Vatikán 2. septembra (VaticanNews) Na dnešnej generálnej audiencii pápež Lev XIV. otvoril nový cyklus katechéz o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, venovaný pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes.
Pripomenul odkaz svätého Jána XXIII. a zdôraznil, že Cirkev vníma ako svoje vlastné radosti, nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a trpiacich, a vyzval veriacich, aby sa nestali „nezainteresovanými divákmi“ pred udalosťami svojej doby.
GENERÁLNA AUDIENCIA Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu IV. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (GS 1 – 10)
1. Cirkev v načúvaní a v službe svetu
Čítanie: Jn 3, 16 – 17
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
KATECHÉZA
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Dnešným stretnutím začíname uvažovať o pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, ktorou chcel Druhý vatikánsky koncil prehĺbiť základnú tému, a to vzťah Cirkvi k súčasnému svetu. Svätý Ján XXIII. už vo svojom inauguračnom prejave z 11. októbra 1962 vyjadril nesúhlas s „prorokmi pohromy“, ktorí „hoci sú naplnení náboženskou horlivosťou […], tvrdia, že naša doba je v porovnaní s minulými storočiami oveľa horšia; a zachádzajú až tak ďaleko, že sa správajú, akoby sa nemali čo naučiť z histórie“ (Prejav Gaudet Mater Ecclesia, 11. október 1962, 4.2). Odtiaľ vyplýva úloha zverená koncilovým otcom: „V súčasnom stave ľudských udalostí, v ktorom sa zdá, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku vecí, treba skôr vidieť tajomné plány Božej prozreteľnosti, ktoré sa postupne napĺňajú prostredníctvom ľudského konania, a to často nad rámec ich očakávaní, a múdro usporadúvajú všetko, aj nepriaznivé ľudské udalosti, pre dobro Cirkvi“ (Gaudet Mater Ecclesia, 4.4).
O tri roky neskôr vyhlásenie Gaudium et spes uznalo v tomto rozlišovaní podstatný prvok povahy Cirkvi a opísalo jej pastoračný charakter ako konštitutívny: odtiaľ pochádza označenie „pastorálna konštitúcia“. Nejde o naivný optimizmus, ale o obnovenú vernosť Kristovmu tajomstvu, ktorý sa vtelením rozhodol zdieľať náš život: „sa vo všetkom musel pripodobniť bratom“ (Hebr 2, 17; porov. 4, 15) a vzal na seba následky hriechu, zomrel „ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 6). Toto zdieľanie s ľudstvom je cestou, ktorú Kristus žiada od Cirkvi; preto sa koncilová konštitúcia Gaudium et spes začína vyhlásením, že Cirkev vníma ako svoje vlastné „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia“ (GS 1).
Toto zdieľanie nás vyzýva, aby sme sa vymanili z akejkoľvek pasivity a ľahostajnosti voči udalostiam, ktoré sa dejú, voči dejinám a životu ľudí, najmä voči rýchlym a hlbokým zmenám, ktoré dnes prežívame. Nemôžeme zostať nezainteresovanými divákmi, naopak, musíme načúvať srdcom, nechať sa osloviť a zapojiť. S Kristom a posilnení silou jeho Ducha sú veriaci povolaní prevziať zodpovednosť za ťažkosti svojich bratov a sestier, najmä tých, ktorí sú utláčaní nespravodlivosťou, diskrimináciou a násilím. Veď len prostredníctvom spoločného prežívania a angažovanosti je možné dospieť k primeraným odpovediam, vždy posilnení istotou, že „utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18).
V tomto zmysle blízkosť k ľudstvu otvára priestor pre hlbšie chápanie udalostí i samotného Zjavenia a v tej istej perspektíve dokument Gaudium et spes pripomína „ustavičnú povinnosť Cirkvi skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“ (GS 4). Táto koncilová konštitúcia teda vyzvala Cirkev k neustálemu úsiliu o obrátenie, aby svedčila o tom, že ju nevedú „nijaké pozemské ambície“, ale „usiluje sa len o jedno: pod vedením Ducha Tešiteľa pokračovať v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde, aby priniesol spásu, a nie odsúdenie, aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať“ (GS 3).
V skutočnosti nejde o čisto morálne ustanovenie. Pápež František nám pripomenul, že pre Cirkev „voľba pre chudobných je teologickou kategóriou skôr než kultúrnou, sociologickou, politickou alebo filozofickou. […] Sme povolaní objavovať v nich Krista, prepožičať im hlas na pomoc v ich problémoch, ale aj byť ich priateľmi, počúvať ich, chápať ich a prijať tajomnú múdrosť, ktorú nám Boh chce dať ich prostredníctvom“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 198).
Kresťanské zdieľanie nás zaväzuje prevziať zodpovednosť za skutočnosť a tiež odhaľovať protirečenia, ktoré charakterizujú osobný a spoločenský život súčasného sveta: napríklad vedecký a technologický pokrok, ktorý ponúka stále nové možnosti, avšak len pre niektorých, a ktorý človek nie vždy dokáže „uviesť do svojich služieb“; alebo jasnejšie poznanie „zákonov spoločenského života“, sprevádzané však neistotami „ohľadom smerovania, ktoré by sa im malo udeliť“; alebo tiež väčšia dostupnosť „bohatstva, možností a ekonomickej moci“, ktorá však, žiaľ, dnes rovnako ako v čase koncilu, zanecháva „veľkú časť obyvateľov sveta […] stále sužovanú hladom a biedou“ (GS 4); alebo spoločné uvedomenie si, že je v stávke budúcnosť planéty, a zároveň neschopnosť vzdať sa sebeckého konzumu a ilúzie, že vojna je účinnou cestou k budovaniu mieru.
V dobe poznačenej hlbokými zmenami, z ktorých vyplývajú znepokojujúce nerovnováhy, je Cirkev povolaná slúžiť človeku, načúvať a prijímať najhlbšie otázky jeho srdca a túžby, ktoré v ňom prebývajú, a ukazovať, že Kristus je „kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín“ (GS 10). Preto sa v Cirkvi na každej úrovni a v každej dobe má uskutočňovať milosrdná kenóza Krista, ktorý „sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, […] stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6 – 8).
Drahí bratia a sestry, nech sú radosť a nádej – gaudium et spes – charakteristickými črtami Cirkvi, ktorá zvestuje a svedčí o evanjeliu a približuje sa ženám a mužom našej doby.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia