Vatikán 9. októbra (VaticanNews) Vo štvrtok 8. októbra, v druhý deň stretnutia pápeža s hlavami východných cirkví a predsedami biskupských konferencií, desať rokov po vydaní posynodálnej exhortácie, predniesol kardinál Filipe Neri Ferrão svedectvo z Indie a ďalších miest ázijského kontinentu. Vincenzo Rosito, zástupca dekana Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II., uviedol: „Digitálne technológie menia zvyky rodín a výchovu detí.“
Rodiny sú dnes „zložitou mozaikou rôznych skutočností, poznačených radosťami, nádejami, ťažkosťami a ranami. Rodina nie je len miestom, kam Cirkev prináša evanjelium. Je to aj miesto, kde evanjelium ožíva, z generácie na generáciu, z jednej rodiny do druhej a z rodín do spoločnosti“. Z tejto analýzy vychádzal príspevok kardinála Filipeho Neriho Ferrãa, metropolitného arcibiskupa Goa a Damão, ktorý otvoril druhý pracovný deň stretnutia pápeža s hlavami východných cirkví a predsedami biskupských konferencií, desať rokov po vydaní dokumentu Amoris laetitia.
Urobiť z rodín trvalé miesta Božieho zjavenia
Indický kardinál sa zaoberal témou „Rodiny dnes: realita, krása a výzvy. Rozlišovať znamenia čias na základe skúseností rodín a angažovanosti Cirkvi dnes“ a vyzval účastníkov tohto stretnutia v synodálnom štýle, aby sa pri svojom rozlišovaní pýtali: „akú zmenu žiada Duch Svätý od Cirkvi?“. A to sa týka „nielen toho, čo robíme pre rodiny, ale aj spôsobu, akým ich chápeme, sprevádzame a robíme z nich hlavných aktérov evanjelia a miesta, kde sa neustále zjavuje Boh“.
Náboženská polarizácia, ktorá postihuje kresťanské rodiny v Ázii
Na základe svojich skúseností ako duchovného pastiera v Ázii, a najmä v Indii, kardinál Filipe Neri Ferrão uznáva, že realita rodín prešla zmenou v identite, povahe a zložení, s menšími rodinami, novými formami spolužitia a medzináboženskými manželstvami. Rodiny majú čoraz väčšiu tendenciu sťahovať sa a mnohé z nich trpia ekonomickou neistotou, chudobou, nezamestnanosťou a neistotou ohľadom budúcnosti. „Kresťanské rodiny v rôznych častiach Indie a Ázie,“ zdôraznil kardinál, „sú nútené žiť v prostredí rastúcej náboženskej polarizácie a nepriateľstva, čo čoraz viac sťažuje verejné prejavovanie a odovzdávanie viery“.
Krása rodín, ktoré sa venujú starším a chorým
Existuje však krása, ktorú tieto rodiny ponúkajú Cirkvi v starostlivosti o deti, starších, chorých a zraniteľných ľudí. Aj uprostred chudoby a neistoty, vysvetlil kardinál, „naše rodiny naďalej vytvárajú pozitívne priestory radosti a nádeje“. Po prijatí apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, pripomenul, cirkvi v Indii a v celej Ázii „začali načúvať rodinám a toto načúvanie formowało spôsob, akým kráčame spolu s nimi. Teraz považujeme prípravu na manželstvo za začiatok cesty, ktorá trvá celý život, ponúkame duchovnú obnovu a sprevádzanie párom a deťom a naďalej formujeme rodiny a laikov v priebehu času“.
Rodiny, ktoré spolupracujú s Cirkvou na misii
V pastorácii je teraz kľúčové prejsť „od misie zameranej na rodiny k misii medzi rodinami“, ktoré nie sú len príjemcami pomoci, ale „spolupracujú s Cirkvou na misii“. Kardinál Filipe Neri Ferrão na záver hovoril o konkrétnej skúsenosti kňaza, ktorý začal rodinnú pastoráciu vo svojej farnosti nie na základe programu, ale návštevou rodiny s latentnými ťažkosťami v komunikácii medzi rodičmi navzájom a medzi nimi a deťmi – „rozhovorom a ochotou počúvať“.
Rosito: dôležitosť vzťahov v rodine a v Cirkvi
Aj druhý rečník, Vincenzo Rosito, ktorý prednáša dejiny a kultúru rodinných inštitúcií na Pápežskej lateránskej univerzite a je zástupcom dekana Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine, zhrnul svoj príspevok niekoľkými otázkami na synodálne rozlišovanie účastníkov. V prvom rade vyslovil výzvu inšpirovanú úvahou v encyklike Magnifica humanitas: „Nech každý dáva pozor na to, aké vzťahy buduje vo svojej rodine a v Cirkvi.“ Profesor Rosito zdôraznil, že „rodinné praktiky nám pomáhajú pochopiť, ako sa cirkvi a rodiny navzájom učia. Veď tak Cirkev, ako aj rodina sa učia aj prostredníctvom praktík svojho každodenného života“.
Zmeny nie sú problémami, ale príležitosťami
Preto otázka, ktorú si treba položiť ako otec, matka, teológ alebo kňaz: „Som schopný rozpoznať a predstaviť ostatným aspoň jednu novú vec, ktorú som sa naučil robiť, alebo robiť inak, v posledných rokoch môjho rodinného alebo pastoračného života?“ Je to preto, že zmeny v rodinnom živote „nie sú problémami – vysvetlil Vincenzo Rosito – ale ľudskými činnosťami“, a preto, ako pripomína Amoris laetitia, sú príležitosťou, konkrétnymi procesmi, „v ktorých ľudia a rodiny konajú, reagujú, učia sa a rozvijajú nové zdroje“. „Zamyslime sa napríklad,“ pokračoval, „nad tým, ako využívanie nových digitálnych technológií mení každodenné zvyky rodín a výchovu detí.“
Aké sú nové spôsoby bytia rodín a Cirkvi?
Rodina a Cirkev, pokračoval Vincenzo Rosito, „sa spoločne učia v premenách“ a využívajú evanjeliový obraz úteku Ježiša, Jozefa a Márie do Egypta. Dnes, pripomenul, „prostredníctvom skúseností utečeneckých a migrujúcich rodín sa niektoré kresťanské spoločenstvá premenili na ‚útočiskové cirkvi‘“ pre tých, ktorí prichádzajú do novej krajiny alebo absolvujú dlhú cestu.
Drámou, ktorú zdieľa mnoho rodín, je násilie: „Neistota vyplývajúca zo sociálneho a politického násilia je znepokojujúcou realitou, s ktorou sa dnes mnohé cirkvi musia vyrovnávať vo svojom každodennom živote“ a ktorá môže „pohlcovať aj rodinné väzby a samotné cirkevné vzťahy“. Skúsenosťou tohto úteku je aj Jozefov sen: „Snívať, predstaviť si nové formy pre Cirkev – uzatvoril prednášajúci – znamená aj obnović to, čo už robíme. Predstavovať si Cirkev znamená byť ochotní učiť sa jeden od druhého, zatiaľ čo sa spoločne meníme, ako cirkvi aj ako rodiny“. Záverečná otázka pre rozlišovanie teda znie: „Čo potrebujeme vo svetlách a tieňoch dneška, aby sme sa naučili a predstavili si nové spôsoby, ako byť rodinou, a nové spôsoby, ako byť Cirkvou?“
Autor: Alessandro Di Bussolo – VaticanNews Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia