Uruguaj 7. novembra (VaticanNews) Na záver prvého dňa apoštolskej cesty v Uruguaji sa pápež Lev vybral do katedrály v Montevideu. Tu ho privítal predseda Uruguajskej biskupskej konferencie Mons. Milton Tróccoli. Pápež si uctil ostatky blahoslaveného Jacinta Very (1813–1881), prvého uruguajského biskupa, ktorého v roku 2023 blahorečil pápež František.
Následne Lev XIV. predsedal večerným modlitbám v spoločenstve s uruguajskými biskupmi, kňazmi, diakonmi, seminaristami a zasvätenými osobami. Pripomenul, že jedným z tajomstiev evanjelizácie je podobať sa Kristovi, a vyzval biskupov na celom svete, aby vo svojich diecézach organizovali dni modlitby a pôstu za povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA pri slávení vešpier s biskupmi, kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami Katedrála Nepoškvrneného počatia Panny Márie a svätých Filipa a Jakuba, Montevideo Piatok 6. novembra 2026
Drahí bratia a sestry v Ježišovi Kristovi,
je pre mňa radosťou sláviť s vami večernú modlitbu v tejto katedrále, ktorá uchováva mnohé spomienky zo života tohto národa. Patrí k nim aj krstiteľnica, pri ktorej prijal krst José Gervasio Artigas, symbol plodného prínosu Cirkvi k dobru krajiny. Práve tam sa pre neho začal nový život Božieho dieťaťa a tá istá milosť stojí aj na začiatku nášho vlastného príbehu. Krstom nám Kristus dal účasť na svojom živote a pozýva nás rásť do jeho podoby, až kým sa nenaučíme pozerať, počúvať a milovať ako on.
Žalm, ktorý sme práve spievali, obsahuje prekvapivé napomenutie. Po opise modiel zo zlata a striebra, diele ľudských rúk, hovorí: „Nech sú im podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 135, 18). Ľudia si vytvárali tieto obrazy a napokon sa im začali podobať. Také je ľudské srdce: postupne nadobúda podobu toho, čo miluje a do čoho vkladá svoju dôveru. Preto nám Ježiš hovorí: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).
Aj my, ktorí sme zasvätili svoj život Pánovi, sa musíme pýtať, kde je naše srdce. Niekedy môže zostať pripútané k dielu, ktoré považujeme za svoje, k uznaniu, ktoré dostávame, alebo k istote, že máme všetko pod kontrolou. A tak sa bez toho, aby sme si to uvedomovali, začíname na druhých pozerať z perspektívy, ktorá vychádza z týchto starostí. Vernosť nášmu povolaniu si vyžaduje, aby sme sa stále znova vracali k Ježišovi Kristovi a dovolili mu, aby bol naším pokladom, tým, ktorému sa chceme podobať.
O modlách žalm ďalej hovorí: „Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú“ (Ž 135, 16 – 17). Sú zo zlata a striebra, ale niet v nich života. Aký odlišný je Boh, do ktorého sme vložili svoju dôveru! On vidí utrpenie svojho ľudu a počuje jeho volanie. Takto sa zjavil Mojžišovi pri horiacom kríku: „Videl som utrpenie svojho ľudu [...] a počul som jeho volanie“ (Ex 3, 7).
A keď sa Boží Syn stal človekom, tento božský súcit sa prejavil v ľudskej tvári, v očiach, ušiach a rukách, aké máme aj my. Ježiš pozdvihol zrak k Zachejovi ukrytému medzi konármi stromu (porov. Lk 19, 5). Vypočul Bartimeja, hoci ho mnohí chceli umlčať (porov. Mk 10, 48 – 49). Vystrel ruku, aby sa dotkol malomocného (porov. Mk 1, 41), a požehnával deti, ktoré k nemu prichádzali (porov. Mk 10, 16). Z jeho úst vyšlo slovo, ktoré vyháňalo démonov (porov. Mk 1, 25 – 26), a z kríža prosba o odpustenie pre jeho mučiteľov (porov. Lk 23, 34). Taký je náš Boh. V Ježišovi sme spoznali, ako sa na nás pozerá a ako veľmi nás miluje (porov. Jn 14, 9).
Drahí bratia, Kristova láska chcela aj prostredníctvom vás zasiahnuť mnohých ľudí. Vaše oči videli vyrastať celé generácie a všimli si mnohé slzy, ktoré iným unikli. Vaše uši vypočuli dôverné vyznania, ktoré bolo ťažké vysloviť. Koľko ľudí vstúpilo do spovednice so strachom a vyšlo z nej s radosťou z prijatého odpustenia! To isté platí aj o vašich rukách, ktoré toľkokrát pozdvihovali Kristovo telo, opatrovali chorých, pripravovali tanier jedla alebo podopierali tých, ktorí už nevládali kráčať. Ruky, ktoré skrze charizmu vašich kongregácií priniesli mnohým ľuďom Božiu nehu. Niektoré z nich nesú stopy veku a práce. Aké krásne sú ruky, ktoré zostarli pri konaní dobra!
Pán premieňa tých, ktorí zostávajú v jeho blízkosti. Krátke čítanie nám pripomenulo, že skúška našej viery prináša vytrvalosť (porov. Jak 1, 3). Podobnosť s Kristom dozrieva aj v ťažkostiach: keď sa práca zdá neplodná, keď ubúdajú sily, keď treba začať odznova, vytrvalosť zanecháva stopu. A postupom rokov sa pohľad môže stávať milosrdnejším, ruky ochotnejšími slúžiť a slová schopnejšími potešovať. Nech nás skúšky vždy nachádzajú zjednotených s Ježišom, aby sme tak rástli v jeho láske!
Pod klenbami tejto katedrály odpočíva telo blahoslaveného Jacinta Veru. V jeho hrobe očakávajú vzkriesenie nohy, ktoré prešli cestami Uruguaja, aby prinášali evanjelium; ruky, ktoré žehnali, pomáhali chudobným a vysluhovali sviatosti; uši, ktoré vypočuli nespočetné dôverné vyznania, a oči, ktoré spočinuli na tých, čo potrebovali pomoc. Jedna rehoľná sestra, ktorá ho poznala dlhé roky, sa pri spomienke na jednoduchosť jeho reči, ba aj jeho chôdze, vyjadrila takto: „Stačilo sa naňho pozrieť a človek mal dojem, že sa neustále modlí“ (Positio, I, 154). Vzťah s Bohom formoval jeho tvár, gestá i spôsob, akým pristupoval k druhým. Kto sa k nemu priblížil, nachádzal v ňom niečo z Kristovej dobroty ešte skôr, než si vypočul jediné slovo z jeho kázania.
Drahí bratia a sestry, toto je jedno z tajomstiev evanjelizácie: podobať sa tomu, ktorého ohlasujeme. V tejto krajine, kde mnohí naši súčasníci sotva poznajú Ježiša Krista a kde veľa mladých vyrástlo ďaleko od života Cirkvi, má takéto svedectvo osobitnú silu. Nech spôsob, akým sa pozeráme na druhých, ako ich počúvame a pristupujeme k trpiacim, v nich vyvolá otázku: „Odkiaľ pochádza táto láska?“ A keď im budeme hovoriť o Ježišovi, nech v našich slovách objavia toho istého Pána, ktorého dobrotu už napriek našej biednosti začali zakúšať prostredníctvom nás.
Táto túžba, aby iní spoznali a nasledovali Ježiša, sa prejavila aj v modlitbe za povolania. Keď v roku 2024 do medzidiecézneho seminára nenastúpil ani jeden nový kandidát, mnohí veriaci sa začali schádzať na dni modlitby a pôstu, aby prosili Pána žatvy, nech pošle robotníkov na svoju žatvu (porov. Mt 9, 38). Odvtedy vytrvali v prosbe, aby ďalší začuli povolanie. A dnes vzdávame vďaky, pretože viacerí mladí ľudia sa vydali na cestu v seminári a v zasvätenom živote a sú tu medzi nami. Aká radosť vedieť, že stále vznikajú veľkodušné odpovede na Kristovu lásku! Zo srdca ďakujem tým, ktorí túto prosbu podporovali, a povzbudzujem ich, aby vytrvali. Rozpoznajte v tomto ovocí dôkaz, že náš Boh počúva modlitbu svojho ľudu.
Želal by som si tiež, aby táto uruguajská skúsenosť našla odozvu v celej Cirkvi. Z tejto katedrály v Montevideu pozývam svojich bratov biskupov na celom svete, aby vo svojich diecézach organizovali dni modlitby a pôstu za vzrast počtu povolaní ku kňazstvu a k zasvätenému životu. Nech sa k tejto prosbe pridajú farnosti, rodiny a rehoľné spoločenstvá a nech príklad tejto krajiny povzbudí mnohých ďalších, aby sa modlili s rovnakou dôverou!
Drahí seminaristi, novici a novicky, pozerajte sa na tých, ktorí pred vami kráčali cestou oddanosti: pozerajte sa na ich upracované ruky, na ich vytrvalú lásku, na to, ako žijú s Ježišom. Učte sa od nich dôvernému vzťahu s Pánom. A tých, ktorí už mnoho rokov vykonávajú službu alebo žijú zasväteným životom, prosím, aby sa vždy vracali k tomu podstatnému. Chráňte si ticho modlitby, počúvanie Božieho slova a stretnutie s Kristom v Eucharistii. V tejto dôvernosti sa obnovuje láska, ktorá vás podnietila darovať mu život, a naše srdce získava črty jeho srdca.
Chcel by som pripomenúť ešte jeden obraz zo žalmu. O modlách sa hovorí, že „nie sú schopné ani dýchať ústami“ (Ž 135, 17). Vzkriesený Pán však dýchol na svojich učeníkov a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22). Ten istý Duch dáva život hline, ktorou sme (porov. Gn 2, 7), a spája nás do jedného tela. Nechajte sa ním viesť a vždy konajte zjednotení putom lásky, najmä keď vás obklopia rozličné skúšky (porov. Jak 1, 2). Aj keď vás niekedy delia mnohé kilometre, navzájom sa podporujte a zostaňte vždy v spoločenstve s Petrovým nástupcom, ktorý tiež potrebuje oporu vašich modlitieb.
O chvíľu budeme spievať Magnifikat. V lone presvätej Panny Márie sa utvárali oči, ktoré mali hľadieť s milosrdenstvom, uši, ktoré mali počúvať naše prosby, a ruky, ktoré sa mali rozpäť na kríži, aby nás zachránili. Nech nám Panna Mária Tridsiatich troch (Nuestra Señora de los Treinta y Tres) pomáha zachovať si srdce blízko jej Syna, aby sme, keď aj pre nás príde hodina zatvoriť oči tomuto svetu, mohli počuť Pánov hlas, ako nás volá po mene, a s dôverou sa odovzdať do jeho rúk. Amen.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia