Vatikán 5. novembra (VaticanNews) „Modliť sa za zosnulých znamená oslavovať život!“ zdôraznil pápež Lev XIV. pri svätej omši za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v uplynulom roku. V homílii pripomenul, že kresťanská spomienka na zosnulých sa nesmie zredukovať na nostalgiu. Je zakorenená v nádeji na vzkriesenie a v spoločenstve svätých.
Homília Svätého Otca Leva XIV. pri svätej omši za kardinálov a biskupov zosnulých v uplynulom roku (5. novembra 2026)
„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník.“ (Jn 12, 26) Tieto Ježišove slová oslovujú naše srdce a pozývajú nás nasledovať ho na ceste, po ktorej sám kráčal: na ceste k sláve cez kríž. Na tejto ceste, na ktorej nechýbajú skúšky ani utrpenie, nás vedie a posilňuje prisľúbenie spoločenstva, nad ktorým smrť nemá moc. Kto totiž nasleduje Krista, stáva sa jeho služobníkom a bude vždy tam, kde je on, práve preto, že kráčal po jeho ceste. Preto svätý Pavol hovorí: „Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť.“ (2 Tim 2, 11) Drahí bratia a sestry, táto istota viery a nádeje oživuje naše slávenie, ktoré obetujeme za kardinálov a biskupov, ktorí nás opustili v uplynulom roku. Chceme za nich prosiť Pána, aby odmenil svojich verných služobníkov.
Táto naša modlitbová spomienka nás pozýva zamyslieť sa nad duchovnou hodnotou spomínania. Keď sa svätá Monika krátko pred smrťou lúčila so svojimi synmi Augustínom a Navigiom, povedala: „O jedno vás prosím: kdekoľvek budete, spomínajte na mňa pri Pánovom oltári.“ (sv. Augustín, Vyznania, IX, 11, 27) Tajomstvo smrti sa tu spája s modlitbou za zosnulých, ktorú Cirkev vždy, už od samých počiatkov, praktizovala ako jednu zo svojich základných povinností.
Vo svetle Božieho slova sa teda môžeme krátko zamyslieť nad dvoma pravdami, ktoré osvetľujú našu modlitbu za zosnulých: nad nádejou na vzkriesenie a nad spoločenstvom svätých.
Rozprávanie o Júdovi Machabejskom, ktoré sme počuli v prvom čítaní (2 Mach 12, 43 – 46), nám pomáha uvažovať o vzkriesení. Keď v boji padli niektorí z jeho druhov, ktorí sa previnili modloslužbou, Júda ich zveril Božiemu milosrdenstvu a dal za nich priniesť zmiernu obetu, aby boli zbavení hriechu. Tento skutok sa zakladá na istote, že spoločenstvo, ktoré sme medzi sebou prežívali na zemi, hoci poznačené obmedzeniami a vinami, nezaniká, ak ho vložíme do Božích rúk. Svedectvo Machabejcov sa tak stáva predobrazom toho, čo nachádza svoje naplnenie v kresťanskej liturgii. Keď si totiž pri Pánovom oltári pripomíname našich zosnulých bratov a sestry, opierame sa o prisľúbenie, že sa náš život v Kristovi nestráca, pretože bol vykúpený.
Júdov skutok je predovšetkým skutkom viery, pretože obetu prináša v pevnej nádeji, „že padlí raz budú vzkriesení“ (v. 44). Vo svetle Ježiša, ktorý je sám pôvodcom vzkriesenia, sa aj my modlíme za svojich zosnulých v sile tejto veľkej nádeje, darovanej nám vo veľkonočnom tajomstve. Ak by totiž, ako zdôrazňuje Písmo, nebolo vzkriesenie, modliť sa za mŕtvych by bolo márne (porov. v. 44). Sám apoštol Pavol s vrúcnou horlivosťou napomína: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 13 – 14)
Drahí bratia a sestry, modliť sa za zosnulých znamená oslavovať život! Predovšetkým vzkriesený život Krista Pána a z jeho milosti aj náš život, ktorý v ňom vstáva z mŕtvych. Eucharistická obeta je pamiatkou jeho Paschy, prostredníctvom ktorej nás spasil tým, že sa za nás sám daroval. Nedovoľme teda, aby sa spomienka na zosnulých zredukovala na púhu nostalgiu. Vo viere uvažujme o tajomstve smrti bez strachu, pretože Pán žije, očakáva nás a už nám pripravil miesto v dome svojho Otca (porov. Jn 14, 2 – 3).
Cirkev slávi tento úkon zverenia a nádeje v spoločenstve svätých. Keď sa totiž modlíme za zosnulých, modlíme sa nielen za nich, ale aj spolu s nimi, zapojení do vzájomnosti, ktorú v našich srdciach oživuje Duch Svätý. Cirkev je tajomstvom spoločenstva medzi Kristom, hlavou, a nami, jeho údmi: od neho prijímame život. Toto spoločenstvo spája blažených, ktorí už hľadia na Božiu tvár, i všetkých, ktorí v nebi alebo na zemi smerujú k žiarivému cieľu.
Drahí bratia a sestry, v Kristovi smrť nepretrháva putá, ale premieňa ich a dáva im nový rozmer, ktorý možno pochopiť iba v tajomstve jeho lásky, darovanej až do krajnosti na kríži a rozliatej po veľkonočnom víťazstve. Keď teda vo svätej Eucharistii prijímame lásku vzkrieseného Pána, uchovávajme a neustále rozvíjajme toto spoločenstvo na našej ceste, aby sme aj my, keď príde naša hodina, mohli prijať modlitby bratov a sestier, ktorí ešte putujú, a spolu so všetkými svätými sa radovať z nebeskej vlasti.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia