Francúzsko 28. septembra (VaticanNews) Pokoj si vyžaduje odvahu odpúšťať, pretrhnúť reťaz zatrpknutosti a kráčať spoločne. Pápež Lev XIV. v homílii pri svätej omši v Katedrále svätého Štefana v Metze pripomenul kresťanské korene Európy a vyzval na vernosť hodnotám, ako sú dôstojnosť človeka, ochrana života a starostlivosť o najzraniteľnejších. V obraze katedrálnych vitráží poukázal na budúcnosť kontinentu, ktorá spočíva v súlade rozdielností.
Homília Svätého Otca pri svätej omši v Metze Katedrála svätého Štefana, 28. septembra 2026
Drahí bratia a sestry,
veľmi sa teším, že môžem predsedať tejto Eucharistii, počas ktorej zverujeme Pánovi cestu diecézneho spoločenstva v Metze i celej Európy. V tomto historickom kraji Moselle, ktorý nikdy neprestal byť križovatkou národov a ktorý bol v Európe bolestnou hranicou, dnes Boží prísľub zaznieva s osobitnou silou.
V prvom čítaní (porov. Iz 32, 15 – 18) prorok Izaiáš hovorí o príchode Božieho kráľovstva v súvislosti s právom, spravodlivosťou a pokojom. Používa pritom tri obrazy: púšť, záhradu a dom.
Na púšti, na mieste striedmosti a ticha, sa nastoľuje právo, teda zákon, ktorý človeku pomáha kráčať cestou dobra. Tento strohý obraz nám pripomína, aké dôležité je sústrediť sa na to podstatné a žiť jednoducho. Vďaka tomu dokážeme veciam prisudzovať správnu hodnotu a zároveň sa učíme odriekaniu a obetavosti.
Druhým obrazom je záhrada, v ktorej vládne spravodlivosť. Ak je púšť miestom toho podstatného, záhrada je miestom krásy. Je v nej voda, semená sa otvárajú, vyrastajú výhonky a rozkvitajú kvety, každý so svojím osobitým pôvabom. Takéto ovocie prináša spravodlivý život, ktorý človeku umožňuje naplno sa rozvinúť tým, že sa slobodne stotožňuje s Pánovými zámermi.
Tretím obrazom je dom, miesto pokoja. Všimnime si, že kým na púšti a v záhrade prevláda pôsobenie Boha, ktorý dáva klíčiť a rásť, stavba domu si vyžaduje priamejší a výraznejší príspevok človeka: nasadenie síl a schopností, spoločné úsilie, skutočnú „prácu na stavbe“. Aj pokoj, ktorý je Božím darom, si vyžaduje odpoveď ľudí v podobe spoločného úsilia. Dom je napokon viac než len stavba z kameňov: je miestom ľudskej prítomnosti a lásky. V tomto zmysle nám prorocké slovo pripomína, že vo svete poznačenom obmedzenosťou možno svornosť budovať iba v láske, ktorá sa vie deliť o radosti i bolesti, povzbudzovať a odpúšťať bez vypočítavosti a bez hraníc, ako v rodine.
Hovorí nám o tom aj evanjelium, ktoré sme práve počuli (porov. Mt 5, 38 – 48). Kým sme dnes vo svete na rôznych úrovniach svedkami toľkého násilia, manipulácie a arogancie, Ježiš nás učí, ako premieňať púšť na oázu, ako vysádzať záhrady a stavať domy. Ukazuje nám cestu odpustenia, milosrdenstva a veľkodušnosti. „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve“ (Mt 5, 39 – 41).
Niektorým by sa tieto slová mohli zdať prejavom slabosti či azda kapituláciou pred zlom. Vôbec to však tak nie je. Pozrime sa hlboko do svojho vnútra a rozhliadnime sa okolo seba: čo vo svete i v nás samých spôsobujú postoje, akými sú pomsta, odveta a odmietanie? A akú budúcnosť ľudstva naznačujú vzťahy a systémy preniknuté neľútostnou logikou, ktorá z týchto postojov vychádza? Vy, deti tejto zeme, ktorú v minulosti rozorvali bratovražedné konflikty, dobre viete, že nie je pravda, že ten, kto sa pomstí, je silnejší než ten, kto odpúšťa. Nie je pravda, že ten, kto neustúpi, je silnejší než ten, kto hľadá zmierenie. Nie je pravda, že ten, kto odíde a zabuchne za sebou dvere, je silnejší než ten, kto podstúpi námahu spoločného kráčania.
Metz a Moselle svedčia celému svetu o tom, že zmierenie je možné iba vtedy, keď máme odvahu pretrhnúť reťaz zatrpknutosti. Treba silu a veľkú vnútornú vyrovnanosť, aby sme sa nenechali premôcť zlom, najmä keď sú utŕžené rany hlboké. Zoči-voči nespravodlivosti je však jedinou cestou záchrany pre človeka láska, ktorá sa stará o druhého a usiluje sa mu dôverovať bez ohľadu na okolnosti, aj pri správaní, ktoré je najťažšie prijať (porov. Mt 5, 42). Zákon, spravodlivosť a pokoj sú tak etapami cesty obrátenia, ktorá sa z osobnej stáva čoraz viac spoločnou a smeruje k civilizácii rešpektujúcej človeka i jeho Stvoriteľa.
Nie náhodou svätý Augustín opisuje pokoj nebeského mesta ako harmonické spoločenstvo, v ktorom sa ľudia tešia z Boha a v ňom jeden z druhého (porov. sv. Augustín, De civitate Dei, XIX, 13.1). O pokoji medzi ľuďmi hovorí aj ako o ovocí „tranquillitas ordinis“, teda „pokoja poriadku“, v ktorom každý uznáva a rešpektuje jedinečnú a posvätnú dôstojnosť i úlohu druhého.
Tu v Metze je dobré pripomenúť, že práve na týchto hodnotách sa v priebehu stáročí budovala Európa, ktorú poznáme, s jej duchovným a morálnym dedičstvom, ešte skôr než hospodárskym a politickým. Ako s dojatím rád pripomínal svätý Ján Pavol II. (porov. Európsky akt v Santiagu de Compostela, 9. novembra 1982), Európa má korene v živote a diele mužov a žien, ktorí žili podľa učenia evanjelia, ohlasovali ho a odovzdávali ďalej. Svedčí o tom veľký duchovný, kultúrny, ba aj poľnohospodársky a remeselný prínos mníšstva k dejinám kontinentu, ako aj dielo svätcov, medzi ktorých patrí veľký Chrodegang, neúnavný pastier tohto spoločenstva. Práve tu dal v Regule kanonikov viditeľnú podobu cirkevnému spoločenstvu.
Odtiaľ sme dostali morálne základy sveta, v ktorom žijeme: zásady, akými sú prvenstvo ľudskej osoby a posvätnosť i nedotknuteľnosť ľudského života vo všetkých jeho etapách a za každých okolností; ochrana slobody jednotlivcov; prvoradý význam rodiny ako základu spoločnosti; pozornosť voči chudobným a tým, ktorí najviac potrebujú pomoc; prijímanie cudzincov a úcta k starším.
Vaša miestna cirkev, ktorá si vďaka svojmu osobitnému postaveniu uchováva jedinečné dedičstvo plodného dialógu medzi občianskou spoločnosťou a vierou, má zodpovednosť byť živým laboratóriom tejto vernosti. Zostať verný týmto pilierom nebolo ľahké ani pre tých, ktorí nás predišli. Naši predkovia nám ich však vďaka dôslednosti a vytrvalosti zanechali ako poklady. Aj my ich máme odovzdávať budúcim generáciám, obohatené o naše skúsenosti, hodnotu nášho úsilia a naše príbehy.
Nádherná katedrála tohto mesta, v ktorej sa nachádzame, to všetko veľmi dobre ilustruje. Pre svojich 6 500 štvorcových metrov figurálnych vitráží sa nazýva Lanterne du Bon Dieu, teda „Lampášom dobrého Boha“. Zdá sa, že stavitelia chceli steny, ktoré pritom zostávajú pevné, obmedziť na minimum, aby k veriacim mohlo v hojnosti prúdiť svetlo. Kto sem vstúpi, ocitne sa tak ponorený do nesmierne bohatej Biblie chudobných (biblia pauperum), ktorá sa v odleskoch tisícich farieb stáva prameňom modlitby a rozjímania. A na tomto mieste svetla nádheru historických vitráží v novšej dobe obohatil génius Marca Chagalla. Diela tohto veľkého židovského maliara, zasadené do stien katedrály, premieňajú „Lampáš dobrého Boha“ na výnimočný symbol ekumenizmu a medzináboženského dialógu. Táto katedrála nám hovorí, že Pánovo svetlo nezotiera osobitosti, ale spája rozličné dejiny a kultúry do jedinej nádhernej mozaiky pokoja, ktorú naša doba, rozorvaná novými rozdeleniami a konfliktmi, potrebuje. Keď hľadíme na tieto vitráže, učíme sa, že budúcnosť Európy nespočíva v uniformite, ale v súlade rozdielností, kde sa rana minulosti stáva štrbinou, cez ktorú preniká svetlo.
V tom je symbol našej identity ako Cirkvi. Aj my používame štruktúry, ktoré majú zmysel iba natoľko, nakoľko nám pomáhajú prinášať svetu svetlo evanjelia. Bez týchto vitráží by okná Katedrály svätého Štefana boli iba otvormi zaplavenými oslepujúcim svetlom. Vďaka vitrážam sa stávajú knihami, ktoré nás zjednocujú, aby sme si pripomínali nádherné príbehy plné hrdinstva, dobroty, milosrdenstva, lásky a mravnej krásy. Aj my máme byť ich veľkodušnými a odvážnymi svedkami.
S vďačnosťou a dôverou sa s vami na záver svojej cesty do Francúzska delím o toto želanie pre vaše spoločenstvo v Metze, ktoré je dnes viac než kedykoľvek predtým povolané byť majákom nádeje pre túto krajinu, pre Európu i pre svet. Vaše spoločenstvo zverujem príhovoru Panny Márie a vašich svätých patrónov.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia