prekonávať rozptýlenie a v tichu znovu objavovať hodnotu počúvania.
Keď pozorne skúmame túto skúsenosť, rád by som dnes spolu s vami uvažoval o troch osobitných aspektoch, ktoré sa vynárajú z úprimných modlitieb, v ktorých dostáva hlas viera každého z nás: o náboženstvách ako strážcoch ľudskej dôstojnosti, ako prejavoch našej slobody a ako miestach, kde sa pestuje nádej.
Predovšetkým každé náboženstvo dosvedčuje, že človek je bytosťou potrieb a túžob: všetci túžime po živote. Naše pľúca dychtia po vzduchu tak, ako naše svedomie po dobre. Každý deň hľadáme vodu tak, ako hľadáme pravdu, a potrebujeme pokrm tak, ako potrebujeme spravodlivosť. V tejto súvislosti náboženstvá všetkým pripomínajú, že nie sme utvorení iba z hmoty: do nášho tela je vpísaný presah života a zmyslu. Práve táto túžba, ktorá sa mení na výkrik a prosbu, dosvedčuje, že nepochádzame z ničoty a nie sme stvorení pre smrť. Takto teda náboženstvá chránia ľudskú dôstojnosť: v modlitbe, ktorá vyjadruje našu vieru, nie sú ideály dobra a spravodlivosti, zdravia a pokoja prázdnymi slovami, ktoré by bolo možné napĺňať čiastkovými záujmami, ale svedectvom našej spoločnej vôle smerujúcej k radosti. Preto zakaždým, keď sa modlíme, starajme sa o tých, ktorí žijú vedľa nás, a premieňajme vyslovené slová na skutky obnoveného bratstva. Kým chválime Boha za dar života, bráňme život vždy a u každého, od počatia až po jeho prirodzený koniec, najmä keď ho ohrozuje bieda a násilie. Takto náboženstvá podporujú dôstojnosť každého muža a každej ženy, v rodine i pri štúdiu, v práci i vo vzťahu k životnému prostrediu, ktoré je naším spoločným domovom.
Po druhé, keď človek hovorí k Bohu, vie, že on sám nie je Bohom. Zem sme nestvorili my. Neničme teda vlastnými rukami „záhradu“, ktorú nám Stvoriteľ zveril! V tomto zmysle náboženstvá, nakoľko uchovávajú múdrosť národov, budujú spoločnosť, vychovávajú svedomie a oslobodzujú nás od modiel. Od modly nadvlády, pretože nie sme Bohom pre druhých; od modly márnej slávy, pretože veci, ktoré vlastníme, nás nerobia božskými; od modly vojny, pretože iba jeden je Pánom a sudcom dejín. On nám neustále dáva život a stará sa o všetky národy: pravým menom jeho moci je láska, láska, ktorá nemá konca. Kým teda chválime Boha za dar spásy, usilujme sa byť znamením tohto daru pre svet. Práve takto náboženstvá najlepšie vyjadrujú našu slobodu.
Po tretie, keď človek hovorí k Bohu, otvára sa budúcnosti. Áno, budúcnosť je časom viery! Náboženstvá sú totiž putom medzi generáciami, tisícročnou pamäťou, proroctvom, očakávaním a prisľúbením: veriaci preto vždy hľadia do budúcnosti s nádejou. Keď svetlo viery preniká temnotu smrti, budúcnosť každého muža a každej ženy, spoločnosti i celého sveta znovu nachádza nádej. Naše spoločné očakávanie sa vtedy stáva činorodým, pretože táto nádej nás povzbudzuje vytvárať putá dobrého života, ktoré oslobodzujú od osamelosti a spájajú národy vo svornosti. Výrečné je v tejto súvislosti už samo slovo religio (náboženstvo): odkazuje na religare, teda spájať, viazať ľudí navzájom. Tento vzťah podopiera naše putovanie dejinami. Kým teda chválime Boha za dar nádeje, deľme sa o ňu s tými, ktorí trpia v chudobe, s tými, ktorí stratili zmysel života, aj s tými, ktorí sa chcú zasadiť o obnovu sveta podľa spravodlivosti. Keď sa náš jazyk stáva modlitbou a ohlasovaním, premieňa sa na výrečnú lásku, ktorá oživuje každé konanie.
V tom spočíva naša služba ľudstvu: budovať pre všetkých dobrú budúcnosť v očakávaní blaženého zavŕšenia dejín. Sme totiž presvedčení, že čím pravdivejšie človek poznáva sám seba a stará sa o svoju dôstojnosť, tým viac sa približuje k Bohu. Tak každé dobré slovo vyslovené človeku, ktorého stretávame, a každý dobrý skutok vykonaný pre blížneho stúpa ako modlitba, ktorá je vždy milá Pôvodcovi spravodlivosti, pozývajúcemu všetkých k pokoju. V tejto súvislosti, ako povedal svätý Ján Pavol II., spoločne „chceme ukázať svetu, že úprimný rozmach modlitby nevedie k vzájomnému odporu a už vôbec nie k pohŕdaniu druhým, ale skôr ku konštruktívnemu dialógu, v ktorom si každý, bez toho, aby akokoľvek podliehal relativizmu alebo synkretizmu, ešte živšie uvedomuje povinnosť vydávať svedectvo a ohlasovať“ (Príhovor predstaviteľom rôznych náboženstiev sveta, Assisi, 24. januára 2002). Tieto slová, vyslovené v Assisi počas dňa modlitieb za pokoj, zostávajú veľmi naliehavé. Dnes sú dôvodom vďačnosti za úsilie nás všetkých a zdrojom povzbudenia na ceste každého z nás. Drahí priatelia, nech je každý deň časom modlitby, aby život všetkých odzrkadľoval dôstojnosť a dobro, ktoré prijímame od Boha, aby sme sa o ne navzájom delili.
Osvojme si teda modlitbu, ktorú nám zanechal môj predchodca pápež František a ktorá nás zaväzuje konať dobro:
Pane a Otče ľudstva, ktorý si stvoril všetky ľudské bytosti s rovnakou dôstojnosťou, vlej do našich sŕdc ducha bratstva. Prebuď v nás sen o novom spôsobe stretnutia, o dialógu, spravodlivosti a pokoji. Podnieť nás, aby sme všade vytvárali lepšiu spoločnosť a dôstojnejší svet bez hladu, chudoby, násilia a vojen.
Nech sa naše srdce otvorí všetkým obyvateľom a národom zeme, aby sme spoznali dobro a krásu, ktoré si do nej zasial, aby sme nadväzovali bližšie vzťahy zjednotené v nádeji a spoločných cieľoch. Amen. (Encyklika Fratelli tutti, 287)
Nech Všemohúci požehná naše zanietenie pre ľudstvo a inšpiruje naše úsilie o pokoj: o ten pokoj, ktorý sa navždy naplní vo svätom Božom mene. Ďakujem.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia