Tenerife 12. júna (VaticanMedia) V posledný deň apoštolskej cesty do Španielska sa Svätý Otec stretol na námestí Cristo de La Laguna na Tenerife so subjektmi pôsobiacimi v oblasti integrácie migrantov. Pripomenul, že integrácia je vzájomná cesta, ktorá presahuje prvú pomoc a obnovuje budúcnosť. Obchodníkom s ľuďmi adresoval jasnú výzvu na obrátenie a zveril všetkých migrantov pod ochranu Svätej rodiny z Nazareta, ktorá musela utiecť do Egypta.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie so subjektmi pôsobiacimi v oblasti integrácie migrantov
Námestie Cristo de La Laguna, Tenerife Piatok 12. júna 2026
Drahí bratia a sestry,
som rád, že môžem s vami prežiť túto chvíľu tu, v San Cristóbal de La Laguna, sídle tejto diecézy. Zaujalo ma, čo bolo povedané o tomto meste: že je mestom bez hradieb, otvoreným mestom.
Možno nám práve tento detail pomáha pochopiť, že najťažšie zbúrateľné bariéry nie sú vždy z kameňa. Niekedy sú v pohľade alebo v strachu, či v ľahostajnosti. More, ktoré obklopuje tieto ostrovy, prináša až k nám príbehy, ktoré nie vždy vieme čítať: príbehy bolesti, nádeje a hľadania. V meste bez hradieb je aj srdce povolané rozšíriť sa, aby ich prijalo. Preto sa potrebujeme učiť jazyku blízkosti, tomu, ktorému sa rozumie viac rukami než slovami.
Braillovo písmo a ďalšie formy hmatového písma nám pripomínajú, že slovo si dokáže nájsť cestu aj prostredníctvom dotyku. Podobne aj integrácia si vyžaduje naučiť sa čítať iným spôsobom. Sú pohľady, ktoré vidia, a predsa nerozoznávajú; premieňajú tvár na číslo, príbeh na spis a rozdielnosť na odstup. Evanjelium nás preto vychováva k hlbšiemu čítaniu reality: k čítaniu, ktoré sa rodí z blízkosti, z trpezlivosti a z rúk schopných pomáhať, sprevádzať, usmerňovať, učiť a otvárať cesty.
V dielach integrácie týchto našich bratov a sestier, tak ako v každom diele lásky, sa Cirkev učí čítať v konkrétnom živote tých, ktorí trpia na tele alebo na duchu, živé znamenie, ktoré odkazuje na sväté evanjeliá a stáva sa čitateľným prostredníctvom dotyku a blízkosti, keď sa dotýkame rán druhých. Tak ako Tomáš pred osláveným telom Zmŕtvychvstalého, aj Cirkev sa učí, že rany, ak sa na ne pozeráme vo viere, sa môžu stať miestom rozpoznania: tam, kde sa ľudskej bolesti dotýkame s láskou, Kristus nám potvrdzuje, že je prítomný v hladnom, smädnom, nahom, chorom, uväznenom i cudzincovi (porov. Mt 25, 35 – 40). Z tejto viery, ktorá rozpoznáva živého Krista, sa rodí aj služba pátra Darwina a toľkých ďalších ľudí. Kresťanská láska pramení z Božej lásky rozliatej v srdci veriaceho; preto sa viera pred núdznym človekom stáva konkrétnou a láska ku Kristovi sa premieňa na skutky.
Z tohto presvedčenia chce naša prítomnosť dosvedčiť, že solidarita sa rodí z uznania ľudskej dôstojnosti a presahuje akúkoľvek vedľajšiu ústupčivosť či jednoduché filantropické dielo. Je povolaná angažovať sa a nadobúdať podobu procesu. Prijatie otvára dvere; integrácia pomáha prekročiť prah. Pomoc kladie balzam na ranu a integrácia obnovuje budúcnosť.
Integrovať neznamená vymazať dejiny toho, kto prichádza, ani od neho žiadať, aby nechal za sebou všetko, čo tvorí súčasť jeho pamäti. Neznamená to ani vytvárať paralelné svety, uzavreté jeden pred druhým, kde ľudia žijú vedľa seba bez toho, aby sa skutočne stretli. Integrácia je vzájomná cesta: ten, kto prichádza, sa učí obývať novú krajinu, a ten, kto prijíma, sa učí rozšíriť svoj vlastný dom bez toho, aby rozriedil svoju identitu alebo uzavrel srdce pred stretnutím. Vám, drahí bratia a sestry migranti, patrí ušľachtilá a nevyhnutná časť tejto cesty: s dôverou sa otvoriť spoločenstvu, ktoré vás prijíma, naučiť sa jeho jazyk, rešpektovať jeho zákony, spoznať jeho zvyky, zúčastňovať sa na spoločnom živote a s vďačnosťou ponúknuť svoje dary.
Každá spoločnosť, ktorá prijíma, má povinnosti voči tým, ktorí prichádzajú; a ten, kto je prijatý, zároveň objavuje, že dôstojnosť uznaná ako právo rozkvitá vtedy, keď sa stáva zodpovednosťou a úprimnou túžbou budovať spolu s ostatnými. Tak môže ten, kto prišiel ako cudzinec, znovu nájsť putá, obnoviť dôveru a cítiť sa živou súčasťou spoločenstva. Toto je vzácna forma milosrdenstva.
Hovoríme predovšetkým o osobách stvorených na Boží obraz a podobu, skôr než o právnych kategóriách alebo problémoch, ktoré treba spravovať. Po ťažkých cestách a niekedy po viacerých pokusoch, ako v prípade Khalida, hľadajú niekoho, kto im povie skôr skutkami než slovami: tvoj život nie je odpad, tvoje utrpenie nie je neviditeľné, tvoja dôstojnosť sa nerozpustila vo vodách, ktorými si prešiel, ako nám to vyjadril Mbacke. Hľadajú však aj niečo viac: konkrétnu možnosť začať odznova, učiť sa, pracovať, slúžiť, zúčastňovať sa, nezostať navždy uzavretí v postavení obetí.
V tomto zmysle chcem poďakovať za slová Mons. Santiaga a spolu s nimi aj za svedectvo Cirkvi, ktorá chce aj s chudobnými prostriedkami „kráčať s tými, ktorí kráčajú“. Ďakujem diecéznej Charite, diecéznej delegácii pre migráciu, farnostiam a toľkým cirkevným i občianskym subjektom, ktoré prekračujú rámec prvej pomoci a sprevádzajú procesy ochrany, podpory a integrácie. Ďakujem, že umožňujete, aby sa ten, kto bol kedysi sprevádzaný, mohol stať, ako nám pripomenula Thalia, mostom pre druhých a odovzdávať ďalej prijatú lásku. Keď ten, kto potreboval podanú ruku, začne podávať svoju, prijatá láska sa premieňa na spoločnú zodpovednosť.
Zároveň nemôžeme zabudnúť na toľkých migrantov, ktorí pochádzajú z Latinskej Ameriky, z Filipín a z iných krajín a už tvoria živú súčasť spoločenstva; svojou vierou, prácou a darmi ho pomáhajú obnovovať. Nechajte sa nimi aj evanjelizovať, pretože určite prinášajú dary, ktoré vám Prozreteľnosť chcela odovzdať prostredníctvom tých, ktorí sa integrujú. Pripomínajú, že integrovať znamená otvoriť priestor, aby sa človek mohol cítiť spoluzodpovedný. Tak sa cudzinec včerajška môže stať dnešným bratom a susedom.
Katolíkov chcem požiadať ešte o niečo viac: aby sa integrácia nezredukovala na sociálnu úlohu, akokoľvek je potrebná. Ten, kto prichádza do našich farností, potrebuje chlieb, strechu, jazyk, prácu a ochranu; a má nájsť aj spoločenstvo schopné ponúknuť svedectvom života a slovom cesty k poznaniu Ježiša Krista, pričom vždy rešpektuje svedomie a slobodu každého človeka. Evanjelizovať znamená s úctou a pokorou zdieľať poklad, ktorý nesie naše konanie a našu nádej. Cirkev, ktorá prijíma, je aj Cirkvou, ktorá ohlasuje, ponúka Krista bez toho, aby ho vnucovala, a zároveň prijíma evanjelium z rúk chudobných.
Ľudské svedomie, a tým viac kresťanské svedomie, nemôže zostať ľahostajné voči obetiam stroskotaní a nedostatku pomoci, voči týmto cintorínom mora. Každý život stratený na týchto trasách je zlyhaním ľudskej rodiny. Jestvuje však aj tiché stroskotanie po príchode: zostať sám v meste, bez jazyka, bez väzieb, bez práce, bez dôvery a vystavený tým, ktorí zneužívajú zraniteľnosť. Integrovať znamená zabrániť tomuto druhému stroskotaniu. Znamená pomôcť tomu, kto prišiel zranený, aby nezostal navždy pripútaný k svojej bolesti, ale aby sa mohol znova postaviť, rozpoznať svoje dary a ponúknuť ich spoločenstvu.
A z tohto námestia chcem adresovať jasné slovo tým, ktorí zneužívajú zúfalstvo; tým, ktorí organizujú cesty smrti, obchodujú s ľuďmi, zadržiavajú doklady, vykorisťujú pracovníkov, ohrozujú ženy, klamú rodiny a premieňajú cudzie utrpenie na obchod. Zastavte sa. Obráťte sa (porov. Mk 1, 15). Slzy a krv týchto bratov a sestier volajú k Bohu a ich utrpenie prichádza až k nemu (porov. Gn 4, 10; Ex 3, 7 – 9). Peniaze vytrhnuté zo zraniteľnosti chudobných neprinesú pokoj, ani česť, ani budúcnosť (porov. Jer 22, 13; Jak 5, 1 – 6).
Za každý stratený život, za každú oklamanú rodinu, za každé podrobené telo, za každú ohrozenú ženu, za každého vykorisťovaného pracovníka budete musieť predstúpiť pred Boží súd (porov. 2 Kor 5, 10). Pretrhnite tieto reťaze a osloboďte tých, ktorých držíte vo svojej moci (porov. Iz 58, 6). Vráťte, čo ste uchvátili, a napravte, čo môžete. Vráťte sa, kým je ešte čas, pretože Božie milosrdenstvo môže dosiahnuť aj najzatvrdnutejšieho hriešnika, ale vstupuje iba úzkou bránou pravdy, spravodlivosti a obrátenia (porov. Ez 33, 11).
Sestry a bratia, posledné slovo nemôže patriť strachu, ľahostajnosti ani násiliu tých, ktorí obchodujú s ľudským životom. Posledné slovo patrí Kristovi, ktorý sa stotožňuje s cudzincom, dotýka sa rán ľudstva a volá nás, aby sme ho rozpoznali v každom bratovi a sestre, ktorí potrebujú byť prijatí, chránení, podporovaní a integrovaní. Pozdvihnime pohľad k nemu, no neodvracajme ho od tých, ktorí trpia; hľaďme na Pána, aby sme sa naučili pozerať na našich bratov a sestry jeho očami.
Svätá rodina z Nazareta, ktorá musela migrovať do Egypta, aby ochránila život Dieťaťa Ježiša (porov. Mt 2, 13 – 15), zostáva pre všetky časy vzorom a ochranou každej utečeneckej rodiny, každého migranta a každého človeka, ktorý je zo strachu, prenasledovania alebo núdze donútený opustiť svoju zem (porov. Pius XII., apoštolská konštitúcia Exsul Familia). Nech podporuje službu, ktorú ponúkate, a nech z tejto zeme urobí miesto, kde sa všetci uznávajú a správajú sa k sebe ako bratia a sestry. Nech vás Boh žehná. Ďakujem vám veľmi pekne.
Preklad Martin Jarábek