Uruguaj 7. novembra (VaticanNews) Pri svojom prvom vystúpení v rámci apoštolskej cesty Južnej Ameriky prehovoril pápež Lev XIV. v Montevideu k predstaviteľom verejného života, občianskej spoločnosti a diplomatickému zboru.
V príhovore na Námestí Nezávislosti pripomenul štyridsať rokov demokratického štátu a zdôraznil nezastupiteľnú hodnotu rodiny, obranu ľudského života od počatia i nutnosť kvalitného vzdelania mládeže. Venoval sa tiež výzvam spojeným s rozvojom umelej inteligencie, starostlivosti o chorých a zraniteľných občanov. Pripomenul, že verejná moc má slúžiť spoločnému dobru, vyzval chrániť život, rodinu a najzraniteľnejších a zdôraznil význam vzdelania, dostupnej zdravotnej starostlivosti, náboženskej slobody i pokojného riešenia sporov medzi národmi.
PRÍHOVOR K PREDSTAVITEĽOM ŠTÁTU, OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI A DIPLOMATICKÉHO ZBORU Montevideo, Námestie nezávislosti, piatok 6. novembra 2026
Pán prezident republiky, vážení predstavitelia štátnych orgánov a členovia diplomatického zboru, dámy a páni!
S veľkou radosťou som prijal láskavé pozvanie navštíviť túto uruguajskú krajinu. Ďakujem vám, pán prezident, za slová, ktoré ste práve predniesli, i za pozornosť, s akou ste ma prijali. Môj pozdrav patrí aj tým, ktorí tu zastupujú inštitúcie republiky, ako aj národom, ktoré majú v Uruguaji svoje diplomatické zastúpenie.
Už teraz chcem pozdraviť všetkých Uruguajčanov, nech sa nachádzajú kdekoľvek. V týchto dňoch budem mať radosť navštíviť niektoré miesta tejto krajiny, bližšie spoznať jej dejiny a stretnúť sa s mužmi a ženami, ktorí v najrozličnejších prostrediach tvoria súčasť jej života. Medzi týmito miestami má osobitné postavenie Florida, kde sa uctieva Panna Mária Tridsiatich troch, patrónka Uruguaja. Na začiatku svojej návštevy by som chcel zveriť jej ochrane všetkých, s ktorými sa na svojej ceste stretnem. Jej prítomnosť sprevádzala rozhodujúcu kapitolu národných dejín a aj dnes zhromažďuje veľmi rozličné generácie Uruguajčanov.
Tie isté dejiny uchovávajú aj ďalšiu udalosť, ktorú by som tu rád pripomenul. Mám na mysli Exodus východného ľudu z roku 1811, známy aj ako La Redota. Nemusíme sa odtiaľto ani vzdialiť, aby sme si ho vybavili v pamäti, pretože na podstavci Artigasovho pamätníka, ktorý stojí uprostred tohto námestia, sa nachádza bronzový vlys, na ktorom Angelo Zanelli zobrazil výjavy z tohto pochodu. Rád by som sa zastavil pri niekoľkých detailoch týchto postáv, pretože ponúkajú konkrétne východisko aj pre pohľad na dnešný Uruguaj.
Na vrchole pamätníka je Artigas zobrazený sám na koni. Nižšie, na čelnom reliéfe, sa objavuje znova medzi svojimi ľuďmi ako súčasť zástupu. Tento detail pripomína slová, ktoré o niečo neskôr predniesol pred predstaviteľmi Východnej provincie zhromaždenými na kongrese v apríli 1813: „Moja autorita,“ povedal, „pochádza od vás a končí sa pred vašou zvrchovanou prítomnosťou“ (Úvodný prejav: Archivo Artigas, zv. XI, dok. 82). V jedinej vete spojil pôvod autority so zodpovednosťou toho, kto ju vykonáva: prijímať ju od konkrétneho spoločenstva a zodpovedať sa pred ním.
V roku 2025 uplynulo štyridsať rokov nepretržitej demokracie v Uruguaji, počas ktorých sa na základe vôle občanov vystriedali rozličné vlády. Verejná moc nachádza svoje opodstatnenie v službe spoločnému dobru a má sa vykonávať v rámci právneho poriadku, pri rešpektovaní slobody a zodpovednosti občanov (porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 74). Z toho vyplýva význam mechanizmov, ktoré umožňujú podieľať sa na verejnom živote, jasne vymedzovať právomoci inštitúcií a voliť tých, ktorí preberajú úlohu vládnuť (porov. tamže, 75).
Spoločné dobro zahŕňa aj zodpovednosť odovzdať budúcim generáciám dobrá, ktoré dnes prijímame. Ako pripomenul môj predchodca pápež František, „pojem spoločného dobra zahŕňa aj budúce generácie“ (encyklika Laudato si’, 159). Táto zodpovednosť sa premieta do rozhodnutí o využívaní prírodných a energetických zdrojov. Uruguaj v posledných desaťročiach zásadne zmenil svoj systém výroby elektriny, ktorý je dnes takmer úplne založený na obnoviteľných zdrojoch. Je to pozoruhodný výsledok, ktorý si vyžiadal rozhodnutia dôsledne presadzované počas mnohých rokov a zapojenie rozličných sektorov krajiny. Tento krok teraz prináša nové výzvy v doprave, vo výrobe a v zodpovednom využívaní pôdy, vody a energie. Myslieť dlhodobo znamená práve spravovať tieto dobrá bez toho, aby sa ohrozili budúce možnosti.
Pohľad do budúcnosti sa týka aj tých, ktorí budú obývať túto krajinu: podmienok, v ktorých sa budú môcť narodiť a vyrastať, i príležitostí, ktoré sa im v živote otvoria. Demografický vývoj Uruguaja robí túto starosť zvlášť konkrétnou. Na jednom z vlysov pamätníka je zobrazená žena s dieťatkom v náručí. Pevne ho drží, zatiaľ čo okolo nej pochod pokračuje.
Toto ochranné gesto nás vedie k zamysleniu nad životom, ktorý sa začína, ale aj nad životom, ktorý ešte rastie v matkinom lone. Ten, kto sa ešte nenarodil, už patrí do ľudskej rodiny a do budúcnosti svojho národa. Jeho úplná odkázanosť na matku nijako nezmenšuje dôstojnosť, ktorá mu prislúcha, ani ochranu, ktorú si zaslúži. Sám Ježiš chcel vtelením prijať tento stav. Prijatie nového života si vyžaduje, aby otec spolu s matkou prevzal svoju zodpovednosť, aby rodina poskytovala oporu a aby existovali spoločenské podmienky, ktoré obom umožnia vychovávať svoje deti a starať sa o ne. Ochrana toho, kto sa má narodiť, a podpora tých, ktorí ho prijímajú, sú neoddeliteľné. Rodina zostáva prvým prostredím, v ktorom je každý človek prijatý a učí sa žiť s druhými. Svätý Ján Pavol II., ktorý mal tiež radosť navštíviť túto krajinu, to vyjadril slovami, ktoré si zachovávajú všetku svoju silu: „Budúcnosť ľudstva prechádza cez rodinu!“ (Posynodálna apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 86).
Na inom mieste vlysu vidíme niekoľko detí kráčajúcich po boku dospelých. Sú súčasťou ľudu ešte skôr, než sa môžu podieľať na jeho rozhodnutiach či prispievať svojou prácou. Tí, ktorí vtedy kráčali vedľa dospelých, mali časom sami prevziať zodpovednosť za pokračovanie spoločného života. Preto starostlivosť o najmenších nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie primeraného vzdelania. Domov, v ktorom dieťa vyrastá, strava, ktorú dostáva, a prítomnosť dospelých, ktorí ho sprevádzajú, sú oporou jeho prvých rokov života. Vzdelávanie v tejto úlohe pokračuje: rozvíja jeho schopnosti, formuje jeho úsudok a pripravuje ho na slobodnú a zodpovednú účasť na živote spoločnosti (porov. Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Gravissimum educationis, 1).
Získané vzdelanie má zároveň otvárať konkrétne príležitosti na vstup do sveta práce, uplatnenie naučeného a dosiahnutie samostatnosti vlastným úsilím. Práca sa tak stáva jednou z ciest, ktorými môže každý človek rozvíjať svoje schopnosti a prispievať k dobru druhých. Je vhodné pripomenúť, že „práca je ‚pre človeka‘, a nie človek ‚pre prácu‘“ (sv. Ján Pavol II., encyklika Laborem exercens, 6). Toto kritérium si zachováva plnú aktuálnosť aj vzhľadom na rýchle zmeny technológií a umelej inteligencie. Rozvoj týchto technológií má rozširovať ľudské schopnosti, uľahčovať úlohy a vytvárať nové možnosti tak, aby pracujúci človek nebol zredukovaný na púhu postrádateľnú súčiastku výrobného procesu.
Medzi postavami pamätníka nachádzame aj zhrbenú starenku, ktorá sa opiera o palicu a s námahou kráča vpred. Okolo jedného z vozov sa viacerí ľudia približujú k sebe a vystierajú ruky; zdá sa, že niektorým viac záleží na tom, aby si navzájom pomohli, než aby zrýchlili krok. Aj tí, ktorí potrebovali pomoc, aby mohli pokračovať, patrili k tomuto ľudu. Ich príslušnosť nezávisela od sily, samostatnosti ani schopnosti niečím prispieť. Ani dnes nemožno hodnotu človeka merať podľa toho, čo vyprodukuje, podľa jeho práce či schopnosti poradiť si sám. „Základná dôstojnosť každého človeka sa teda nezískava ani nezasluhuje a netreba ju ani dokazovať“ (encyklika Magnifica humanitas, 53).
Bronz uchováva ich tváre a gestá, ale nehovorí nám nič o tom, čo každý z nich nosil vo svojom vnútri, keď kráčal medzi ostatnými. Aj dnes môžeme žiť obklopení ľuďmi, mať s nimi spoločné pracovisko, ulicu či dokonca domov, a pritom nevedieť, aké bremeno v sebe nesú. Osamelosť, úzkosť a strata nádeje sa môžu prehĺbiť natoľko, že človek prestane nachádzať dôvody, prečo ďalej žiť. Zoči-voči bolestnej skutočnosti samovraždy sa ukazuje, že zdravotná starostlivosť, rodinné väzby a blízkosť spoločenstva sú neoddeliteľné. Nikto by sa nemal cítiť ako cudzinec medzi svojimi ani si myslieť, že jeho neprítomnosť si ostatní všimnú menej ako jeho prítomnosť.
Iné podoby utrpenia sa prejavujú na tele alebo v životných podmienkach. Choroba, zdravotné postihnutie, telesná bolesť, strata samostatnosti, chudoba, nezamestnanosť či vylúčenie môžu spôsobiť, že človek zvlášť potrebuje pomoc druhých. Nedávno som osobne zakúsil obmedzenia, ktoré prináša choroba, a dostalo sa mi starostlivosti, za ktorú som hlboko vďačný. Táto skúsenosť ma priviedla k myšlienke na mnohých mužov a ženy, ktorí nemajú potrebné prostriedky na správnu diagnózu alebo na liečbu, ktorú potrebujú. Zabezpečiť, aby bola zdravotná starostlivosť dostupná každému bez ohľadu na jeho majetkové pomery, je zodpovednosťou celej spoločnosti. Človek, ktorý sa ocitne v niektorej z týchto situácií, tým neprestáva byť plnoprávnym členom spoločnosti a jeho život nestráca nič zo svojej hodnoty. V takýchto okolnostiach jeho krehkosť o to naliehavejšie vyžaduje, aby dostal primeranú pomoc, potrebné prostriedky a sústavné sprevádzanie.
Pozornosť, ktorú dlhujeme trpiacim, zaväzuje celú ľudskú rodinu. Pre Cirkev má táto povinnosť osobitný dôvod v príkaze Ježiša Krista rozpoznávať tých, ktorí sú najviac v núdzi, a slúžiť im (porov. Mt 25, 40). Ako pripomenul Benedikt XVI., „miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu“ (encyklika Spe salvi, 38). Preto je úlohou všetkých usilovať sa, aby každý človek mohol žiť dôstojne, dostať náležitú starostlivosť a byť sprevádzaný až do prirodzeného konca svojho života.
Prostredníctvom svojich diecéz a spoločenstiev i mnohých ľudí, ktorí sa venujú službe druhým, chce Cirkev spolupracovať so všetkými, ktorí sa usilujú zmierňovať bolesť tam, kde je to možné, a podporovať človeka tam, kde bolesť nemožno odstrániť. K tejto spoločnej úlohe prináša to, čo jej je vlastné: nádej, ktorá nezhasína, keď ľudské možnosti dosiahnu svoje hranice, a ktorá pripomína človeku prechádzajúcemu skúškami, že jeho život má vždy zmysel a hodnotu, že nie je sám a že ani v temnote ho Boh neprestal milovať.
Zástup, ktorý kráčal spolu s Artigasom, združoval aj ľudí vo veľmi odlišných životných podmienkach. Na reliéfe kráča za vozom žena v elegantnom odeve, zatiaľ čo iní vedú zvieratá alebo nesú svoj majetok. Aj tieto rozdiely sú súčasťou dejín Uruguaja, kde generácie mužov a žien rozličného pôvodu a spoločenského postavenia urobili z tejto krajiny spoločnú vlasť.
Ľudia patriaci k jednému národu môžu pochádzať z veľmi odlišných pomerov a mať nerovnaké prostriedky. Preto spôsob, akým sa organizuje a usmerňuje hospodárstvo, priamo ovplyvňuje ich životné podmienky a možnosti budovať si budúcnosť. Tvorba bohatstva, investície a hospodárska iniciatíva, verejná aj súkromná, sú potrebné pre rozvoj krajiny, no ich plody sa musia premietnuť aj do dobier a príležitostí, ktoré sa skutočne dostanú ku všetkým, pretože „záleží na konkrétnych ľuďoch, na každom z nich a na ich rodinách“ (encyklika Magnifica humanitas, 58).
Spolužitie ľudí rozličného pôvodu a tradícií je tiež súčasťou dejín Uruguaja. Táto rozmanitosť sa dnes prejavuje vo vierovyznaniach a presvedčeniach jeho občanov. Laický charakter štátu má zaručovať priestor, v ktorom môžu veriaci i neveriaci spolunažívať v slobode a vzájomnej úcte, pretože niektoré hodnoty sú univerzálne. Táto neutralita neznamená, že náboženský rozmer má zostať obmedzený na súkromnú sféru. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, nikoho nemožno nútiť konať proti vlastnému svedomiu ani mu brániť konať v súlade s ním, či už súkromne alebo verejne, jednotlivo alebo spoločne s inými, v náležitých medziach (porov. deklarácia Dignitatis humanae, 2 – 3). Na základe tejto slobody môžu jednotlivci a náboženské spoločenstvá prispievať k spoločnému dobru pri rešpektovaní autonómie občianskych inštitúcií.
Úcta a spolužitie, o ktoré sa usilujeme v rámci jedného národa, majú usmerňovať aj jeho vzťahy s inými národmi. Samotná uruguajská ústava stanovuje, že republika sa má pri medzinárodných zmluvách zasadzovať o riešenie sporov arbitrážou alebo inými pokojnými prostriedkami a podporovať spoločenskú a hospodársku integráciu latinskoamerických štátov (porov. čl. 6). Okrem toho skutočnosť, že Montevideo je sídlom sekretariátu Mercosuru, osobitným spôsobom vyjadruje toto poslanie vytvárať v regióne priestor na porozumenie a spoluprácu. V časoch, keď sa rozdiely môžu ľahko stať dôvodom konfliktu, je vytrvalosť v rešpektovaní práva, vo vyjednávaní a v trpezlivom hľadaní dohôd službou, ktorú Uruguaj môže naďalej poskytovať svojim susedom.
Pred záverom by som sa rád vrátil k pochodu zobrazenému v strede tohto námestia. La Redota má v uruguajskej pamäti osobitné miesto: pripomína ľud vystavený skúške, ktorý musel zanechať veľkú časť svojho majetku a uprostred neistoty sa usiloval zostať jednotný.
Reliéfy tohto pamätníka sa rozprestierajú po všetkých štyroch stranách podstavca. Z jedného miesta vidíme iba časť tohto zástupu. Ak chceme objaviť ostatných, musíme pristúpiť bližšie, obísť pamätník a pozorne sa zahľadieť na jeho postavy. Ľud sa ukazuje práve v celku. V tomto zástupe môžeme rozpoznať niečo, čo pretrváva v živote Uruguaja: vzájomnú zodpovednosť, ktorá umožňuje ľuďom rôznych generácií a životných podmienok ďalej vytvárať spoločné dejiny.
Do Uruguaja som prišiel ako Petrov nástupca a ako pastier s túžbou stretnúť sa s Cirkvou, ktorá putuje v tejto krajine, a s láskou sa priblížiť celému jej ľudu. Vzťahy medzi Svätou stolicou a Uruguajom siahajú do prvých rokov jeho nezávislosti. V tejto súvislosti môj predchodca pápež Gregor XVI. potvrdil právomoci otca Dámasa Antonia Larrañagu a apoštolským breve zo 14. augusta 1832 ho vymenoval za apoštolského vikára republiky. Tento akt cirkevnej povahy sa vykladal aj ako implicitné uznanie nezávislosti nového východného štátu, ktorý sa v tom čase usiloval upevniť svoje postavenie medzi národmi.
Cirkev, ktorej dejiny viery a služby siahajú stáročia do minulosti, chce uruguajskému ľudu naďalej ponúkať to, čo sama prijala: Ježiša Krista a nádej jeho evanjelia. V rámci svojho poslania chce zároveň spolupracovať so všetkými, ktorí sa usilujú o spoločné dobro a dôstojnosť každého človeka.
Nech nám tieto dni umožnia posilniť to, čo nás spája, a obnoviť dôveru, s akou čelíme ťažkostiam a pripravujeme sa na to, čo nás čaká. Nech Boh žehná Uruguaj a nech ho Najsvätejšia Panna Mária, ktorej sa tento ľud zveril v čase svojho zrodu, naďalej sprevádza v jeho dejinách.
Veľmi pekne ďakujem!
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia