Bratislava 6 septembra (TK KBS) Po štyroch rokoch sa končí pôsobenie Mons. Bernarda Bobera vo funkcii predsedu Konferencie biskupov Slovenska (KBS). V rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS hodnotí obdobie vo vedení KBS. Cirkev po pandémii sa vracala do obnoveného bežného fungovania, v ľuďoch rezonovali silné odkazy pápeža Františka, ktoré zazneli počas jeho pastoračnej návštevy na Slovensku, ale aj pápežovo pozvanie celej Cirkvi, aby vstúpila do synodálneho procesu. Arcibiskup Bober hovorí o zodpovednosti biskupa, potrebe počúvať iných, kríze povolaní, ale aj o tom, čo pre neho znamená zostať verný svojmu kňazskému povolaniu. Do ďalšieho obdobia vstupuje s jednoduchým postojom: prijať Božiu vôľu a naďalej slúžiť.
Vaše obdobie vo funkcii predsedu Konferencie biskupov Slovenska sa zavŕšilo. Čo pre vás tieto štyri roky znamenali?
Znamenalo to pre mňa prijať novú úlohu a dať čas, ktorý som dovtedy venoval diecéze, aj do služby predsedu. Bola to nová povinnosť, ktorú som na seba zobral. Veľmi som premýšľal, či túto službu v posledných rokoch svojho života zvládnem, pretože som ju prijal už po sedemdesiatke. Obohatilo ma však práve to, že som začal komunikovať nielen s ľuďmi v diecéze, ale aj so sekretariátom KBS a s rôznymi ľuďmi, ktorí prichádzali riešiť problémy spojené s Katolíckou cirkvou. Znamenalo to aj komunikáciu s prezidentom, vládou, ministrami a ich rezortmi, ale aj s ľuďmi, ktorí sú regionálne naviazaní na nás biskupov a na konferenciu.
„Naučil som sa prijať aj trochu kritiky na svoju osobu – z rôznych pohľadov na Cirkev, ale aj na moju samotnú službu.“
Stretol som veľa nových tvárí, nových pohľadov a vypočul som si aj názory, ktoré som musel prijať a následne podľa nich konať v rámci Konferencie biskupov Slovenska. Bolo to na jednej strane obohacujúce, ale zároveň aj zodpovedné. Človek si uvedomí, že povedal nejakú vetu alebo vyslovil svoj názor, ktorý už je zachytený a za ktorým môže stáť súhlas, nesúhlas alebo aj kritika. A tak som sa naučil prijať aj trochu kritiky na svoju osobu – z rôznych pohľadov na Cirkev, ale aj na moju samotnú službu.
Zároveň hovoríte, že sa vám rozšíril obzor – z regionálneho pôsobenia na širšiu celoslovenskú úroveň.
Áno, je to tak. Každý má svoje zverené teritórium, každý má svoj úrad. Toto však bolo rozšírením pohľadu, služby aj zodpovednosti. Niekedy si totiž ľudia mysleli, že ja som šéfom Cirkvi na Slovensku. Šéfom je však sám Ježiš Kristus. Pri úradníckych veciach som si osvojil širší pohľad na celú Cirkev a získal som určitý nadhľad. Niekedy sa nebolo treba s riešením ponáhľať, no na druhej strane bolo potrebné v určitom čase zareagovať. Na to som mal dobrých spolupracovníkov – sekretára, hovorkyňu a, pochopiteľne, stálu radu, tvorenú biskupmi. Aj hoci nezasadala pravidelne, keď bolo niektoré veci treba komunikovať, zvolali sme aj mimoriadne zasadnutie stálej rady.
Mali ste pri preberaní úradu nejakú víziu? Ktoré z vašich predstáv sa podarilo naplniť?
Treba povedať hneď, že do voľby nikto z nás biskupov nešiel s nejakým programom. Každý z diecéznych biskupov mohol byť zvolený. Ja som s tým vôbec nepočítal. Vedel som, že sa bude voliť nový predseda na nové obdobie, ale neprichádzal som s programom či víziou, ktorú by som prednášal a za ktorú by ma ostatní zvolili.
Takto to možno funguje v obyčajných občianskych záležitostiach, ale v Cirkvi je to iné. Možno pri voľbe pápeža predsa len prebiehajú nejaké úvahy o kandidátoch, o ich charakteristike a pohľade na Cirkev. Jednoducho bolo treba povedať svoje áno pri voľbe. Veľmi som premýšľal, či na záver svojej pastoračnej služby prijmem aj túto službu. Nakoniec som ju prijal, ale konkrétnu víziu som nemal.
Napriek tomu sa za tie štyri roky Cirkev na Slovensku posunula. Prešlo obdobie pandémie, Cirkev žila z pápežových povzbudení pri návšteva Slovenska a začal sa synodálny proces. Čo sa vám najviac zapísalo do srdca?
Áno, boli tu problémy, ktoré priniesla pandémia a obdobie po covide, ale veľkú radosť sme mali z návštevy Svätého Otca. V období pandémie sme zistili, aké je dôležité chrániť nielen vlastný život, ale aj životy iných ľudí a zároveň sa pozerať dopredu. Aj preto bola témou vakcinácia, o ktorej sa toľko hovorilo. Bolo okolo nej možno aj veľa zbytočných vojen a myslím si, že ani dnes ešte nie je táto téma úplne uzavretá. Videl som, že tu vznikol stret názorov a možno aj zbytočné konflikty. Mnohí aj dnes prezentujú svoje názory, ale chýba počúvanie. A to je problém nielen v spoločnosti, ale aj v Cirkvi. Mnohí nevedia počúvať, skôr sa chcú rozprávať a vyjadrovať svoj názor, ale iný názor nechcú prijať. Kedysi sa hovorilo: „Keby si dnes mlčal, bol by si filozofom.“
„Mnohí aj dnes prezentujú svoje názory, ale chýba počúvanie. A to je problém nielen v spoločnosti, ale aj v Cirkvi.“
Stále sa vraciame k slovám Svätého Otca, ktoré odzneli počas jeho návštevy Slovenska. Bola to veľmi obohacujúca skúsenosť, pastoračne aj ľudsky. Prišiel v období, keď sa začal aj synodálny proces a samotná synoda. Myslím, že pápež František vstúpil práve s touto myšlienkou aj na naše územie. A v úlohe predsedu KBS som sa snažil na ňu nadviazať. Všade, kde pápež bol, prezentoval to, čo je Cirkev – že je to spoločenstvo, že všetci máme mať účasť na spoločnom živote a že máme zodpovednosť za Cirkev. Okrem toho máme aj svoje úlohy, ktoré však neraz ľudia nechcú na seba vziať.
Som veľmi rád, že téma synodality sa počas týchto rokov rozvinula a pokračuje. Nie je to téma, ktorá sa jednoducho ukončí. Máme sa naučiť synodálne žiť, rozprávať aj konať. Myslím, že je to výzva aj do budúcnosti. Aj záver synody by nás mal posunúť ďalej, do iného obdobia, než v akom Cirkev žila doteraz. A to nielen miestna cirkev na Slovensku, ale aj tá univerzálna.
V čom vidíte najväčší prínos Cirkvi pre spoločnosť, ktorá je dnes neraz rozdelená?
Najviac by som odpoveď zameral na to, že sme zároveň občania aj veriaci. Niekedy treba rozlišovať, čo hovorím ako občan a čo ako cirkevný predstaviteľ. A mám právo vyjadriť sa ako občan, ale aj ako cirkevný predstaviteľ. Niekedy sa to zdanlivo bije a niekedy nám ľudia hovoria: „To je jeho osobný názor – prečo tento názor vnáša aj do spoločenského života?“
Je veľmi dôležité, aby sme vedeli obstáť v ľudskom aj cirkevnom pohľade a nebáli sa svojho názoru. Myslím, že Cirkvi najviac ublížilo neúprimné konanie: raz poviem tak a potom to zmením. Možno práve v spoločenskom, cirkevnom, ale aj občianskom živote je problém, že meníme svoje názory podľa toho, s kým sme alebo o čom hovoríme. Potom strácame dôveryhodnosť.
„Je veľmi dôležité, aby sme vedeli obstáť v ľudskom aj cirkevnom pohľade a nebáli sa svojho názoru.“
Nedávno sa pápež prihováral rímskym biskupom a vyzdvihol základné piliere, medzi ktoré patrí katechéza, mladí, rodina, charita a povolania. Ako vnímate súčasnú Cirkev vzhľadom na povolania? Čo by ste odporučili mladým ľuďom a čo kňazom pri odovzdávaní radosti z evanjelia?
Prvá vec je, že sme povolaní nielen k žatve, ale predovšetkým k sejbe. Už svätý Pavol povedal, že jeden seje, druhý polieva a tretí vidí úžitok z predchádzajúcich činností. My sme povolaní predovšetkým k ohlasovaniu, a to vhodným a zrozumiteľným spôsobom, aby nám ľudia rozumeli. Naše vyjadrovanie a naše postoje musia byť jasne pomenované. Kristus Pán vo svojich podobenstvách využíval obyčajné a prirodzené obrazy na to, aby priblížil vážne a veľmi hlboké témy. V tom je neprekonateľný.
Spoločenský život prináša veľa zmien. Ľudia niekedy odchádzajú za lepším životom kdesi inde a nevedia zostať vo vlastných podmienkach. Ďalej vidíme, že aj manželstvá sa rozpadajú, a to nielen civilné, ale aj cirkevne uzavreté. Je tu určitá kríza, ktorá sa premieta aj do cirkevného života a takisto do nášho kňazského života. Veľa kňazov či rehoľníkov odišlo do civilného života.
No a predovšetkým je tu téma povolaní, kňazských povolaní. Niektorí mladí veľmi premýšľajú, či sa na celý život zasvätiť alebo nie, či vstúpiť na celý život do manželstva alebo nie. Myslím, že to, čo bolo kedysi jasné, dnes treba obhajovať. Dnes treba obhajovať napríklad aj to, že život sa začína počatím. Za mojich mladých rokov to tak nebolo. Takéto základné veci sa dnes musia vysvetľovať a obhajovať. Či už ide o úctu k životu od počatia po prirodzenú smrť, alebo o povolanie na celý život. Kedysi bolo samozrejmé, že kňaz išiel do kňazstva na celý život. Nebolo treba obhajovať, že zasvätenie a slovo, ktoré som dal – či už v manželstve jeden druhému, v kňazstve alebo v zasvätenom živote – treba dodržať. Dnes akoby sme sa stratili v spleti názorov, pohoršení a ťažkostí, ktoré máme. Ja som však presvedčený, že Boh vždy povoláva do manželského, zasväteného aj kňazského života. Z Božej strany to povolanie vždy trvá, pretože on je verný a k tej vernosti pozýva aj nás.
„Oplatí sa byť verným a oplatí sa Bohu povedať svoje áno.“
Byť verným však nie je vždy ľahké. Preto potrebujeme aj my, starší kňazi či biskupi, túto tému obhajovať a zapájať ľudí do toho, aby pochopili, že sa oplatí byť dobrým, oplatí sa byť verným a oplatí sa Bohu povedať svoje áno. Nestačí však hovoriť iba slovami. Treba to ukázať aj svojím životom a príkladom.
Keď sa obhliadnete za svojím áno, ktoré ste povedali aj v úlohe diecézneho biskupa a predsedu Konferencie biskupov Slovenska a ktoré sa teraz zavŕšilo, čo ste od Boha dostali a čo ste mu vy ponúkli?
Jedna vec je vnímať svoje áno na začiatku duchovnej cesty, druhá vec o čosi neskôr. Keď som prišiel na faru, istý kňaz mi povedal: „Neboj sa. Vraví sa, že keď sa vy mladí ukážete a prehovoríte, hneď máte päťdesiat percent úspechu.“ My starší si svoje úspechy musíme vždy nejako obhájiť. V mladšom veku je človek akosi viac prijímaný. Vo vyššom veku možno nie je odmietaný, ale vždy je tak trochu pod skúškou. Ľudia to viac hodnotia – nie podľa toho, ako vyzeráš, ale podľa toho, čo hovoríš a aký život za tým stojí. A myslím, že to je dôležité.
Zažil som aj mladšie roky a vďaka Bohu som mohol so svojím zdravím slúžiť až doteraz. V mladších rokoch je veľké pokušenie namýšľať si. Dnes už vidím, že nestačí spoliehať sa na to, že som mladý a prijímaný. Musím každý deň dokazovať, že naozaj viem, komu som uveril. To vedomie sa musí stále budovať. Ničím si nemôžem byť istý. Aj teraz si to uvedomujem, pretože vždy, keď vidím, že niekto padne, môžem si povedať: „A tebe čo ešte treba, aby si padol?“ Je to veľmi malý krôčik.
Človek si preto musí stále uvedomovať nielen svoje hrdinstvo, ale predovšetkým svoju závislosť od Boha a od Božej milosti. Ďakujem Bohu, že mi ponúkol práve túto formu zasvätenia – byť kňazom. A keď už na záver treba niečo povedať, nech je naozaj Boh pochválený za všetko, čo bolo v mojom živote dobré. Istotne, veľa z toho nie sú moje zásluhy. Všetko je jeho.
„Človek si musí stále uvedomovať nielen svoje hrdinstvo, ale predovšetkým svoju závislosť od Boha a od Božej milosti.“
Aké máte plány do nového obdobia, ktoré máte pred sebou?
Neviem, čo budem robiť, ale jedno viem: keď budem ešte zdravý a budú sily, tak sa nebudem zdráhať, ale prijmem Božiu vôľu. To je veľmi dôležitá vec – prijať Božiu vôľu. Aký má Boh ešte so mnou a s mojím životom zámer, tomu sa chcem podriadiť a poslúžiť. Myslím si, že sa budem môcť viac modliť a čítať.
Iste sa vám život výrazne zmení. Zostane viac času na záľuby?
Tak ako predtým, aj teraz chcem využívať výjazdy do prírody, napríklad na hubárčenie. Tam sa cítim dobre. Boh má veľkú náruč, do ktorej ma volá aj cez prírodu.
Rád som aj rybárčil, no ryby už nie sú tam, kde kedysi boli. A dnes, keď vidíme, aký je problém s vodou a s vyschnutými potokmi, už ani nejde o to chytiť čo najväčšiu rybu alebo zakaždým niečo chytiť, ale byť v prírode.
Prichádza mi na záver jedna myšlienka – ryba sa chytá za hlavu, nikdy nie za chvost. Tak je to aj s naším životom. Nechať sa chytiť Božou láskou. Nech celá moja hlava, moja myseľ patrí Bohu. Tým nás Boh potom drží pri sebe. A to bolo dôležité aj v mojom kňazskom povolaní – chytať ľudí za rozum a za srdce. Argumentačne vedieť vysvetliť, prečo verím, ale najmä srdcom ukázať, že naozaj chcem žiť Krista. Toto by som chcel aj v budúcnosti, patriť celý Bohu, svojím rozumom aj svojím srdcom.