Vatikán 9. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. počas generálnej audiencie v stredu 9. septembra pokračoval v cykle katechéz o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.
V druhej katechéze venovanej pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes pripomína, že ľudská dôstojnosť nezávisí od schopností, majetku, postavenia ani od správnych či nesprávnych rozhodnutí človeka. Je darom, ktorý človeka predchádza a presahuje a má svoj základ v Božej láske.
Ani na dnešnej generálnej audiencii nechýbajú pútnici zo Slovenska. Tentoraz ich je viac ako sto: študenti a pedagógovia z Cirkevného gymnázia sv. Františka z Assisi v Žiline, ktoré si pripomína 35. výročie svojho založenia, ako aj pútnici z Trnavy a okolia.
Cyklus katechéz – Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu
IV. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (GS 12 – 22) 2. Ľudská dôstojnosť: dar a zodpovednosť
Čítanie: Ž 8, 2. 5 – 7
Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy.
Bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Koncilová konštitúcia Gaudium et spes (GS), ktorá venuje prvú kapitolu dôstojnosti ľudskej osoby, zdôrazňuje, že táto dôstojnosť je základom a podmienkou „hodnôt, ktoré sú dnes najviac cenené“. Tieto hodnoty však nesmú stratiť spojenie so „svojím božským zdrojom“, aby sa vyhli možným skresleniam spôsobeným „porušenosťou ľudského srdca“ (GS, 11).
Cesta, ktorá umožnila zdôrazniť základné črty a práva dôstojnosti osoby, predstavuje nepochybne jednu z najvýznamnejších stránok ľudských dejín. Táto cesta však ešte nie je ukončená a musí čeliť starým i novým protirečeniam, ktoré bránia jej plnej realizácii.
Cirkev jasne prispieva k tomuto úsiliu a pripomína, že ľudská dôstojnosť vychádza zo samotného bytia osoby. Mal som príležitosť to zdôrazniť aj v nedávnej encyklike Magnifica humanitas: „Každý človek je Bohom zamýšľaný a chcený, aby vstúpil do dejín spoločenstva s ním, s ostatnými a so stvorenstvom. Jeho dôstojnosť nezávisí od schopností, ktoré má, od bohatstva či od postavenia, ktoré zastáva, od správnych či nesprávnych rozhodnutí, ktoré robí, ale je darom, ktorý ho predchádza a presahuje, darom, ktorý dáva Boh ako prejav svojej lásky, ktorá nikdy nekončí“ (č. 50). Nekonečná dôstojnosť ľudskej bytosti teda vychádza z jej identity stvorenia, utvoreného „na Boží obraz“, schopného poznať a milovať svojho Stvoriteľa, čo je plán a dar lásky, ktorý presahuje ostatné stvorené skutočnosti, ktoré sú zverené do jeho starostlivosti, „aby ich spravoval a slúžil si nimi na Božiu slávu“ (GS, 12).
Vo viere môžeme pochopiť konečný základ dôstojnosti osoby, keďže Syn „tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie“ (GS, 22).
Osoba vždy znamená vzťah, spoločenstvo, účasť vo vzťahu k Bohu a k druhým, teda synovský vzťah s Bohom Otcom a bratský vzťah s Kristom a so všetkými ľuďmi. Vylučuje uzavretosť do seba samého. Byť osobou znamená vnímať seba samého ako dar, ktorý treba zdieľať, rásť a dozrievať v prijatí, vo vzájomnosti a v službe.
Táto dôstojnosť je zverená zodpovednosti každého jednotlivca: zároveň si však vyžaduje aj solidaritu a vzájomnú starostlivosť, prekonávajúc mnohé falšovania a manipulácie, ktoré dodnes deformujú jej vnímanie a bránia jej uskutočneniu. V skutočnosti, kvôli rozhodnutiam proti jeho dôstojnosti, ktoré sa prijímali v priebehu dejín, je človek aj dnes „rozpoltený sám v sebe“ a „celý ľudský život, či už individuálny, alebo kolektívny, nesie znaky dramatického boja medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou“. Na tento krehký a obmedzený stav sa však dá hľadieť s nádejou, lebo „sám Pán prišiel oslobodiť človeka a dať mu silu, obnovujúc ho v hĺbke duše a vyháňajúc ‚knieža tohto sveta‘ (Jn 12, 31), ktoré ho držalo v otroctve hriechu“ (GS, 13).
Konštitúcia Gaudium et spes ďalej potvrdzuje, že ľudská dôstojnosť sa týka celého človeka, a preto je potrebné prekonať dualistické pohľady: ľudská bytosť je „jednota duše a tela“. Zredukovanie tela na „predmet“, s ktorým možno ľubovoľne nakladať, je vždy popretím dôstojnosti osoby: „nie je dovolené [...] pohŕdať telesným životom človeka“ a je potrebné „považovať vlastné telo za dobré a hodné úcty práve preto, že bolo stvorené Bohom a je určené na vzkriesenie v poslednom dni“, pričom treba dávať pozor, aby sa nestalo „otrokom zvrátených sklonov srdca“ (GS, 14), keďže všetci sme poznačení hriechom.
Nakoniec, existujú tri najvýznamnejšie prejavy dôstojnosti osoby, na ktoré poukazuje Gaudium et spes: inteligencia, ktorá robí z človeka neúnavného hľadača pravdy (č. 15); svedomie, prostredníctvom ktorého dáva svojmu životu jednotu a zmysel (č. 16); sloboda, ktorá z neho robí zodpovedného protagonistu vlastných rozhodnutí (č. 17). Tieto rozmery sú medzi sebou úzko prepojené: práve vo svedomí je pravda uznávaná ako taká a sloboda ju môže zakúsiť ako svoj základ a možnosť. Duch Svätý, ktorý dáva život v Kristovi, robí nás slobodnými a neustále nás uisťuje o našej dôstojnosti Božích detí, oslobodzuje nás od strachu a vedie nás ku konečnému cieľu, k plnému životu za smrťou, ktorý nám sľúbil Kristus: len v Ňom nachádza skutočné svetlo tajomstvo človeka, od Neho dostávame svetlo na záhadu bolesti a smrti a s Ním kráčame v ústrety zmŕtvychvstaniu.
Drahí bratia a sestry, stvorení na Boží obraz, skrze Krista a pre neho, sme dostali jedinečnú a nezmazateľnú dôstojnosť. Zaviažme sa, že ju budeme vždy podporovať a brániť svetlom a silou evanjelia.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia