Genazzano 7. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. slávil v pondelok 7. septembra v Chráme Matky Dobrej rady v Genazzane svätú omšu z vigílie sviatku Narodenia Panny Márie. Vo svojej homílii pripomenul, že Božie pôsobenie sa prejavuje v jednoduchosti a tichosti, a vyzval veriacich, aby v časoch ničenia a neistoty dokázali „predstavovať si pokoj“, prijímať ho ako Boží dar a slúžiť mu.
-
Drahí bratia a sestry,
ako si spomínate, už „v prvých dňoch pontifikátu som cítil povinnosť a hlbokú túžbu prísť do Genazzana, do chrámu Panny Márie Dobrej rady, ktorá ma po celý môj život sprevádzala svojou materinskou prítomnosťou, svojou múdrosťou a príkladom svojej lásky k Synovi, k tomu, ktorý je vždy stredobodom mojej viery“ (Zápis do pamätnej knihy chrámu, 10. mája 2025).
S radosťou som opäť tu, aby som spolu s vami slávil vigíliu Narodenia Najsvätejšej Panny a zveril malej Márii všetko, čo sa v tomto našom úbohom a nádhernom ľudstve stále rodí: krehké ako výhonok, no zároveň znamenie Božej vernosti.
Áno, Mária je úsvitom iného dňa, nášho sveta, ktorý bude napokon oslobodený od zla. Sme tu pri nej, okolo oltára, z ktorého k nám prichádza spása a premieňa nás na synov v Synovi. Prosme ju o jej dobrú radu, aby sme prijímali Božie slovo, uchovávali ho v sebe a privádzali ho na svet prostredníctvom odvážnych a múdrych rozhodnutí, rozhodnutí skutočného obrátenia.
Drahí, na tomto mieste so starobylou augustiniánskou prítomnosťou sa vrátim k biblickým textom, ktoré sme práve počuli, s pomocou svätého Tomáša z Villanovy, augustiniánskeho rehoľníka a biskupa, ktorý zasvätil svoj život službe chudobným a prenikol hlboko do pravdy viery. Dokázal pochopiť paradox Máriinej malosti a, povedzme, jej okrajového postavenia, ktoré sa však stalo ústredným v dejinách spásy.
Položme si otázku: čím bolo v časoch Joachima a Anny narodenie jedného dievčatka? Svätý Tomáš ide do hĺbky: „Mnohokrát som o tom premýšľal – píše – a pýtal som sa, prečo nám evanjelisti, ktorí tak obšírne hovoria o svätom Jánovi Krstiteľovi a apoštoloch, rozprávajú príbeh Panny Márie, ktorá ich všetkých prevyšuje svojím príbehom i osobnou veľkosťou, tak stručne. Prečo, pýtam sa, nám neopísali spôsob jej počatia, narodenia, výchovy, jej zvyky, čnosti, ktoré ju zdobili, aký ľudský vzťah mala so svojím Synom, ako sa k nemu správala, ako žila s apoštolmi po jeho nanebovstúpení? Všetky tieto veci boli dôležité a veriaci by ich čítali s osobitnou nábožnosťou a jednoduchému ľudu by sa páčili. Ó, evanjelisti, na vás sa obraciam! Prečo ste nás svojím mlčaním pripravili o takú veľkú radosť? Prečo ste vynechali také radostné, očakávané a príjemné podrobnosti?“ (Kompletné diela VII, 266,8).
V týchto slovách nachádzame dôležitý podnet pre našu vieru: pýtať sa Písma a jeho autorov, diskutovať s textom a viesť dialóg so svedkami Zjavenia ako s priateľmi.
Veď sme „spoluobčanmi svätých a patríme do Božej rodiny“ (Ef 2, 19) a od samotnej Márie sa učíme rozumu, ktorý vedie rozhovor s Bohom, kladie otázky (porov. Lk 1, 34) a vykladá udalosti tým, že ich uchováva a spája vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19.51).
Matúšovo evanjelium však svojím mlčaním akoby dávalo svätému Tomášovi z Villanovy za pravdu. Počuli sme ho: o Márii hovorí ako o prítomnej, no neuvádza ani jedno jej slovo. A predsa samotná Máriina prítomnosť – a prítomnosť Syna v nej – uvádza do pohybu celé dejiny: Jozefove i dejiny celého jeho domu.
Prítomnosť Márie spôsobuje v rodokmeni akoby skok, nečakanú novosť, schopnú zmeniť nielen očakávania, ale aj predvídateľné správanie človeka. To, čo Jozef počúva, čo sa rozhoduje urobiť a čo napokon koná, je odpoveďou Bohu a Máriinej prítomnosti, jej absolútnej odlišnosti, ktorá presahuje všetky možné slová a rozprávania. V Márii nachádza spása svoj domov: Boh s nami!
Náš svätý Tomáš ďalej píše: „Pokiaľ ide o moje úvahy, prečo nebola napísaná kniha o skutkoch Panny, podobne ako bola napísaná kniha o skutkoch Pavla, […] napadá mi iba to, že sa tak stalo preto, lebo sa to páčilo Duchu Svätému, a že evanjelisti pod jeho vnuknutím o nej mlčali z jednoduchého dôvodu: sláva Panny, ako čítame v žalme, bola celá v jej vnútri (porov. Ž 44, 14 Vulg.), a bolo možné si ju skôr predstaviť než opísať. Ako zhrnutie jej príbehu stačí to, čo vyjadruje titul: že sa z nej narodil Ježiš. Čo viac chceš vedieť? Čo viac hľadáš v Panne? Nech ti stačí vedieť, že je Božou Matkou“ (tamže).
Drahí bratia a sestry, pred týmto tajomstvom akoby sa nám zatočila hlava: nemožno si naň zvyknúť! Slávime narodenie dievčatka povolaného stať sa Matkou svojho Stvoriteľa, Matkou Boha, ktorý zachraňuje.
A predsa sa jednoducho narodí dievčatko, ako dcéry a vnučky, ktoré držíme v náručí. Dnes jej dávame vznešené a najvyššie tituly, nazývame ju Paňou a Kráľovnou, no Božia cesta bola a zostáva jednoduchšia a tichšia, a pritom nie menej mocná a premieňajúca.
Je to cesta samotného Ježiša, „prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Tak ako Mária, aj my sme „predurčení, že sa staneme podobnými obrazu jeho Syna“ (tamže): určite z milosti, ale aj tým, že túžime po jeho ceste, jeho rozhodnutiach a jeho spôsobe života a dávame im prednosť pred inými cestami.
V Ježišovi Kristovi si Boh vybral tie najpokornejšie historické podmienky a najpokornejšiu zo všetkých stvorení, aby zjavil novosť svojho kráľovstva, v ktorom niet miesta pre panovačnosť a všemohúcnosť znamená tvorenie, službu a starostlivosť o život.
Svätý Tomáš z Villanovy ďalej dodáva: „Nechaj voľne plynúť svoju predstavivosť, rozšír hranice svojho chápania a vykresli si v hĺbke svojej duše mladú ženu najčistejšiu, najrozvážnejšiu, najkrajšiu, najnábožnejšiu, najpokornejšiu, najmiernejšiu, plnú každej milosti, nesmierne bohatú na svätosť, ozdobenú všetkými čnosťami, skrášlenú všetkými charizmami a dokonale milú Bohu; zvelebuj ju, ako len dokážeš, predstavuj si ju, ako najviac vládzeš“ (tamže).
Svätý Tomáš nás pozýva k tomuto nádhernému cvičeniu predstavivosti. A poznamenáva: „Duch Svätý ju neopísal písomne, ale čakal, aby si si ju namaľoval vo svojom vnútri“ (tamže, VII, 266,9).
Drahí bratia a sestry, je to presne tak: v kontemplatívnej modlitbe nadobúda podobu to, o čom nám svet nerozpráva, ale čo už existuje; to, čo je ešte neviditeľné, no už v sebe nesie nový druh sily.
Nejde o fantáziu, ale o proroctvo. Potrebujeme ho v časoch ničenia a neistoty, aby sme dokázali vidieť Božie dielo a slúžiť mu.
Prorok Micheáš v maličkom Betleheme rozpoznal príchod Kráľa pokoja, vďaka ktorému bude možné konečne bezpečne bývať na zemi (porov. Mich 5, 1 – 4). A dnes sme sa v modlitbe dňa, obrátení k malej Márii, modlili, aby „sviatok jej narodenia rozmnožil v nás pokoj“.
Áno, drahí, chceme si predstavovať pokoj – rozšíriť hranice svojho chápania a namaľovať si ho vo svojej duši –, aby sme dokázali rozpoznať, že už existuje, prijať ho a slúžiť mu.
Je Božím darom, dychom Zmŕtvychvstalého, dielom Ducha Svätého.
Nechajme v sebe rásť pokoj. Vyklíči vo svete. A Matka dobrej rady nás bude sprevádzať v tomto poslaní.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia