Nitra 4. júla (TK KBS) Niekoľko tisíc veriacich sa dnes zišlo na Svätoplukovom námestí v Nitre na Cyrilo-metodskej národnej púti. Slávnostná svätá omša, ktorá bola vrcholom programu osláv svätých Cyrila a Metoda – solúnskych bratov a spolupatrónov Európy, sa niesla v duchu vernosti duchovnému odkazu vierozvestov.
Hlavným celebrantom a kazateľom bol belehradský arcibiskup metropolita a podpredseda Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) kardinál Ladislav Nemet. Spolu s ním koncelebrovali arcibiskupi a biskupi zo Slovenska i zo zahraničia, medzi nimi apoštolský nuncius na Slovensku Nicola Girasoli, ako aj ďalší predstavitelia Cirkvi.
PLNÉ ZNENIE homílie kardinála Nemeta
Excelencia, pán prezident, Excelencie, bratia v biskupskej službe, drahí bratia a sestry!
Dnes, keď slávime hlavnú slávnosť svätých Cyrila a Metoda, sme pozvaní pozrieť sa na svoju minulosť, na svoj dnešný život, na svoje povolanie a poslanie – a to nielen v hraniciach našej vlasti, ale aj širšie: v strednej Európe, na našom krásnom kontinente a v celom svete. Digitálne prepojenie dnešného sveta nám nedovoľuje zaoberať sa iba sami sebou: všetci sme prepojení prostredníctvom internetu, sociálnych sietí, informácií a umelej inteligencie. To niekedy znamená, že sme vystavení vonkajším vplyvom, ale zároveň nám to dáva veľmi dôležitú možnosť predstaviť celému svetu, v čo veríme, čo je pre nás dôležité a v akom svete by sme chceli žiť.
Text z Knihy Sirachovcovej, ktorý sme počuli v dnešnom prvom čítaní, nás pozýva zastaviť sa a pozrieť sa späť – nie z nostalgie, ale z viery. Nie je to len pieseň o minulosti, ale výzva rozpoznať, ako Boh pôsobil prostredníctvom ľudí, ktorí mu zostali verní. Sirach nás učí, že dejiny svätých sú vlastne dejinami Božej vernosti. Preto sa svätosť meria vernosťou. Títo ľudia neboli dokonalí, ale boli Božími priateľmi – ľuďmi, ktorí vo svojom čase niesli vieru, spravodlivosť a dôveru. Ich sláva spočíva v tom, že zostali verní zmluve, a ich život sa stal znamením, že Boh neopúšťa svoj ľud.
V tomto úryvku vidíme dôležitú pravdu: Boh nepôsobí iba prostredníctvom veľkých zázrakov, ale aj cez obyčajné ľudské životy. Spravodliví ľudia zanechávajú stopu, pretože dovolili Bohu, aby ich viedol. Preto Sirach právom hovorí, že ich meno zostáva v pamäti národa naveky.
Takými velikánmi sú svätí Cyril a Metod. Sú patrónmi Európy spolu s ďalšími svätými: svätým Benediktom, svätou Brigitou Švédskou, svätou Katarínou Sienskou a svätou Teréziou Benediktou od Kríža (Edita Steinová).
Bratia Cyril (vlastným menom Konštantín; meno Cyril prijal po vstupe do rehoľného života) a Metod sa narodili v Solúne v dnešnom Grécku. Sú známi ako solúnski bratia a apoštoli Slovanov. Ich otec Lev bol vysokým byzantským vojenským veliteľom. Detstvo prežili v Solúne, ktorý bol v tom čase obklopený slovanskými kmeňmi, a ich matka bola Slovanka.
Metod sa stal správcom jednej pohraničnej oblasti vo východnom Macedónsku podliehajúcej Konštantínopolu. Byzancia často uznávala miestnych slovanských vládcov ako svojich vazalov. Konštantín bol vychovaný na cisárskom dvore. Po ukončení filozofických a teologických štúdií bol ustanovený za knihovníka v Hagii Sofii v Konštantínopole a za učiteľa filozofie na vysokej škole.
Rozhodnutím cisára Michala III. boli poslaní na misijnú cestu do vtedajšej Moravy, kde zaviedli slovanský jazyk ako základ staroslovienčiny. Chceli ohlasovať evanjelium v materinskom jazyku ľudu. Bolo pre nich veľmi dôležité, aby sa Božie slovo hlásalo zrozumiteľným spôsobom. Kultúra a materinský jazyk majú veľký význam: aj sám Ježiš hovoril jazykom svojho národa. Svätí bratia pochopili, že kultúru treba rešpektovať a rozvíjať. Kultúru tvorí človek, a preto máme povolanie formovať vlastnú kultúru – svedčiť o tom, ako veríme v Boha, a žiť ako dobrí kresťania v pokoji a spolupráci so všetkými.
Ako sa to uskutočňuje? Vytrvalým životom vo svätosti. Pozrime sa na príklad jazyka: trvalo dlho, kým sa staroslovienčina presadila a bola prijatá v Cirkvi. Po veľkej schizme sa stala rozhodujúcou pre mnohé slovanské národy v kultúrnom, cirkevnom a čiastočne aj v politickom zmysle.
Druhé čítanie z Listu svätého Pavla Efezanom nás učí, že každý z nás má svoje dary, svoje povolanie a svoje poslanie.
Aké je naše osobitné poslanie dnes? Čo by sme mali dnes robiť, ak chceme byť pravými učeníkmi Ježiša Krista? Určite ide o otázku vojny a mieru vo svete. V mnohých konfliktoch kresťania a cirkevní pracovníci ticho budujú mosty – medzi národmi, politickými skupinami a náboženstvami. Táto práca často zostáva nepovšimnutá, ale je neoceniteľná, pretože stelesňuje podstatu evanjelia: zmierenie je možné.
Teší ma, že pápež Lev XIV. postavil tému pokoja do stredu svojho učenia. Pripomína nám, že pokoj nie je iba neprítomnosť vojny, ale proces spravodlivosti, pravdy a obrátenia. Viera pritom nie je len súhlas s pravdami, ale živá účasť na Božom pôsobení, ktoré môže meniť konkrétne situácie nespravodlivosti a konfliktu.
V jednej nedávnej modlitbe za pokoj vo Vatikáne pápež povedal: „Modlitba nie je útek od zodpovednosti ani prostriedok ako sa vyhnúť bolesti. Obmedzené ľudské možnosti sa v modlitbe spájajú s nekonečnými Božími možnosťami,“ takže naše myšlienky, slová a skutky sa stávajú službou Božiemu kráľovstvu.
V tomto svetle hriech nie je len osobný morálny pád, ale aj odmietnutie Božej pravdy v spoločenskom a politickom živote – keď sa Božie kráľovstvo nahrádza kráľovstvom smrti. Kde sa moc kladie nad život, kde sa s ľuďmi zaobchádza ako s prostriedkom a nie ako s cieľom – tam dochádza k porušeniu Božej pravdy. Pokoj preto nie je len prímerie, ale ovocie života v pravde a službe.
Svätí bratia zo Solúna nás učia, že spravodlivé spolunažívanie znamená rešpektovanie práv a dôstojnosti každého národa, jazyka a spoločenstva. Tak sa buduje každá veľká krajina, ale aj veľká rodina národov, ktorú nazývame Európa. To sa dosahuje predovšetkým pestovaním kresťanských hodnôt votkaných do jej základov. Verím, že Európa, znovu objavujúc evanjeliové hodnoty vo verejnom živote, môže prispieť k pokojnejšiemu a spravodlivejšiemu svetu.
V časoch neistoty je Európa povolaná nevracať sa k starým vzorcom nacionalizmu, ale vytrvať v poriadku založenom na solidarite, právnom štáte a rešpektovaní dôstojnosti ľudskej osoby.
Drahí bratia a sestry, dnešný evanjeliový úryvok z Matúša 28,16 – 21 nie je len správou o posledných chvíľach Ježišovho pobytu na zemi a o rozlúčke s učeníkmi. Je to začiatok poslania, ktoré trvá dodnes. Vzkriesený Kristus nenecháva svojich učeníkov uzavretých v strachu, ale ich posiela do sveta. Cirkev existuje pre poslanie a každý, kto patrí Kristovi, je povolaný stať sa jeho svedkom.
Ježiš neposiela iba silných, istých a dokonalých. Posiela tých, ktorí ho poznajú, milujú a sú pripravení rásť vo viere. Misia Cirkvi nestojí na ľudskej dokonalosti, ale na Kristovej moci a jeho prítomnosti.
Práve preto misia nie je dodatkom ku kresťanstvu, ale jeho srdcom. Viera, ktorá sa neodovzdáva ďalej, sa postupne uzatvára do seba. Evanjelium je dar, ktorý sa prijíma, aby sa zdieľal.
Misia nie je len pre misionárov v ďalekých krajinách. Misia sa začína tam, kde sme. Začína sa v tom, ako hovoríme, ako odpúšťame, ako žijeme, ako milujeme. Ak Kristus žije v nás, musí to byť viditeľné a počuteľné.
Ježiš nehovorí len „choďte“, ale „urobte z ľudí učeníkov“. To je silná výzva. Cieľom nie je len to, aby ľudia počuli pekné posolstvo, ale aby sa stali Kristovými učeníkmi. To znamená, že spoznajú Ježiša, uveria mu, nasledujú ho a podľa neho formujú svoj život.
Preto Cirkev neexistuje len kvoli uchovávaniu tradície, ale kvoli zrodeniu nových učeníkov. Nežije len pre seba, ale pre svet, ktorý potrebuje radostnú zvesť. Každý kresťan má v tom svoju úlohu: modlitbou, svedectvom, slovom, službou a láskou.
Misia nie je len „získať ľudí“, ale sprevádzať ich, aby dozreli vo viere. Pravá evanjelizácia sa nekončí okamihom obrátenia, ale vedie k trvalému učeníctvu. Preto je dôležité, aby Cirkev bola miestom, kde sa viera nielen ohlasuje, ale aj žije.
Misia je náročná, je dielom Cirkvi, ale ešte viac dielom Krista, ktorý pôsobí skrze svoju Cirkev. Našou úlohou je byť verní a jeho prisľúbená prítomnosť je zárukou, že naše úsilie nie je márne.
Preto nech sú naše rodiny malými misijnými poľami, naše pracoviská miestami svedectva a naša spoločnosť i štát priestorom, v ktorom je vidieť, že Kristus žije.
Drahí bratia a sestry!
Dnešná slávnosť svätych Cyrila a Metoda nás pozýva k vďačnosti za tých, ktorí pred nami verili, modlili sa a slúžili – našich rodičov, starých rodičov, učiteľov viery, kňazov a mnohých tichých svedkov. Nemusíme ich idealizovať, ale v nich rozpoznať znamenie, že Boh aj dnes pôsobí prostredníctvom ľudskej vernosti.
Aj my sme povolaní stať sa takými ľuďmi. Keď zostaneme verní v malých veciach, keď nepredáme svedomie pre zisk, keď zostaneme pri pravde a neunavíme sa konať dobro, vtedy sa aj náš život stáva súčasťou Božích dejín spásy. Ak oni boli verní vo svojom čase, aj my sa máme pýtať: aké svedectvo zanechávame za sebou? Bude sa naše meno spomínať len pre úspech, alebo aj pre dobro, ktoré sme konali, a vieru, ktorú sme odovzdávali?
Amen.