Argentína 9. novembra (VaticanNews) V pondelok 9. novembra popoludní sa Svätý Otec na Pápežskej argentínskej katolíckej univerzite (UCA) stretol so zástupcami sociálnych hnutí a sveta práce, vrátane podnikateľov, odborárov a pracovníkov družstiev, ako aj s učiteľmi a ďalšími členmi akademickej obce. Univerzita, založená v roku 1958, mala do roku 2013 na čele kardinála Bergoglia ako svojho veľkého kancelára. Vo svojom prejave kládol dôraz na kľúčové princípy sociálneho učenia Cirkvi a varoval pred vykorisťovaním pracujúcich a chamtivosťou.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA Stretnutie so sociálnymi hnutiami a predstaviteľmi sveta práce Budova San José, Pápežská katolícka univerzita Argentíny, Buenos Aires Pondelok 9. novembra 2026
Drahí priatelia,
dobré popoludnie a ďakujem vám za srdečné prijatie! Veľmi som túžil stretnúť sa s vami všetkými, predstaviteľmi sveta práce v Argentíne: s pracovníkmi a podnikateľmi, členmi odborov a ľudových hnutí, pedagógmi a ďalšími členmi akademickej obce Pápežskej katolíckej univerzity Argentíny. S láskou pozdravujem vášho veľkého kancelára, arcibiskupa Buenos Aires, a predsedu Biskupskej komisie pre sociálnu pastoráciu. Ďakujem vám za slová, ktoré ste mi adresovali v mene všetkých prítomných. Osobitne ďakujem tým, ktorí sa s nami podelili o svoje svedectvá a umelecké prejavy, a tak dosvedčili Božiu veľkosť vo svojom živote.
Tak ako nám hudba pomáha pozdvihnúť dušu k Bohu a presiahnuť všednosť nášho života, aj práca nás pozýva spolupracovať na obdivuhodnom a harmonickom Pánovom diele. Svätý Ján Pavol II. v tejto súvislosti pripomenul, že „človek, stvorený na Boží obraz, sa svojou prácou zúčastňuje na diele Stvoriteľa – a podľa miery svojich možností ho v istom zmysle ďalej rozvíja a dopĺňa tým, že postupuje stále ďalej v odkrývaní bohatstiev a hodnôt skrytých v celom stvorení“ (encyklika Laborem exercens, 14. septembra 1981, 25). Práca teda nie je nástrojom konfliktu, ale prispieva k budovaniu spoločenskej reality vďaka prínosu všetkých a pri rešpektovaní poriadku stvorenia.
Toto presvedčenie zostáva aktuálne, nech sa akokoľvek menia okolnosti, v ktorých sa nachádzame, ba dokonca aj samotná štruktúra práce (porov. encyklika Magnifica humanitas, 15. mája 2026, 150). Práca sa dnes vo svojom antropologickom základe a v globálnom rozmere, ktorý ju charakterizuje, konfrontuje nielen s princípmi ekonomiky, ale aj s výzvou ekologickej krízy a nezodpovedného využívania zdrojov našej planéty. Kde je pravidlom nadvláda nemnohých, tam sa pracovná činnosť mení na vykorisťovanie všetkých zložiek sveta práce. Pracovníci sú potom hodnotení iba podľa svojej výkonnosti. Vo svetle perspektívy integrálnej ekológie, ktorú predložil pápež František, nadobúda táto skutočnosť bezprecedentnú naliehavosť. Podľa tejto perspektívy práca prispieva k zodpovednej správe stvorenia, pri ktorej technický rozvoj musí byť v súlade s rešpektovaním rytmov prírody a hraníc jednotlivých ekosystémov (porov. encyklika Laudato si’, 24. mája 2015, 11). Toto usmernenie je platné aj v súčasnom období hlbokých zmien v štruktúre práce, keď sa zdá, že prevláda záujem nemnohých, pričom sa zabúda, že „skutočným pokrokom nie je to, čo zvyšuje blahobyt niektorých tým, že ničí ekosystémy, prenáša náklady na najzraniteľnejšie spoločenstvá alebo ohrozuje životné podmienky tých, ktorí prídu po nás“ (Magnifica humanitas, 84).
Každá práca a každá oblasť sveta práce musia mať vždy tento charakteristický znak: sú dielom človeka, ktorý do nich vkladá celý svoj potenciál, a majú smerovať k plnému rozvoju toho, kto ich vykonáva. Tu stojíme pred prvým a najzákladnejším princípom sociálnej náuky Cirkvi: princípom dôstojnosti ľudskej osoby. Človek je pôvodcom, stredobodom a cieľom celého hospodárskeho a spoločenského života, a preto ekonomika musí slúžiť človeku, a nie človek ekonomike. Toto tvrdenie môže znieť teoreticky, v skutočnosti však tvorí ústredný bod sociálnej náuky Cirkvi už od čias môjho predchodcu Leva XIII. Ten v snahe podporovať zhodu medzi jednotlivými stranami a odstraňovať konflikty v pracovnom prostredí (porov. encyklika Rerum novarum, 15. mája 1891, 15) zdôrazňoval potrebu vytvárať primeranú rovnováhu medzi princípmi ekonomiky, pohľadom podnikateľov a potrebami pracovníka a jeho rodiny. Preto je nezamestnanosť skutočnou drámou v živote človeka, ktorého zasiahne. Pripraviť niekoho o prácu neznamená iba odoprieť mu príjem; znamená to vážne zraniť jeho dôstojnosť, znemožniť mu prispievať k životu spoločnosti a uvrhnúť ho do vylúčenia, čím sa narúša súdržnosť spoločenského organizmu a ničí úsilie spoločenstva zamerané na spoločné dobro.
Ako pripomínal pápež František, „v naozaj pokročilej spoločnosti je práca neodňateľným rozmerom spoločenského života, pretože je nielen spôsobom zarábania na chlieb, ale aj prostriedkom osobného rastu, na vytvorenie zdravých vzťahov, na vyjadrenie seba, delenie sa o dary, aby sa ľudia cítili spoluzodpovední za zlepšovanie sveta a aby v konečnom dôsledku žili ako ľud“ (encyklika Fratelli tutti, 3. októbra 2020, 162). Tu vidíme, ako je princíp dôstojnosti priamo spojený s princípom spoločného dobra, ktoré sa definuje ako súhrn podmienok spoločenského života umožňujúcich tak spoločenstvám, ako aj ich jednotlivým členom plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť. Spoločné dobro vyžaduje prekonanie neplodného individualizmu a skupinového utilitarizmu a podporuje kultúru stretnutia, v ktorej sa hospodársky rast premieňa na skutočný integrálny ľudský rozvoj.
Z kresťanského pohľadu navyše vnímame prácu ako prostriedok posväcovania, pretože pri jej vykonávaní plníme vôľu Najvyššieho. Ako čítame na prvých stránkach Biblie: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Toto biblické poverenie je základom princípu univerzálneho určenia dobier. Hoci Cirkev uznáva a obhajuje právo na súkromné vlastníctvo, s týmto právom je vždy spojený spoločenský záväzok: zem a jej plody dal Boh na obživu celého ľudstva (porov. Laudato si’, 93). „Obrábať“ a „strážiť“ znamená, že nie sme absolútnymi vlastníkmi, ale správcami dedičstva, o ktoré sa treba deliť spravodlivo a nestranne, odstraňovať štrukturálne nerovnosti, ktoré vytláčajú na okraj najslabších, a pamätať na zodpovednosť voči budúcim generáciám. Ide o skutočnosť, ktorá sa týka ľudí, spoločenstiev a národov a ovplyvňuje dokonca aj vzťahy medzi štátmi, pričom podkopáva vzájomnú dôveru a vedomie spoločnej príslušnosti každého národa k ľudskej rodine, ako aj povinnosť štátov spolupracovať pri riešení problémov prostredníctvom spoločných rozhodnutí. Preto môžeme povedať, že práca už od počiatkov našej existencie na zemi patrí k spôsobom, akými my ľudia spolupracujeme na Božom diele zdokonaľovania sveta.
Dôstojnosť osoby, spoločné dobro, univerzálne určenie dobier: tieto princípy nám hovoria o vnútornom vzťahovom rozmere a spájajú sa v princípe solidarity, ktorá nie je povrchným pocitom súcitu, ale zodpovednosťou každého človeka a každej inštitúcie za dobro všetkých. V globalizovanej hospodárskej štruktúre, ktorá má sklon ku „kultúre skartovania“, sa solidarita stáva silou schopnou budovať spoločenské usporiadanie, ktoré nanovo vymedzuje požiadavky trhu a pracovné vzťahy podľa kritérií spravodlivosti a logiky vzájomnosti. Takto sa talenty v rukách tých, ktorí ich vedia využívať, stávajú výnimočnou cestou prispievania k skutočnému spoločnému dobru, ktoré sa prispôsobuje technologickému pokroku, no nikoho nenecháva pozadu. Pre kresťana to znamená aj uznať, že je to Boh, kto v nás koná, ak mu s pokorou dokážeme vytvoriť priestor.
Nemožno poprieť vynaliezavosť, s akou sa tento národ venoval práci a dokázal prispievať k spoločnému dobru a rozvíjať inovácie užitočné pre spoločnosť. Stačí spomenúť napríklad astronómiu, poľnohospodárstvo či lekársku vedu, v ktorých niektorí Argentínčania prispeli k významnému pokroku. Myslime však aj na nenápadnú a obetavú prácu spojenú so starostlivosťou o domácnosť, na hodiny nezištne venované podávaniu nápoja mate cocido deťom v mestských štvrtiach alebo na dlhé dni strávené oraním, pestovaním a zberom úrody na poli. Tu sa jasne prejavuje princíp subsidiarity, podľa ktorého štát ani veľké korporácie nemajú pohlcovať iniciatívy a schopnosti miestnych spoločenstiev a sprostredkujúcich skupín, ale ich podporovať a posilňovať. V tradícii sociálnej náuky Cirkvi štát nemá robiť všetko, jeho úlohou je však podporovať činnosť sprostredkujúcich subjektov: rodín, miestnych samospráv, skupín a sociálnych hnutí, zachovávať si regulačnú právomoc v záujme spoločného dobra a preberať úlohy, ktoré subjekty na nižšej úrovni nedokážu plniť. Dnes sa tento princíp, ktorý do sociálnej náuky ako prvý začlenil pápež Pius XI. (porov. encyklika Quadragesimo anno, 15. mája 1931, 80), stal referenčným rámcom pre činnosť vlád a upravuje aj formy hospodárskej integrácie medzi štátmi. Zároveň sú ľudové hnutia, ľudové hospodárstvo a pracovníci v neformálnom sektore, napríklad zberači kartónu, roľníci či remeselníci, živým prejavom tejto aktívnej subsidiarity, ktorú pápež František obhajoval vo svojich príhovoroch k samotným ľudovým hnutiam. Nečakajú pasívne na pomoc štátu, ale organizujú sa zdola, aby vytvárali komunitné riešenia. Svojou požiadavkou na sociálne začlenenie obhajujú známe tri „T“: tierra, techo y trabajo, teda pôdu, strechu nad hlavou a prácu, ktoré aj pápež František často označoval za požiadavky sociálnej spravodlivosti.
Preto je povzbudzujúce počúvať vaše svedectvá, drahí priatelia, a objavovať, ako vo vás Boh naďalej rástol. Na ceste pokory si uvedomujeme, že si nevystačíme sami, že potrebujeme druhých a že iba vtedy, keď sa otvoríme spolupráci s ľuďmi okolo nás, budeme môcť všetci spoločne budovať lepší svet. Tak ako nás Boh stvoril každého jedinečným spôsobom, počíta aj s každým z nás osobne. Zároveň nás však pozýva do spoločenstva, teda do vzťahu s ním a s ostatnými. To je cesta, ako budovať zjednotenú Argentínu, po ktorej túžime do budúcnosti: skutočné „sociálne priateľstvo“ v duchu encykliky Fratelli tutti, ktoré prekonáva názorovú polarizáciu a vytvára architektúru mieru založenú na spravodlivosti a dialógu na národnej i mnohostrannej úrovni.
Vo svete podnikania nás silno oslovuje život ctihodného Enriqueho Shawa, katolíckeho podnikateľa, ktorý prežil obrátenie, keď objavil krásu evanjelia vyjadrenú v sociálnej náuke Cirkvi. Budúci blahoslavený s kresťanským pohľadom na človeka „pochopil, že priemysel nie je len výrobným súkolím ani prostriedkom na hromadenie kapitálu, ale skutočným spoločenstvom ľudí povolaných spoločne rásť“ (Posolstvo účastníkom 31. argentínskej priemyselnej konferencie, 8. septembra 2025). Jeho myslenie, ktorému sa podrobne venovala aj táto univerzita, na ktorej založení sa sám podieľal, sa jasne odráža v jeho vlastných slovách: „Treba formovať kresťanských podnikateľov a odovzdávať im životný štýl: prispievať k lepšiemu svetu predovšetkým činnosťou každého kresťanského podnikateľa v jeho vlastnej oblasti […]. To je poslanie viery a života: usilovať sa o vlastné posvätenie prostredníctvom povolania a posväcovať samotné povolanie“ (Notas y apuntes personales, s. 58).
Podnikatelia, ktorí svojím kapitálom vytvárajú pracovné miesta, často riskujú vlastný majetok. V nijakej krajine totiž nemožno vytvárať bohatstvo bez osobného nasadenia, bez prijatia neistoty, ktorú prináša budúcnosť a ktorej parametre sa úplne vymykajú našej kontrole. Zároveň však musíme zostať ostražití, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu chamtivosti, ktorá je, ako povedal pápež František, „chorobou srdca“ (generálna audiencia, 24. januára 2024). Podnikateľské povolanie je vznešenou úlohou, ak sa riadi princípom spoločenskej funkcie vlastníctva a kapitálu. Keď sa hospodársky zisk povýši na jediné kritérium úspechu, podnik sa odľudšťuje a mení sa na štruktúru hriechu, ktorá vytvára vylúčenie. Podnikatelia sú povolaní zvrátiť túto technokratickú logiku prostredníctvom etického investovania, ktoré dáva prednosť environmentálnej udržateľnosti a dôstojnosti práce, pričom vychádza z predpokladu, že finančný úspech sa má posudzovať podľa miery, akou slúži spoločnému dobru (porov. Laudato si’, 109).
Odborové zväzy a združenia pracovníkov tu majú významný priestor na rast a rozvoj, keď sa priamejšie zasadzujú za dodržiavanie dôstojných pracovných podmienok. „Iniciatívy, ktoré vznikli v tomto duchu […], rozhodujúcim spôsobom prispeli k zlepšeniu pracovnoprávnej legislatívy, ochrane najzraniteľnejších a podpore ľudskejších podmienok“ (Magnifica humanitas, 155). Ich poslanie je osobitné: byť nástrojom solidarity a súdržnosti, cestou spolupráce medzi pracovníkom a podnikom. Z tohto pohľadu sú odbory nenahraditeľnou inštitúciou vtedy, keď bránia tých, ktorí nemajú hlas, a keď sa stavajú proti tomu, aby sa pracovná sila stala iba tovarom. Ak si však chcú zachovať túto morálnu autoritu, musia sa neustále obracať k existenciálnym perifériám, začleňovať pracujúcich v neistých podmienkach, pracovníkov v neformálnom sektore a tých, ktorí sú vylúčení z oficiálneho systému, vytvárať k nim mosty a zohľadňovať hlboké premeny, ktorými svet práce prechádza.
Výzvy, ktoré prinášajú umelá inteligencia a neregulovaná automatizácia, môžu ohroziť mnohé pracovné miesta a stať sa skutočným nebezpečenstvom pre primeraný integrálny ľudský rozvoj. Technika musí byť vždy podriadená etike; algoritmus nemôže nahradiť ľudské rozlišovanie ani vnútornú hodnotu fyzickej prítomnosti a nasadenia pracovníka (porov. Laudato si’, 107). Verejné orgány musia dohliadať na to, aby sa tak nestalo. Ba naopak, „prístup k práci pre všetkých musí zostať prioritným cieľom verejných politík a hospodárskych procesov, kritériom posudzovania ľudskej kvality rozvojového modelu“ (Magnifica humanitas, 154). Nezastupiteľné je úsilie verejných orgánov o presadzovanie stabilných politík, ktoré podporujú plnú zamestnanosť a sociálne začlenenie v etickom rámci, v ktorom hospodárstvo, trh a štát pôsobia subsidiárne, aby sa príležitosti spravodlivo prerozdeľovali.
Boh nás všetkých volá, aby sme boli pozorní voči potrebám ľudí okolo nás a prostredníctvom svojej práce slúžili druhým. Rozpoznávať tvár trpiaceho človeka na mestských i vidieckych perifériách je kľúčom k politickej láske, o ktorej hovorí encyklika Fratelli tutti. Bratstvo nie je abstraktnou utópiou, ale politickou a teologickou kategóriou, ktorá nás zaväzuje považovať sa za rovných a búrať múry globalizovanej ľahostajnosti (porov. Fratelli tutti, 73). Nevyhýbajme sa každodennému stretnutiu s Kristom v práci, ktorú konáme deň čo deň, nech sa nám zdá akokoľvek obyčajná a bezvýznamná. V Božích očiach neexistuje malá práca: veľkosť diela nespočíva v tom, čo sa vykoná, ale v láske vloženej do každého gesta, každého slova a každej myšlienky.
Drahí bratia a sestry, v tomto hlboko sa meniacom svete vám zverujem princípy, z ktorých vyrástla sociálna náuka Cirkvi: brániť dôstojnosť človeka, podporovať spoločné dobro, uznávať univerzálne určenie dobier, žiť účinnú solidaritu a zodpovednú subsidiaritu, aby sme spoločne budovali civilizáciu lásky. „Pracujme vytrvalo, vracajme Boha do horizontu nášho konania a človeka do stredu našich rozhodnutí“ (Magnifica humanitas, 16). Len tak si môžeme byť istí, že na zemi kráčame po ceste, ktorú nám Boh vytýčil v nebi. A len tak môže naša práca prinášať ovocie; ovocie, ktoré zostane pre večný život (porov. Jn 15, 16). Veľmi pekne ďakujem.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia