Vatikán 6. septembra (TK KBS) V rámci formačného kurzu pre nových biskupov, ktorý organizuje Dikastérium pre evanjelizáciu (Sekcia pre prvú evanjelizáciu a nové partikulárne cirkvi), venovaného tento rok téme Služobníci spoločenstva v Cirkvi, vystúpil 4. septembra Aurelio García Macías, titulárny biskup rotdonský a podsekretár Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí, s prednáškou na tému Liturgia v biskupskej službe. Kontinuita a novosť v liturgii v kontexte prvej evanjelizácie“. Prednáška bola určená 49 novovymenovaným biskupom, ktorí sa zhromaždili v Pápežskom misijnom kolégiu sv. Petra apoštola.
Biskup pripomenul úvodné slová konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, podľa ktorej „tento posvätný koncil si kladie viacero cieľov: chce zo dňa na deň viac zveľaďovať kresťanský život veriacich; lepšie prispôsobiť potrebám našej doby tie ustanovizne, ktoré podliehajú zmenám“ (SC 1). Zároveň pripomenul, že „liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého pramení všetka jej sila“ (SC 10).
Liturgia podľa jeho vysvetlenia „nepatrí kňazovi, ktorý ju slávi, skupine, ktorá ju pripravuje, ani konkrétnemu spoločenstvu, ktoré sa na nej zúčastňuje. Liturgia patrí Kristovi a Cirkvi.“ K nám sa dnes dostáva, ako učí Koncil, per ritus et preces – prostredníctvom obradov a modlitieb.
Jadrom jeho prednášky bola liturgická inkulturácia, otázka, ktorá pre mnohé Cirkvi zverené novým biskupom „nie je teoretickým problémom, ale každodennou pastoračnou starosťou“.
Pre inkulturáciu „nestačí zaradiť tanec“
Podsekretár Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí zdôraznil, že inkulturácia „jednoducho neznamená vniesť prvky miestnej kultúry do liturgie“. Nestačí „pridať tradičnú pieseň, zaradiť tanec, použiť miestny hudobný nástroj alebo preložiť text“.
Inkulturácia sa podľa jeho slov uskutočňuje takmer „osmózou“, keď slávené tajomstvo skutočne vstúpi do kontaktu s určitou kultúrou: evanjelium prijíma to, čo je v tejto kultúre „autenticky ľudské, pravdivé, dobré a krásne“, a zároveň to očisťuje a premieňa, pretože „žiadna kultúra nie je evanjeliom“.
„Platí to pre africké, ázijské, latinskoamerické a oceánske kultúry, ale platí to aj pre európsku kultúru,“ dodal. Pripomenul, že „každá kultúra potrebuje byť evanjelizovaná. Každá kultúra obsahuje semina Verbi – zárodky Slova –, ale každá kultúra nesie aj rany hriechu. Preto evanjelium prijíma a očisťuje, objíma a premieňa, potvrdzuje a napráva, pozdvihuje a v prípade potreby vyzýva k prerušeniu.“
Tri riziká, ktorým sa treba vyhnúť
Prelát označil tri riziká, ktorým sa treba vyhnúť:
Zbytočné novoty – pripomenul, že podľa Sacrosanctum Concilium sa nemajú zavádzať novoty, „ak to nevyžaduje skutočný a preukázaný úžitok Cirkvi“ (porov. SC 23).
Synkretizmus – ide o „mimoriadne citlivú otázku v oblastiach, kde tradičné náboženstvá zostávajú kultúrne veľmi živé“.
Folklorizmus – pretože „liturgia nie je kultúrnym predstavením“ a „kultúrny prvok sa začleňuje do liturgie nie preto, že je malebný, ale preto, že môže slúžiť slávenému tajomstvu“.
S odvolaním sa na inštrukciu Varietates legitimae z roku 1994 zopakoval, že „prvým významným prostriedkom inkulturácie je preklad liturgických kníh do jazyka ľudu“ (VL 53). Zároveň zdôraznil, že každý preklad „musí byť verný pôvodnému textu“.
Podsekretár pripomenul, že inkulturáciu „nemožno improvizovať; nemožno o nej rozhodovať na základe jedného úspešného slávenia, ani nemôže závisieť od nadšenia biskupa či kňaza alebo nejakej skupiny. Vyžaduje si štúdium, modlitbu, skúsenosť, hodnotenie a rast vo viere.“
Španielsky biskup zdôraznil, že vždy treba mať na pamäti, že „keď slávime Eucharistiu v najmenšej dedinke misijnej diecézy, toto slávenie je úkonom univerzálnej Cirkvi. Toto malé spoločenstvo nie je izolované: je v spoločenstve so svojím biskupom a prostredníctvom biskupa s kolégiom biskupov a Petrovým nástupcom, ako to vyjadruje eucharistická modlitba, keď sa v nej spomína pápež a biskup. Liturgia robí toto spoločenstvo viditeľným.“
Biskup nie je „liturgický policajt“
Pokiaľ ide o liturgiu a procesy inkulturácie, García Macías objasnil, že úlohou biskupa nie je byť „liturgickým policajtom“, ale skôr byť sám „liturgom diecézy, a práve preto prvotne zodpovedným za liturgický život svojej Cirkvi“.
Biskup má „mať odvahu podporovať to, čo je skutočne prospešné, a zároveň brzdiť to, čo ešte nedozrelo“, pretože „nie každá opatrnosť je strach a nie každá novota je odvaha“.
Inkulturácia sa môže stať jednou z najkrajších foriem evanjelizácie, „keď umožní ľudu spoznať, že Kristus mu nie je cudzí“, dodal. „[Evanjelium] neničí to, čo je autenticky ľudské, ale privádza to k plnosti.“
Práve preto si inkulturácia vyžaduje pastierov schopných rozlišovania. „Nesmieme sa báť kultúr, ale ani ich idealizovať. Nesmieme sa báť rozmanitosti, ale ani obetovať spoločenstvo. Nesmieme potláčať autentickú tvorivosť Ducha, ale ani si ju zamieňať so svojvôľou. Nesmieme meniť liturgiu na múzeum nemenných foriem, ale ani na trvalé laboratórium.“
Medzi týmito „extrémami“, uzavrel biskup García Macías, sa nachádza „náročná a krásna úloha biskupa“. Vyžaduje si „obozretnosť“, „odbornosť“ a „spoločenstvo“, ale predovšetkým „vieru“. Pretože „v konečnom dôsledku liturgia nie je naším dielom. Je to Kristus, ktorý naďalej pôsobí vo svojej Cirkvi“.
Zdroj: Fides, redakčne upravené