Francúzsko 26. septembra (VaticanNews) Na vigílii s mladými na parížskom štadióne Stade de France odpovedal Lev XIV. v piatok 25. septembra večer na otázky dvoch mladých.
Chloé povedala, že Krista treba ohlasovať s odvahou aj s úctou, lebo kresťanské posolstvo bratské spolužitie nebrzdí, ale podporuje. Françoisovi a všetkým prítomným priblížil cestu rozlišovania: Božie slovo, modlitbu, službu a príklad svätých. Mladým, ktorí cítia volanie ku kňazstvu či zasvätenému životu, pripomenul: „Cirkev vo Francúzsku vás veľmi potrebuje!“
VIGÍLIA S MLADÝMI Rozhovor so Svätým Otcom Paríž, Stade de France, 25. septembra 2026
Otázka Chloé
Svätý Otče, ďakujeme Vám za Vašu prítomnosť medzi nami dnes večer a za túto príležitosť na dialóg, ktorú nám ponúkate.
Volám sa Chloé, mám 25 rokov a dokončujem štúdium farmakológie. Pôsobím v skupine La Cité Céleste, ktorá združuje mladých katolíkov zo sociálne slabších štvrtí regiónu Île-de-France. Organizujeme najmä príležitostné podujatia, ako sú noci adorácie a chvál, ktoré zhromažďujú mnohých mladých z našich štvrtí, túžiacich žiť svoju vieru a deliť sa o ňu s ďalšími. Angažujem sa aj vo svojej farnosti, najmä medzi stredoškolskou mládežou. Prostredníctvom týchto rozličných aktivít mi leží na srdci dávať svoju energiu a schopnosti do služby druhým a vytvárať prepojenie medzi vierou, mladými a realitou každodenného života v našich štvrtiach.
Ako hovorí svätý Pavol, „pre nás žiť je Kristus“. Spoločnosť, v ktorej žijeme, sa však zakladá na iných princípoch a niekedy sa dokonca zdá byť otázke Boha cudzia. Túžime ohlasovať Krista ľuďom okolo nás so silou a vytrvalosťou, no zároveň, samozrejme, s úctou a ohľaduplnosťou voči tým, ktorých stretávame. Ako môžeme spojiť silu nášho misijného nadšenia s autentickosťou bratského života s tými, ktorí nezdieľajú našu vieru?
-
Drahí priatelia, prvá vec, ktorú by som chcel povedať, je veľmi jednoduchá: ďakujem! Ďakujem Bohu, ďakujem vám, ďakujem za vašu odvahu, ďakujem za vašu prítomnosť, ďakujem za vašu vieru. Vy ste svätí Francúzska! A ďakujem, Chloé, za otázku. Veta svätého Pavla, ktorú si citovala, nie je len obyčajným výrokom. Je skutočnou syntézou jeho života. Pavol v nej niekoľkými, no rozhodujúcimi slovami vyslovuje modlitbu chvály, úkon viery a ukazuje cestu svätosti až po mučeníctvo. „Pre mňa žiť je Kristus“ (porov. Flp 1, 21): keď opakujeme toto vyznanie lásky, snažíme sa mať účasť na skúsenosti apoštola. On nám totiž dosvedčuje, že Boh jeho životu nikdy nie je cudzí, ale naopak mu vychádza v ústrety: povoláva ho k sebe, vnútorne ho premieňa a posiela ho do sveta.
Do tejto duchovnej dynamiky sme aj dnes zapojení všetci: je pravda, ako si povedala, že spoločnosť, v ktorej žijeme, sa zdá byť voči Bohu ľahostajná. Pán však nie je ľahostajný voči nám! To je to, na čom záleží a čo nám vždy dáva nádej. To, že mnohým je otázka Boha cudzia, je skutočne problém; rovnakým problémom je však aj to, že mnohým je cudzia otázka človeka. Koľko ľudí sa, žiaľ, nezaujíma o svojho blížneho, žije sebecky alebo uráža chudobných tým, že plytvá majetkom na márnosti. Koľkí vyraďujú nevinného a chorého, lebo si myslia, že každý má hodnotu iba podľa toho, čo vyprodukuje. Myslím osobitne na tvoje pôsobenie v sociálne slabších štvrtiach regiónu Île-de-France so skupinou „La Cité Céleste“: práve tam, v konkrétnosti každodenného života a niekedy aj uprostred ťažkostí, sa tvoja viera stáva živým svedectvom nádeje.
Keď človek hovorí, že Boh je mŕtvy, stráca sa on sám: ak Boh nie je s ním, človek už nemá spásu a prichádza o zmysel existencie, ktorá sa redukuje na slepú uličku alebo na ničotu. Presný opak však zakúša ten, kto hovorí: „Pre mňa žiť je Kristus“. V Kristovi totiž vieme, že Boh nikdy nie je voči človeku ľahostajný! Skrze Ježiša, ukrižovaného a vzkrieseného, dáva svoj vlastný život, aby sme my žili. Toto je teda spôsob ohlasovania Krista, v ktorom sa spája odvaha s úctou: ohlasovať ho ako evanjelium spásy, ako slovo pravdy a života. Toto evanjelium je dobrou zvesťou pre všetkých, oslobodzujúcim posolstvom a pravidlom nového života.
Ježišovo evanjelium totiž nevedie ku konfliktu, ale vždy pozýva k odpusteniu: osvetľuje drámu dejín a zároveň nás vychováva k bratskej starostlivosti. Stretnutie s Kristom otvára cestu k dialógu a pripravuje pôdu pre pokoj, pretože každému mužovi a každej žene ponúka najväčší prísľub, ktorý napĺňa každú túžbu: prísľub večného života.
Drahá Chloé, drahí mladí, náboženská skúsenosť každého človeka vyjadruje toto hľadanie zmyslu, ktoré oživuje ľudskú dušu. V Ježišovi, Vykupiteľovi sveta, sa Boh dáva nájsť tým, že sa prihovára „ľuďom ako priateľom“ (Dogm. konšt. Dei Verbum, 2): on je prameňom živej vody, svetlom v temnotách. V radosti viery teda dnes večer spoločne zvolajme: Pre nás žiť je Kristus!
Spoločne: „Pre nás žiť je Kristus!“
Vďaka nemu môžeme spájať misijné nadšenie so skúsenosťou bratstva s tými, ktorí neveria alebo patria k iným náboženským tradíciám. Toto bratstvo, utvárané počúvaním a vzájomnou úctou, má svoje korene v jednote ľudskej rodiny, ktorá v priebehu dejín vyjadrovala náboženský rozmer ako životne dôležitú črtu každého národa.
Pestovanie bratského vzťahu s tými, ktorí nezdieľajú našu vieru, teda prispieva k budovaniu spoločnosti; môže sa navyše stať cvičením vo viere a v láske, pretože nie je možné svedčiť o Kristovi bez toho, aby sme milovali tých, ktorým ho chceme ohlasovať. Povzbudivým znakom tohto bratstva sú stretnutia mladých zo stredomorskej oblasti, ktoré sa uskutočnili v posledných rokoch.
Kresťanské posolstvo teda nie je prekážkou bratského spolužitia, ale práve naopak ho podporuje, pretože každého slobodne pozýva načúvať zvesti pokoja a spásy. Rovnako ani naše poslanie nie je v rozpore s úctou k iným náboženstvám, pretože Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v nich pravdivé a sväté (porov. Dekl. Nostra aetate, 2). Ďakujem!
Otázka Françoisa
Svätý Otče, ďakujeme, že ste nás prišli posilniť vo viere a v našej túžbe svedčiť o evanjeliu!
Volám sa François Bigot, vyrastal som na vidieku v Burgundsku a v súčasnosti študujem agronómiu na vysokej škole UniLaSalle. Rád venujem svoj čas kráse liturgie, slúžim svojej diecéze prostredníctvom púte na horských bicykloch v Nevers a pri príprave novej burgundskej púte. Som tiež skautským vedúcim a angažujem sa v univerzitnej pastorácii na svojej škole.
My mladí sa chceme angažovať v službe tým najzraniteľnejším, v službe pokoju v našej krajine i vo svete a v službe Kristovej Cirkvi! Často je však ťažké pochopiť, ako nasmerovať svoj život tak, aby sme sa darovali bez výhrad a verne, a pritom netrieštili svoje sily ani nestrácali odvahu, keďže sa nám úloha niekedy zdá nesmierna. Úzkosť a neistota často oslabujú nadšenie našej mladosti. Svätý Otče, ako rozpoznať, kde nás Pán očakáva, aby sme slúžili a darovali svoj život?
-
Je tu veľa skautov? Ó, výborne, vitajte! Predovšetkým vám veľmi ďakujem za vaše nasadenie. Je pre mňa veľkou radosťou vidieť vás tu v takom počte, odhodlaných slúžiť pokoju, vďaka ktorému rastieme ako muži a ženy a ktorý premieňa obavy na nádej a sťažnosti na zodpovednosť. Dnes je toto veľké poslanie naliehavejšie než kedykoľvek predtým, pretože nás pozýva, aby sme sa s rozlišovaním orientovali uprostred súčasných technologických a digitálnych premien bez toho, aby sme umenšovali svoju ľudskosť. Najmä keď sa venujeme ochrane najmenších a najslabších, rozpoznávame vlastnú slabosť, v ktorej sa všetci nachádzame. Táto krehkosť, vlastná ľudskému životu, nás nedesí, ale spája nás ako stvorenia, ktoré objavujú, že sú bratmi a sestrami v Kristovi. On je prvý, kto sa nám daruje, a živým znakom tejto milosti je Eucharistia, „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Lumen gentium, 11). Z tejto sviatosti, ktorá posilňuje našu vieru, čerpáme silu, aby sme sa aj my darovali blížnemu a napodobňovali nezištnosť Pána Ježiša. Hľadanie spravodlivosti a pokoja nás zaväzuje uvedomiť si konflikty, ktoré sami prežívame, a očisťovať svoje srdce. Keď sa dávame do služby Bohu a druhým, vtedy naše rany nachádzajú útechu a vykúpenie.
Niet zlyhania, z ktorého by nás Boh nemohol pozdvihnúť: jeho milosrdenstvo je našou radosťou. Hovorili ste však o úzkosti a neistote ako o prekážkach pre vaše nadšenie. Sú to veľmi rozšírené duševné rozpoloženia spôsobené nestabilitou plánov do budúcnosti, dočasnosťou citových väzieb a krehkosťou vzťahov. K týmto pocitom sa pridávajú ďalšie, ktoré doliehajú na vašu generáciu, napríklad únava z obrazoviek a úzkosť zo zmeny klímy či z hospodárskej a medzinárodnej situácie. Áno, týmto pocitom treba pozorne načúvať. Vyzývam vás všetkých, drahí mladí, aby ste si zachovali srdce otvorené pre utrpenie svojich rovesníkov. Zároveň sa skúsenosť krehkosti, akejkoľvek krehkosti, stáva pre Kristovho učeníka príležitosťou na svedectvo. Kto nasleduje Ježiša cestou pokornej a nezištnej služby, je oslobodený od úzkosti, nachádza nové nadšenie a zakúša vnútornú radosť a pokoj: sú to pocity nie pominuteľné či subjektívne, ale zakorenené v istote viery, o ktorej spoločne svedčíme ako Cirkev.
Áno, spoločne tvoríme Cirkev: krehkú a svätú, ako hlinené nádoby, ktoré uchovávajú poklad (porov. 2 Kor 4, 7). Svätý Pavol nám opäť pripomína, že práve v slabosti sme silní (porov. 2 Kor 12, 10). Najmä vo chvíľach ťažkostí Boh podopiera našu slobodu a povzbudzuje nás svojou milosťou. Chcel žiť ako človek, aby sme my mohli žiť s ním naveky ako radostní svedkovia nádeje.
Drahí priatelia, práve v tomto priateľstve s Ježišom sa uskutočňuje naše rozlišovanie, teda uvažovanie, pri ktorom vzývame Ducha Svätého. Ide o neustále cvičenie, aby sme kráčali usporiadane a s istotou.
Ako správne rozlišovať? V prvom rade pamätajte, že Pánovo slovo je vždy lampou pre naše nohy (porov. Ž 119, 105). Vo svetle evanjelia vedie cesta duchovnej formácie cez modlitbu a službu, adoráciu a činnosť, ticho – to ticho, také vzácne a také potrebné, ďaleko od mediálneho hluku – a ohlasovanie.
Potom hľaďte na príklad svätých: aj uprostred prenasledovania títo naši bratia a sestry otvárali cesty pokoja. Hľaďte na kňazov zanietených pre Krista, ako boli svätý Eugen de Mazenod a svätý Ján Mária Vianney; hľaďte na mystickú krásu svätej Terézie z Lisieux; na blahoslavenú Paulínu Jaricotovú, horlivú v láske a misii; na odvahu päťdesiatich mučeníkov apoštolátu z čias druhej svetovej vojny, ktorí slúžili svojim bratom až po obetu vlastného života. Títo svätí zmenili dejiny a mnohých previedli od utrpenia k nádeji, pretože najprv zmenili vlastné srdce a premenili ho vo svetle viery.
Drahí mladí, keď hľadáte svoje povolanie, buďte si istí, že Pán k vám nehovorí nejasne, ale obracia sa na každého z vás, volá vás po mene a pozýva vás, aby ste ho nasledovali, pretože vás miluje. Keď prijmete jeho evanjelium s jasnou mysľou a čistým srdcom, pochopíte, ako vás Ježiš volá k službe. Vždy ide o darovanie života: úplné, verné a naplnené láskou. Aby ste premohli úzkosť a neistotu, majte odvahu vysloviť jediné slovo, jednoduché a nádherné: ďakujem. Ďakujem, Ježišu, za tvoju lásku.
Preto teraz, bez strachu, ale s dôverou a plní radosti, môžeme už všetci, všetci spoločne, po stopách svätých povedať: „Hľa, tu som, Pane!“
Všetci spoločne: „Hľa, tu som, Pane!“
A obraciam sa na tých z vás – a dnes večer je vás tu mnoho –, ktorí cítia povolanie nasledovať Ježiša užšou cestou kňazstva alebo zasväteného života. Drahí priatelia, Cirkev vo Francúzsku vás veľmi potrebuje! Modlí sa za vás a čaká na vás. Drahí priatelia, nebojte sa tohto povolania! Majte odvahu, dôverujte Ježišovi, ktorý z vás chce urobiť svojich najbližších priateľov: nesklame vás a bude vždy po vašom boku; váš život bude nádherne krásny a plodný.
Na záver sa môžeme znova pomodliť túto modlitbu, ktorú nám zanechal svätý Ján Pavol II.: „Učiteľ, ty, ktorý miluješ a rešpektuješ ľudskú osobu, ty, ktorý si mal účasť na utrpení človeka, ty, ktorý osvetľuješ tajomstvo ľudskej existencie, daj nám objaviť pravý zmysel nášho života a nášho povolania!“ (Homília na XII. svetových dňoch mládeže, Paríž, 24. augusta 1997). Ďakujem!
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia