Vatikán 8. septembra (TK KBS) Pri príležitosti výročného zasadnutia Konferencie latinských biskupov v arabských regiónoch (CELRA) prijal Lev XIV. pastierov miestnych cirkví. Vyzval ich, aby sa nenechali odradiť svojou málopočetnosťou, slúžili trpiacim a sile čelili výhradne láskou. Svedectvá biskupov z Libanonu, Jordánska a Egypta, doplnené o dlhoročnú skúsenosť misionára z Turkménska, ukazujú, ako kresťanské spoločenstvá obklopené islamskou kultúrou každodenne vytvárajú majáky nádeje, čelia dôsledkom vojen a odmietajú logiku násilia.
Každoročné zasadnutie biskupov spravujúcich latinské diecézy v arabskom svete sa v Ríme stalo príležitosťou na zdieľanie skúseností z regiónov sužovaných konfliktmi, nútenou migráciou a geopolitickým napätím. Počas audiencie u Svätého Otca Leva XIV. zazneli slová povzbudenia k vernosti evanjeliu, ktorá nezávisí od počtu veriacich ani od politickej moci. Hlasy pastierov z Libanonu, Jordánska či Egypta spolu so svedectvom zo Strednej Ázie prinášajú ucelený pohľad na realitu Cirkvi, ktorá v moslimskom prostredí pôsobí ako vytrvalá služobníčka pokoja, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti.
Libanon: Cirkvi ako majáky prežitia a odmietnutie vojnového diktátu
Apoštolský vikár v Bejrúte pre katolíkov latinského obradu v Libanone, biskup César Essayan, sa zameral na hlboké rany, ktoré v jeho krajine zanechali vojnové konflikty. Vyzdvihol skutočnosť, že libanonský prezident a vláda si zvolili cestu dialógu, čo považuje za jediný možný krok k trvalému urovnaniu. Krízu podľa neho nemožno posudzovať optikou víťazov a porazených, ale je potrebné obnoviť dôstojnosť každého človeka.
„Hneď od začiatku sa vydali správnou cestou, keď pochopili, že treba hovoriť. Inak bude konflikt trvať navždy a nedospeje sa k nijakému riešeniu,“ zdôraznil biskup Essayan. „Nemôžeme ďalej žiť v tomto začarovanom kruhu. Je potrebné dať priestor úprimnému dialógu, ktorý nie je založený na vydieraní a ktorý zohľadňuje dobro všetkých národov zapojených do regionálnej krízy.“
Cena, ktorú obyvateľstvo za vojnu platí, je podľa bejrútskeho vikára nesmierna. Päťdesiatpäť dedín na juhu Libanonu bolo úplne alebo čiastočne zničených a počet obetí na životoch a zranených dosahuje desiatky tisíc. Biskup Essayan varoval pred geopolitickými záujmami, ktoré konflikt zvonka živia, a pripomenul jasný postoj Vatikánu.
Niet inej cesty než cesta dialógu a vzájomného rešpektu
„Nikoho nemožno prinútiť k mieru prostredníctvom vojny. Stále očakávame, že mocní tohto sveta prijmú slová pápeža Leva XIV. a otvoria svoje svedomie posolstvu pokoja. Niet inej cesty než cesta dialógu a vzájomného rešpektu,“ vyhlásil bejrútsky vikár.
Pri opise úlohy náboženských spoločenstiev v Libanone použil biskup obrazné pomenovanie, keď cirkvi označil za „majáky prežitia“ (doslova službou pre prežitie, pozn. red.). „Libanonské komunity trpia spoločne, kresťanské aj nekresťanské. My Libanončania sme jeden ľud. V tejto situácii sa katolícke, pravoslávne aj protestantské cirkvi spolu s moslimskými náboženskými autoritami rozhodli zostať po boku obetí a najzraniteľnejších. Sme majákmi prežitia, aby sme obyvateľstvu umožnili vydržať a zachovať si schopnosť s dôverou myslieť na Libanon, ktorý chceme naďalej budovať.“
Biskup Essayan zároveň vyjadril obavy z budúcnosti juholibanonského pohraničia v prípade ukončenia mandátu medzinárodných síl UNIFIL. „Keď odídu, mám strach, že už o juhu Libanonu ani o celej krajine nebude nikto hovoriť. Hrozí, že táto krajina skončí v koši zabudnutia a bude oveľa ťažšie rozprávať príbehy našich detí a mladých ľudí, ich sny, ale aj ich zranenia a úmrtia,“ varoval.
Jordánsko: Náboženstvo ako riešenie a oáza pokoja v centre krízy
O situácii v Jordánsku a širšom blízkovýchodnom regióne hovoril biskupský vikár Latinského patriarchátu v Ammáne, biskup Iyad Twal. Jordánsko opísal ako oázu pokoja uprostred vojnových búrok, ktorá napriek ekonomickým ťažkostiam prijíma milióny utečencov a zachováva medzináboženskú harmóniu.
„Z geografického hľadiska sme priamo uprostred. Spoločne s vládou a kráľom sme sa snažili udržať normálnosť každodenného života. Nezatvorili sme školy ani univerzity, žili sme ďalej. Došlo k zvýšeniu cien a prišli sme o možnosť bežného turistického ruchu aj pútí, ale to, že sme v centre diania, nám pomáha udržiavať vzťahy umiernenosti so všetkými,“ vysvetlil biskup Twal.
Ammánsky vikár zdôraznil úzku spätosť s veriacimi v Palestíne a v Pásme Gazy, ktorí prežívajú ťažkú krízovú situáciu. Kresťania v Jordánsku sa im snažia pomáhať aj cez hranice, napríklad prijímaním študentov na univerzitu v Madabe či podporou poľných nemocníc.
„Sme súčasťou diecézy Svätej zeme, Latinského patriarchátu v Jeruzaleme. Oni sú naši bratia a sestry a spoločne prežívame ťažkú realitu toho, čo sa deje. Tak ako vo všetkých ostatných krajinách na Blízkom východe veľmi dobre vieme, že ak nebude spravodlivosť a mier pre palestínsky ľud, budeme žiť v neustálej kríze. Preto pracujeme a modlíme sa za mier a spravodlivosť pre všetkých,“ uviedol biskup Twal.
Náboženstvo musí byť riešením, nie problémom
V rozhovore sa dotkol aj úlohy náboženstva, ktoré sa niekedy zneužíva na rozdúchavanie nenávisti, hoci jeho skutočným poslaním je približovať ľudí k sebe. „Viera vo Svätej zemi je niekedy vnímaná ako dôvod násilia, pretože nie je ťažké nájsť fanatikov na všetkých stranách. Ja však pevne verím, že náboženstvo musí byť riešením, nie problémom. Veriť v Boha znamená približovať sa k druhému. Svätá zem nie je svätá svojimi kameňmi, je svätá tým, že ľudia žijú vo svätosti. Nezáleží na našom počte, ale na našej vernosti Bohu a našom svedectve uprostred tejto reality bohatej na rozmanitosť.“
Jordánsko sa v súčasnosti pripravuje na rok 2030, keď si pripomenie dvetisíc rokov od Ježišovho krstu v Al-Maghtas pri rieke Jordán. „Tento jubilejný rok je pre nás historickou milosťou. Naše cirkvi zapustili korene už v druhom storočí a táto bohatá história i geografia spásy tvoria základný prvok našej identity na Blízkom východe, na ktorý sme hrdí,“ dodal biskup Twal.
Egypt: Dedičstvo svätého Františka a otvorenosť voči migrantom
Latinský apoštolský vikár v Alexandrii, biskup Claudio Lurati, pripomenul dlhú históriu latinskej Cirkvi v Egypte, ktorá siaha až k historickej návšteve svätého Františka u sultána v roku 1219. Dnešné málopočetné katolícke spoločenstvo tvoria okrem miestnych veriacich predovšetkým početné skupiny migrantov a utečencov.
„Latinské spoločenstvo v Egypte existuje v rôznych podobách už veľmi dlho. Po druhej svetovej vojne mala naša komunita približne 120-tisíc ľudí, prevažne cudzincov. S postupnou nacionalizáciou väčšina z nich odišla a dnes odhadujem náš počet na približne 60-tisíc veriacich. Z toho je tisíc až dvetisíc Egypťanov a všetci ostatní sú prisťahovalci, pričom približne 30- až 35-tisíc tvoria Sudánci, väčšinou utečenci,“ priblížil biskup Lurati.
Za posledné tri roky sme prijali približne milión utečencov zo Sudánu
Egyptská Cirkev žije v každodennom kontakte s koptskou pravoslávnou kresťanskou väčšinou aj s prevažne moslimskou spoločnosťou. Biskup Lurati vyzdvihol prácu dominikánov v Káhire, ktorých knižnica slúži ako významný priestor pre medzináboženský dialóg a stretnutia s moslimskými študentmi a akademikmi z univerzity Al-Azhar. Zároveň upozornil na ťažké dôsledky kríz v okolitých krajinách.
„Situáciu v Gaze sledujeme s veľkou bolesťou. Obyvatelia Egypta prirodzene súcitia s Palestínčanmi a zároveň si chcú zachovať pokoj. Najpočetnejšiu skupinu utečencov u nás však tvoria Sudánci. Za posledné tri roky sme prijali približne milión utečencov zo Sudánu. Medzi nimi je mnoho katolíkov, vďaka ktorým sa naše kostoly naplnili,“ uviedol alexandrijský vikár.
Turkménsko: Svedectvo zo Strednej Ázie o pokoji, ktorý sa rodí z pohostinnosti
Cennú paralelu a bohatú osobnú skúsenosť so životom v islamskom prostredí prináša aj poľský misionár Andrzej Madej z Kongregácie misionárov oblátov Panny Márie Nepoškvrnenej. Po takmer tridsiatich rokoch ukončil svoju službu v Turkménsku, kde stál pri zrode tamojšej katolíckej komunity v krajine s prevažne moslimským obyvateľstvom. Hoci Turkménsko nepatrí do arabského regiónu, skúsenosť pátra Madeja potvrdzuje, že medzináboženský dialóg a budovanie pokoja spočívajú predovšetkým v osobných vzťahoch, pohostinnosti a úcte.
„Cirkev sa tu rodila priamo pred ich očami. Pozývali sme ľudí na čaj, rozprávali sme sa a čítali evanjelium. Takto sa krok za krokom zasievali semienka malého spoločenstva,“ spomína páter Madej na začiatky svojej misie, počas ktorej sa celé roky podieľal na radostiach i starostiach miestnych moslimských rodín a navštevoval ich svadby i pohreby.
Tam, kam prichádza Kristus, prichádza láska
Podľa skúseného misionára nebolo cieľom viesť teologické dišputy, ale ponúkať svoju prítomnosť a svedectvo. Trvalý pokoj a porozumenie totiž nevznikajú na základe veľkých vyhlásení, ale vyrastajú z každodenného zdieľania života.
„Mier sa nezačína veľkými vyhláseniami. Rodí sa z obyčajného stretnutia, keď si ľudia môžu sadnúť vedľa seba, počúvať sa, zdieľať každodennosť a ponúknuť si navzájom gestá prijatia. Tam, kam prichádza Kristus, prichádza láska. Svedectvo Kristovej lásky neprechádza cez diskusie ani vnucovanie, ale cez stretnutie v znamení úcty a pokoja,“ zdôrazňuje páter Madej.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia