Uruguaj 8. novembra (VaticanNews) Počas modlitbovej vigílie na štadióne Centenario v Montevideu hovoril pápež Lev XIV. k 70 tisícom prítomných mladých ľudí.
Desaťtisíce ďalších sa vigílie zúčastnili prostredníctvom videoprenosov v priľahlých oblastiach. Nabádal ich k odvahe žiť ako autentickí a radostní svedkovia Kristovho evanjelia v každodennom živote, aby prežívali svoju vieru naplno, bez obáv, s dôverou v Ježiša, ktorý sa sprítomňuje v Eucharistii. Stretnutie na štadióne prirovnal k Betlehemskej rodine, ktorá je domovom lásky.
Na vigílii na sa pápež Lev XIV. zamyslel nad postupujúcou sekularizáciou a náboženskou ľahostajnosťou. Na príklade malého Betlehema pripomenul, že malosť neznamená bezvýznamnosť, mladých povzbudil, aby sa nebáli manželstva, rodiny ani duchovného povolania, a všetkých vyzval k svätosti. Prinášame plné znenie jeho príhovoru.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA Modlitbová vigília Štadión Centenario, Montevideo Sobota 7. novembra 2026
Drahí bratia a sestry, drahý Uruguaj, dobrý večer!
Ďakujem Bohu za príležitosť, ktorú mi dáva, aby som sa tu mohol stretnúť s vami. Ďakujem aj kardinálovi Sturlovi, arcibiskupovi Montevidea, za slová privítania, ktoré mi adresoval, ako aj Federice, Giovannimu a rodine Gutiérrez Hernándezovcov za úprimnosť, s akou sa podelili o svoje svedectvá. Viem, že za tým, čo možno vidieť počas krátkej návštevy, sa skrývajú celé roky vernosti. Myslím na rodiny, ktoré odovzdávali vieru, na kňazov a zasvätené osoby, ktoré darovali svoj život, na laikov – mnohí z nich sú mladí –, ktorí sú oporou svojich spoločenstiev, i na mnohých ľudí, ktorí sa z lásky k Bohu dávajú do služby druhým. Ďakujem vám, že ste sprítomnili Ježiša Krista v životoch toľkých ľudí. On si nás vyvolil, aby sme išli a prinášali ovocie (porov. Jn 15, 16), a možno veľká časť tohto ovocia zostáva tam, kde ho ani my sami nedokážeme vidieť. Cirkev je vám hlboko vďačná.
To, že môžem byť dnes večer s vami, mi umožňuje podeliť sa o úvahu nad niečím, čo v súčasnosti zakúšajú mnohé kresťanské spoločenstvá: nad postupujúcou sekularizáciou a čoraz rozšírenejšou náboženskou ľahostajnosťou. Na mnohých miestach sa viera už neodovzdáva tak prirodzene ako v predchádzajúcich generáciách a pribúda tých, ktorí prežívajú značnú časť svojho života bez pravidelného vzťahu s Cirkvou či náboženskou praxou. Veriaci, ktorí putujú v Uruguaji, sa museli naučiť žiť a ohlasovať svoju vieru v týchto podmienkach, ako sme mohli dnes večer počuť. Preto ich skúsenosť môže pomôcť bratom a sestrám v iných častiach sveta, ktorí začínajú rozličnými spôsobmi spoznávať, čo znamená byť menšinou. No aj za takýchto okolností sú ľudia, ktorí vytrvávajú: rodičia modliaci sa so svojimi deťmi, učitelia, ktorí sa usilujú žiť vieru a vydávať o nej svedectvo, mladí, ktorí objavili Krista a túžia ho nasledovať, aj keď sa cítia osamelí; sú tu spoločenstvá, ktoré sa naďalej stretávajú, a kňazi, ktorí prekonávajú veľké vzdialenosti, aby prinášali veriacim sviatosti. Keď som na to všetko myslel, znova a znova sa mi vracalo na myseľ jedno malé biblické mesto: Betlehem.
Prorok Micheáš o ňom povedal: „Primalý si medzi tisícami Júdu“ (Mich 5, 1); svätý Matúš však povie: „Nijako nie si najmenší“ (Mt 2, 6). Betlehem bol naďalej malý. Na jeho rozmeroch ani na politickom význame sa nič nezmenilo. Možno nás Betlehem môže o tejto skutočnosti niečo naučiť: keď je nás málo, keď ubúdajú sily alebo keď zisťujeme, že naša spoločenská prítomnosť už nie je taká ako kedysi, hrozí, že začneme svoju situáciu posudzovať podľa veľmi ľudských kritérií. Evanjelium nás pozýva pozerať sa inak. Boh si vyvolil Betlehem a táto voľba stačí na to, aby sme si nezamieňali malosť s bezvýznamnosťou.
Stačí pomyslieť na Eucharistiu: Pán vesmíru prítomný pod skromnými spôsobmi chleba a vína! Tá istá Božia logika sa prejavuje už pri jeho narodení. Svätý Lukáš nám rozpráva, že keď nastal čas pôrodu, „pre nich nebolo miesta“ (Lk 2, 7). Všetko bolo obsadené. Možno v tejto vete môžeme vidieť obraz dnešnej ľahostajnosti. Život sa napĺňa povinnosťami, vzťahmi, plánmi a rozptýleniami, až sa napokon neprítomnosť Boha prestane pociťovať ako neprítomnosť. Človek môže dospieť až k tomu, že žije bez toho, aby ho hľadal, ba čo viac, bez toho, aby si vôbec uvedomoval, ako veľmi ho potrebuje
A predsa Kristus prichádza, ale dom je plný. Vnútri preňho niet miesta, a tak ho ukladajú do jasieľ; krátko nato sa ho Herodes pokúsi zabiť, pretože nedokáže zniesť kráľovanie, ktoré sa vymyká jeho kontrole. Niečo z Betlehema sa stále opakuje: Boh môže byť považovaný za nepotrebného a viera odsúvaná do súkromnej sféry, akoby nemala čím prispieť k životu spoločnosti. Keď sa niekto usiluje budovať svet bez Boha, riskuje, že v ňom napokon nezostane miesto ani pre človeka. Nič z toho však nemení skutočnosť: toto Dieťa je Boh a prichádza nás spasiť. A v tomto „nás“ sme všetci, pretože ľahostajnosť môže postupne preniknúť aj do života nás veriacich.
Betlehem nám kladie veľmi jednoduchú otázku: Je preňho miesto? Je miesto v našom čase, v našom uvažovaní, v našich domovoch? Je miesto na to, aby sme ho počúvali, prijali jeho odpustenie a nechali sa naprávať jeho slovom? Potrebujeme uchovávať Krista v strede svojho života prostredníctvom modlitby, svätej omše, spovede a rozjímavého čítania evanjelia. Všetci sa musíme znova a znova vracať k tomu, aby sme boli učeníkmi. Ak chceme, aby sa druhí stretli s Kristom, potrebujeme osobne poznať cestu do Betlehema.
Do Betlehema prišli aj mudrci, ktorí z diaľky uvideli hviezdu. Neboli znalcami Písma, nevedeli, kde sa ich cesta skončí, a nedokázali ani vysvetliť, čo hľadajú. No to svetlo v nich prebudilo nepokoj, ktorý ich podnietil vydať sa na cestu. Drahí priatelia, svojím pokorným a jednoduchým životom môžete odrážať Kristovo svetlo. Možno sú ľudia, ktorí sami od seba nikdy neotvoria Bibliu, už roky nevstúpili do kostola alebo ani nevedia povedať, či veria v Boha. Ale keď uvidia vás, môže sa v nich prebudiť túžba a hľadanie Boha; môžu objaviť, že stojí za to vsadiť celý život.
Mladí priatelia, odvážte sa aj vy sami urobiť ten krok: vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu. Nebojte sa slova „navždy“! Manželia, otvorte svoj domov životu, aj keď vám svet hovorí, že dieťa je bremeno. Ak niekto cíti, že ho Kristus volá zanechať všetko a nasledovať ho v kňazstve alebo v zasvätenom živote, nech tento hlas neprehliada zo strachu, že stratí iné možnosti. Keď bude spravodlivosť a čestnosť niečo stáť, zaplaťte tú cenu. Keď sa bude odpustenie zdať porážkou, odpustite. Keď vám všetci budú hovoriť, aby ste mysleli predovšetkým na seba, nebojte sa stať poslednými; buďte schopní obetovať čas, peniaze, pohodlie i vlastné plány, aby ste slúžili druhým. Nech sa tí, ktorí sa na vás pozerajú, môžu pýtať: „Prečo žije takto? Odkiaľ čerpá túto slobodu? Prečo sa tak veľmi milujú?“
Hviezda, ktorú videli mudrci, nebola cieľom. Jej poslaním bolo viesť do Betlehema, kde je Kristus. Ak náš život vyvolá otázku, prinesie ovocie vtedy, keď táto otázka niekoho privedie až k Ježišovi. Aby sme mohli veľa osvetľovať, nemusí nás byť veľa; stačí odrážať Pánovo svetlo.
Svätý Lukáš nás teraz privádza k ďalšiemu výjavu: k pastierom, ktorí v noci strážia svoje stáda. Nenasledovali hviezdu, nevydali sa na žiadnu cestu a zdá sa, že nič nehľadajú. Sú jednoducho uprostred svojho každodenného života a robia to, čo robievajú každú noc. A práve tam im Boh vychádza v ústrety: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10). Z tohto zvestovania vychádza motto mojej návštevy u vás. Zvestujem vám veľkú radosť!
Tieto slová by mali mať vždy ústredné miesto v živote Cirkvi. Dobré správy potrebujú svedkov. A my sme prijali správu, ktorá si zaslúži, aby sme ju vykričali do celého sveta: Ježiš Kristus! Boží Syn sa stal človekom! Je to Boh s nami!
Vďaka nemu vieme, že hriech môže byť odpustený. Môžeme sprevádzať zomierajúceho a povedať mu, že jeho život sa neskončí v ničote. Môžeme priniesť na oltár chlieb a víno a prijať jeho Telo a Krv. Môžeme povedať tomu, kto padol: „Vstaň, stále môžeš začať odznova.“ Pozrite, čo nám bolo zverené! Ježiš Kristus je naša nádej! Spoločnosť môže v iných inštitúciách nachádzať mnoho veľmi cenných vecí, no žiadna nemôže nahradiť zvesť, že Božia láska je silnejšia než smrť, nenávisť, násilie, vojna a hriech. Toto je radosť, ktorú prinášame, toto je radosť, ktorú vám pápež prichádza pripomenúť.
Všimnime si, že anjel dodáva, že táto radosť je určená „všetkým ľuďom“. Nehovorí „tým, ktorí ho očakávali“, ani „tým, ktorí sú dokonalí“. Niektorí ľudia už hľadajú, podobne ako mudrci, a my ich máme sprevádzať na ich ceste. Iní však, podobne ako betlehemskí pastieri, nehľadajú nič. Za nimi musí táto radosť prísť uprostred ich noci.
Keď pastieri počuli zvesť, povedali si: „Poďme teda do Betlehema“ (Lk 2, 15). Tam našli Máriu, Jozefa a Dieťa. Evanjelista dodáva, že sa vrátili na svoje pastviny, pričom „oslavovali a chválili Boha“ (Lk 2, 20). Vrátili sa k tej istej práci, na tie isté cesty, pravdepodobne k tým istým problémom. Oni však už neboli tí istí. Stretli Krista.
Drahí priatelia, nech je toto stretnutie ako Betlehem, aby ste sa do svojho života vrátili iní! Nech Kristus skutočne vstúpi do toho, čo robíte, čo milujete, pre čo sa rozhodujete, aj do toho, čo nikto nevidí. Buďte svätí! Neuspokojte sa iba so slušným životom ani s vierou zo zvyku, ktorej stačí nevyhnutné minimum. Nedávajte Bohu iba časť seba, darujte sa mu úplne! Svätí sú muži a ženy prekypujúci hojnosťou života v Kristovi, slobodní a autentickí ľudia, ktorých život robí príťažlivým rozhodné „áno“ láske, pravde a šťastiu. Nebojte sa o to usilovať. Kristus nás nepovolal k priemernosti, ale k novému a plnému životu, akým žije on sám.
Drahí bratia a sestry, drahý Uruguaj: nech je na nás vidieť, že sme boli v Betleheme! Nech je vidieť, že Kristus žije a že stretnutie s ním mení život. Ten istý Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme, zomrel a vstal z mŕtvych, žije naveky a zostáva s nami. Kristus nás očakáva skutočne prítomný v Eucharistii. Aké krásne, že Betlehem znamená práve „dom chleba“! Tam sa narodil ten, ktorý sa nám mal darovať ako Chlieb života. A dnes sa s ním môžeme naďalej stretávať, takým blízkym a pokorným, v každom svätostánku. Hľadajte ho tam, pri eucharistickej adorácii. Rozprávajte sa s ním ako s priateľom a dovoľte mu, aby na vás hľadel.
Zverme aj svoj život pohľadu Panny Márie Tridsiatich troch. Nech nás ona, Hviezda ranná, ktorá nás vedie k svojmu Synovi, učí ho rozpoznávať a nasledovať. Prosme Pána o milosť vždy odpovedať na jeho volanie tak ako ona: Hľa, tu som, Pane, tvoj služobník, tvoja služobnica, nech sa mi stane podľa tvojej vôle!
Veľmi pekne ďakujem!
Zdroj: VaticanNews, slovenská a česká redakcia, redakčne upravené