Vatikán 2. septembra (VaticanNews) Medzinárodná teologická komisia zverejnila dokument Starať sa o náš spoločný domov, ktorý vyzýva na „zodpovednú a bratskú odpoveď trojjedinému Bohu“. Ekologická otázka je zároveň otázkou teologickou: spôsob, akým sa staráme o stvorenstvo, odhaľuje a formuje náš vzťah k Bohu. Zhoršovanie životného prostredia je alarmujúce a vyžaduje si naliehavé kroky na zabezpečenie udržateľnosti planéty. Všetko je prepojené: treba načúvať volaniu Zeme i chudobných.
Ako z kresťanského pohľadu odpovedať na „ekologickú a sociálnu krízu“, „krátkozrakú a samovražednú“, do ktorej sa ľudstvo dostalo? Túto otázku si kladie nový dokument Medzinárodnej teologickej komisie (MTK) s názvom „Starať sa o náš spoločný domov – Zodpovedná a bratská odpoveď trojjedinému Bohu“.
Text, zverejnený dnes, v stredu 2. septembra, so súhlasom pápeža Leva XIV., je výsledkom úvah, ktoré prebiehali v rokoch 2022 až 2025. Vychádza z konštatovania „trojitej premeny“, ktorá v priebehu rokov viedla k strate spontánneho vnímania prírody ako Božieho stvorenia, k presadzovaniu čoraz antropocentrickejšieho a koristníckeho prístupu človeka k stvorenstvu a napokon k rozšíreniu planetárnej krízy.
Nikto nie je monádou, všetko je prepojené
Dokument je rozdelený do troch kapitol. Prvá s názvom „Spoločný domov, dielo trojjediného Boha“ zdôrazňuje „nielen Božiu, ale aj trojičnú stopu“ prítomnú v stvorenstve. Približuje ju prostredníctvom učenia štyroch svätých učiteľov Cirkvi: Augustína z Hippo, Hildegardy z Bingenu, Bonaventúry z Bagnoregia a Tomáša Akvinského.
Táto trojičná stopa má charakter sviatostnosti, teda je znamením „posvätnej a skrytej skutočnosti“, ktorá nachádza svoje „najvyššie pozdvihnutie“ v Eucharistii, a zároveň vzájomnej prepojenosti. Človek totiž napĺňa svoje povolanie správnym rozvíjaním vzťahov s Bohom, s druhými ľuďmi a so stvorenstvom.
To podľa MTK znamená žiť „synovskú nezištnosť voči Bohu“, „solidaritu a milosrdenstvo voči blížnemu“ a „starostlivosť o spoločný domov“. Ide o rovnováhu: „Nič a nikto nie je monádou,“ uvádza dokument. „Všetko je vzájomne prepojené“, aby vytváralo „jediné spoločenstvo života“.
Pôvod vesmíru podľa vedy a viery
Prvá kapitola rozvíja aj dialóg s niektorými vedeckými a filozofickými pohľadmi na kozmos, napríklad s imanentizmom, panteizmom či supernaturalizmom. Ukazuje pritom, že viera v Boha Stvoriteľa ponúka niečo, čo veda napriek svojmu legitímnemu skúmaniu prvých fáz vesmíru nemôže poskytnúť.
Kým kozmológia skúma, ako svet vznikol, viera vysvetľuje, prečo vznikol. Boh dáva vesmíru metafyzický, nielen fyzický pôvod a slobodne povoláva k existencii to, čo by samo osebe neexistovalo.
Princíp sobotného odpočinku
Druhá kapitola, „Človek v spoločnom domove“, sa začína úvahou o človeku stvorenom „na Boží obraz a podobu“. Dokument na tomto základe zdôrazňuje, že rozdiely v etnickom pôvode, pohlaví, kultúre či spoločenskom alebo ekonomickom postavení v nijakom prípade neznamenajú hierarchické odstupňovanie ľudí. Ich využívanie na diskrimináciu alebo podriadenie druhého sa vzďaľuje od Božieho zámeru.
Dokument následne pripomína význam „princípu sobotného odpočinku“, ktorý jeden deň v týždni umožňuje Zemi odpočívať v súlade s jej pôvodnými rytmami a ľuďom vzdávať v modlitbe vďaky Pánovi.
Tento princíp zároveň učí „pozerať sa nezištne, oslobodení od túžby vlastniť, ovládať alebo útočiť“.
Výzva na ekologické obrátenie
MTK následne sumarizuje niektoré „veľmi alarmujúce údaje o zhoršovaní ekologickej situácie“: úbytok biologickej rozmanitosti, ktorá „nie je exotickým luxusom“, ale „kľúčovým faktorom“ potravinovej bezpečnosti; znečistenie ovzdušia; zhoršovanie kvality vody; vojnu, ktorá „brutálne“ urýchľuje ničenie životného prostredia; ako aj „mimoriadne vážne“ dôsledky týchto javov pre najchudobnejších. Tí sú zbavovaní svojich prírodných zdrojov a nútení migrovať.
Komisia preto vyslovuje dôraznú výzvu: tvárou v tvár ekologickej kríze „bez precedensu“ nestačia vedecké a technické riešenia, ako napríklad zásadné zmeny systémov výroby, spotreby, dopravy a využívania energie. Potrebná je predovšetkým „zmena kultúrnych hodnôt“, skutočné ekologické obrátenie spôsobu života.
Hriech proti stvorenstvu a proti Stvoriteľovi
V tejto súvislosti dokument navrhuje hovoriť o „hriechu proti stvorenstvu a proti Stvoriteľovi“. Ide o teologickú formuláciu, ktorá spája poškodzovanie životného prostredia s odmietaním Božieho plánu stvorenia a zároveň sa vyhýba čisto vedeckému jazyku, ako je napríklad pojem „ekocída“, i rozptyľovaniu osobnej zodpovednosti.
Súčasná historická chvíľa totiž „vyžaduje od všetkých, počnúc tými, ktorí nesú zodpovednosť za verejný život, naliehavé konanie v prospech udržateľnosti planéty a obývateľnosti spoločného domova. Nie je to iba etická požiadavka, ale aj teologická“.
Eucharistia ako „ekologická škola“
Pohľad viery vedie tiež k odmietnutiu „dvoch neprijateľných extrémov“: koristníckeho antropocentrizmu, ktorý považuje ľudstvo za „absolútneho pána celého stvorenstva“, a biocentrizmu či ekocentrizmu, ktorý absolutizuje prírodu.
Kresťanská odpoveď namiesto toho ponúka „situovaný antropocentrizmus“, výraz pápeža Františka, ktorý prevzal aj Lev XIV. Človeka predstavuje ako „správcu a služobníka stvorenstva“.
Človek je totiž povolaný zodpovedne sa starať o spoločný domov podľa „zmýšľania a oprávnených záujmov vlastníka“, ktorým je Boh, a zároveň spolupracovať na Božom pláne prostredníctvom „veľkodušnej služby“.
Toto dvojité povolanie dosahuje svoj vrchol v Eucharistii, ktorá je „ekologickou školou“. Podporuje totiž „pozitívny a proaktívny postoj voči prírode“, vzdialený tak od utilitaristického prístupu, ako aj od postoja založeného na strachu a obrane.
Jubilejná logika a ekologická spiritualita
Tretia kapitola, „Starostlivosť o spoločný domov“, ponúka konkrétne usmernenia usporiadané podľa piatich základných vzťahov ľudskej osoby.
Zo vzťahu k Bohu vychádza „jubilejná logika“, založená na bratstve a solidarite, ktoré „kladú neprekročiteľnú hranicu chamtivosti pri využívaní Zeme“, ako aj na nezištnosti a pokore človeka, ktorý „nepodlieha nutkaniu zmocniť sa všetkého“. Takáto logika vedie k sociálnej spravodlivosti.
Zo vzťahu človeka k sebe samému zase vyrastá „ekologická spiritualita“. Voči dnešnej technokratickej paradigme, ktorá vnucuje hektické tempo práci i osobnému, rodinnému, spoločenskému a náboženskému životu, sa obracia k benediktínskemu ora et labora a pozýva k zdravému spôsobu života, uvedomelej spotrebe a zodpovednosti. Dokument pripomína, že „každý nákup je morálnym činom“.
Volanie Zeme a chudobných
Zo vzťahu k stvorenstvu vyplývajú princípy, ako sú úcta, udržateľnosť, ktorá je „nevyhnutným kritériom, ktorým sa musí riadiť spôsob života a ekonomický model, ktorý ho podopiera“, a načúvanie „otrasnému volaniu“ Zeme, „tragicky spojenému s volaním chudobných“.
Práve chudobní totiž najviac znášajú „dôsledky zlého zaobchádzania s planétou“.
Dokument ďalej zdôrazňuje úctu k životu, ktorá človeku umožňuje využívať prírodné zdroje, no podľa potreby a s mierou, nie ich bezohľadným vykorisťovaním; askézu a pôst ako morálnu odpoveď na nadmerné využívanie zdrojov, predovšetkým v bohatých krajinách; a diferencované záväzky podľa rozdielnej miery zodpovednosti jednotlivých štátov.
Posvätnosť ľudského života a odmietnutie vojny
Zo vzťahu k blížnemu vyplýva predovšetkým posvätnosť ľudského života, ktorý predstavuje bezpodmienečné a neodňateľné právo. Štáty ho majú chrániť a podporovať, a to aj odmietaním vojny.
Dokument ďalej pripomína všeobecné určenie dobier. Podľa kresťanskej tradície totiž „súkromné vlastníctvo nie je absolútnym právom“, a preto sa o spoločný domov treba starať aj s ohľadom na budúce generácie.
Zdôrazňuje tiež bratstvo ako protiliek proti násiliu, nespravodlivosti a individualizmu, ktorý označuje za „falošný, egoistický, krutý a chamtivý“; milosrdenstvo, pretože bez lásky sa ľudský život vzďaľuje od Boha a stáva sa neľudským; a prednostnú voľbu pre chudobných, ktorí sú čoraz viac vystavení zhoršovaniu životného prostredia a zároveň majú čoraz menej prostriedkov na zmiernenie jeho dôsledkov.
Medzináboženská spolupráca
Ako piaty a posledný vzťah MTK skúma prínos rôznych náboženstiev k starostlivosti o stvorenstvo: judaizmu, islamu, hinduizmu, budhizmu, konfucianizmu, afrických náboženstiev, ako aj pôvodných náboženstiev Ameriky a Oceánie.
Dokument vyzdvihuje najmä ich spoločné prvky: vzájomnú prepojenosť všetkého, čo existuje, povinnosť rešpektovať všetky živé bytosti a zodpovednosť človeka.
Preto platí, že „z pohľadu kresťanskej viery sú otvorené dvere medzináboženskej spolupráci pri spoločnej úlohe úctivej ochrany celého stvorenstva, v službe rozvoju života a spoločenstvu s Transcendentným, ktorý je pôvodcom a základom každého života“.
Morálna zodpovednosť
V závere dokumentu Komisia opätovne zdôrazňuje, že ekologická otázka je v konečnom dôsledku otázkou teologickou: spôsob, akým sa človek stará o stvorenstvo, odhaľuje a formuje jeho vzťah k samotnému Bohu.
Sloboda a morálna zodpovednosť zostávajú nevyhnutným základom každého autentického ekologického úsilia.
Text preto vyzýva na „ekologický obrat“, ktorý má byť zároveň kultúrny i duchovný, podľa vzoru svätého Františka z Assisi. Končí sa tónom nádeje: ekologická kríza, akokoľvek je vážna, nenarúša dôveru v Boha, ktorý robí „všetko nové“.
Autor: Isabella Piro – VaticanNews Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia