Kanárske ostrovy 12. júna (VaticanNews) Vo štvrtok 11. júna, počas stretnutia s organizáciami, ktoré pomáhajú migrantom, ktoré bolo prvým bodom programu pápeža na ostrove Gran Canaria a treťou zastávkou jeho apoštolskej cesty po Španielsku, štyria ľudia rozprávali o dráme tých, ktorí hľadajú lepšiu budúcnosť. Mimoriadne dojímavý bol list Nigérijčanky, obete obchodovania s ľuďmi, ktorej Cirkev pomohla zmeniť život.
„Neopustila som svoju krajinu preto, že som chcela. Odišla som, pretože neexistovala iná možnosť. Zohnať jedlo bolo takmer nemožné. Už v štrnástich rokoch som bola sama tvárou v tvár životu.“
Takto sa začína príbeh Blessing, nigérijskej ženy, ktorá sa stala obeťou obchodovania s ľuďmi. Z bezpečnostných dôvodov jej slová predniesla iná žena v prístave Arguineguín, kde pápež Lev XIV. po príchode navštívil organizácie pomáhajúce migrantom.
Pred pápežom vystúpili aj kapitán námornej záchrannej služby, dobrovoľníčka Charity a prisťahovalkyňa z Latinskej Ameriky, ktorá prišla do Las Palmas de Gran Canaria v roku 1997 len s kufrom plným snov a po mnohých ťažkostiach sa stala úspešnou podnikateľkou.
Skúsenosť kapitána námornej záchrannej služby
Ako prvý vystúpil Tito Villarmea, kapitán záchrannej lode Guardamar Urania. Už 18 rokov zachraňuje ľudské životy na mori. Pápežovi povedal, že spolu so svojím tímom zachránil viac ako 20 000 ľudí. Spomínal na rozbúrené more, temné noci a krehké plavidlá plné ľudí. Nikdy nezabudne na tvár matky s dcérou, ktorú videl medzi zranenými a mŕtvymi.
„Pri každej záchrannej akcii vidíme človeka, ktorého život priamo závisí od nás,“ povedal.
Pochádza z rodiny námorníkov a rybárov. Aj on sa rozhodol zasvätiť život moru, no iným spôsobom – zachraňovaním ľudí. Dnes hovoril aj v mene viac ako 1 600 profesionálov pracujúcich na Atlantiku. Jeho želanie je jednoduché: „Prial by som si, aby sme už nemuseli zachraňovať nikoho.“
Služba dobrovoľníčky Charity
Potom vystúpila María Reyes Alemán Cruzová, dobrovoľníčka Diecéznej charity Kanárskych ostrovov a vedúca farského spoločenstva sv. Jána apoštola a evanjelistu.
Spomínala na migrantov, ktorých stretla v prístave Arguineguín a na ďalších ostrovoch. V pamäti jej zostali ich tváre, mená a príbehy. Mnohí dobrovoľníci sa cítili bezmocní. Mali málo prostriedkov, často nevedeli komunikovať a mohli ponúknuť iba sušienky, mlieko či základnú pomoc. Napriek tomu sa naučili kráčať spolu, deliť sa o to málo, čo mali, a sprevádzať migrantov v jednoduchosti a krehkosti. „Naučili sme sa, že nejde o to vyriešiť všetko, ale byť prítomní. Počúvať, ponúknuť papuče, kabát alebo šálku kávy, pomôcť vybaviť dokumenty – aj to je spôsob sprevádzania.“ Dodala, že nádej pre nich prestala byť abstraktnou myšlienkou a získala konkrétnu tvár – tvár toho, kto prichádza, aj toho, kto sprevádza.
Príbeh Blessing – obete obchodovania s ľuďmi Príbeh Blessing bol prečítaný v liste dobrovoľníčkou Charity Sorou Niesse zo Senegalu po emotívnom hudobnom vystúpení miestnych umelcov. Blessing pochádza z početnej rodiny s ôsmimi súrodencami. Už v mladosti zažila veľké utrpenie. Keď mala 22 rokov a dve malé dcéry vo veku štyroch a dvoch rokov, rozhodla sa odísť v nádeji na lepšiu budúcnosť. „Mafia ma odviedla na miesto, kde ma podrobili rituálu juju. Povedali mi, že mám dlh 25 000 eur, ktorý budem musieť splatiť po príchode do Európy.“ Šesť mesiacov čakala na odchod takmer bez jedla a možnosti umyť sa. Počas plavby videla zomierať mnohých ľudí. Do Španielska dorazila tehotná s dieťaťom od muža z mafie. Po narodení jej syna jej ho odobrali, aby ju mohli nútiť k prostitúcii. Pri čítaní listu sa Sora Niesse rozplakala. Blessing sa podarilo znovu objať svojho syna až po jedenástich mesiacoch, keď polícia zatkla jej väzniteľov. S pomocou Cirkvi a sociálnych pracovníkov však dokázala zmeniť svoj život a opäť uveriť sama sebe. Dnes ďakuje všetkým, ktorí jej podali pomocnú ruku.
Prisťahovalkyňa, ktorá sa stala podnikateľkou Posledná vystúpila María Fernanda López Mezová, podnikateľka pochádzajúca z Latinskej Ameriky. Do Las Palmas de Gran Canaria prišla v roku 1997 s túžbou profesionálne sa realizovať, ale aj s bolesťou z odlúčenia od rodiny a vlasti. Začiatky boli veľmi ťažké. Boli noci, keď nemala kde prespať. Musela bojovať o svoju dôstojnosť, vytrvalosť a nádej. Pracovala najskôr v bazári, potom v reštaurácii, kde sa naučila disciplíne a práci s ľuďmi. „Každá skúsenosť ma formovala nielen ako pracovníčku, ale aj ako človeka.“ Zlom nastal, keď získala miesto v stavebnej firme. Počas dvadsiatich rokov sa tam veľa naučila a profesionálne rástla. Pred približne štyrmi rokmi si s podporou svojho partnera Frana založila vlastnú firmu. Dnes má jej spoločnosť šesť zamestnancov. „Nie je to len podnikateľský úspech, ale aj radosť z toho, že môžem vytvárať pracovné miesta a príležitosti pre ďalších ľudí.“ María Fernanda poďakovala mestu Las Palmas de Gran Canaria za prijatie a podporu. Jej želaním je dnes dávať nádej tým, ktorí prechádzajú ťažkými obdobiami, najmä tým, ktorí museli opustiť svoju krajinu a rodinu. „S prácou, úctou a vďačnosťou sa dá ísť ďalej.“ Preklad a úprava sr. Jana Pavla Halčinová DKL