Kanárske ostrovy 12. júna (VaticanNews) Svätý Otec slávil vo štvrtok 11. júna na Štadióne Gran Canaria v Las Palmas svätú omšu z vigílie slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorému je zasvätené celé Španielsko. V homílii pozval k modlitbe za tých, ktorí prišli o život na mori, a rozjímal o nezištnej Božej láske a našej charite, ktorá nie je len sociálnou pomocou, ale pozdvihuje človeka k dôstojnému životu. Pripomenul aj pokoru Kristovho Srdca: iba v nej sa môžeme v pravde milovať, stretávať, darovať sa a odpúšťať si.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA Vigília slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho Štadión Gran Canaria, Las Palmas Štvrtok 11. júna 2026 Drahí bratia a sestry,
po dni bohatom na stretnutia a spoločné chvíle, keď s vami teraz slávim Eucharistiu, chcem predovšetkým ďakovať Pánovi za toľké dobro, ktoré sa tu každý deň koná, a zveriť mu úsilie všetkých, ako aj utrpenia, ktorých je táto zem svedkom. Pozývam vás tiež, aby sme sa počas tejto svätej omše spoločne modlili za bratov a sestry, ktorí prišli o život na mori.
Všetko prinášame na oltár spolu s chlebom a vínom, keď večerným slávením vigílie vstupujeme do slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorému je zasvätené celé Španielsko. Prosme Pána, aby v nás v tejto chvíli boli živé tie isté city ľudskosti, milosrdenstva a súcitu, aké sú v Srdci Spasiteľa.
V našom rozjímaní si nechajme pomôcť čítaniami, ktoré sme počuli.
V prvom čítaní Boh Izraelitom pripomína nezištnosť, s akou ich miloval. Vyvolil si ich nie preto, že by mali osobitné výsady, schopnosti alebo zásluhy, ale z čistej lásky (porov. Dt 7, 7 – 9), a bude ich milovať navždy, aj keď pre svoje zatvrdnuté srdce nebudú odpovedať na jeho city.
Toto je Božia láska, v ktorej má korene naše povolanie k láske. Nie je založená na kalkulácii ani iba na cite, nemožno ju zredukovať na jednoduchú filantropiu, ale preniká celé naše bytie: je ohňom pre dušu, svetlom pre myseľ, neodolateľným podnetom pre slobodu, pokojom a zároveň trápením pre srdce, ktoré bije v súlade s inými srdcami a zapája celého človeka. Lebo milovať je človeku vlastné, ba ešte viac, je to podmienka plnosti jeho samotnej existencie.
Tak sa nám láska ukazuje v ľudskosti Spasiteľa a v pohyboch jeho Najsvätejšieho Srdca: nemenná a verná aj tvárou v tvár nepochopeniu a odmietnutiu, strachu, smútku a ľudskému odporu (porov. Lk 22, 39 – 46).
A práve v tejto tvári Boha, ktorý je vždy „zamilovaný“, ktorý úplne a neprestajne túži po našom dobre a po našom plnom šťastí, spoznávame cestu života. Učíme sa novému spôsobu existencie a vzťahov, odlišnému kritériu na hodnotenie rozhodnutí, obnovenému a povzbudzujúcemu štýlu budovania spoločenstva. V tejto súvislosti pápež František, keď hovoril o Kristovej láske, povedal, že „najlepšou odpoveďou na lásku jeho Srdca je láska k bratom“ (Dilexit nos, 167), a dodal: „niet väčšieho gesta, ktoré by sme mu mohli ponúknuť, aby sme mu odplatili lásku láskou“ (tamtiež).
„Odplatiť lásku láskou“: toto je tá podivuhodná výmena, admirabile commercium (porov. Prvé vešpery slávnosti Panny Márie Bohorodičky, prvá antifóna), ktorou sa nás evanjelium pozýva dať sa pritiahnuť. Nekonečnú mieru Božej lásky máme pretlmočiť do veľkodušnosti, s akou mu každý deň slúžime v bratoch a sestrách, ktorých nám on sám kladie na cestu. Osobitne v tých najnúdznejších, bezbranných, neschopných niečo vrátiť na oplátku (porov. Lk 6, 32 – 36). Práve tak, ako sa to deje na tomto ostrove: v prijímaní, v zdieľaní, v nezištnom dare.
Nezištnosť Kristovho Srdca sa však pri tom nezastavuje. Ide ďalej a zaväzuje sa pomáhať každému nielen prežiť, ale aj znovu nadobudnúť dôveru a opäť sa vydať na cestu, aby mohol rásť a naplno rozkvitnúť vo svojej jedinečnosti pre dobro všetkých. V tejto súvislosti pápež Benedikt XVI. napísal, že láska, „ktorej sa Ježiš Kristus stal svedkom svojím pozemským životom (...), je hlavnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva“ (Caritas in veritate, 1).
V druhom čítaní nám svätý Ján pripomenul, že „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Jeho slová pripomínajú Ježišove slová, že prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti (porov. Jn 10, 10), ako aj jeho príkaz uzdravenému ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď“ (Mk 2, 9). V týchto vyjadreniach rozpoznávame pozvanie materinsky objať toho, kto trpí, no zároveň pripraviť a povzbudiť zraneného človeka, aby vstal a znovu sa vydal na cestu k slobodnému a dôstojnému životu.
Naša láska totiž nemá byť iba jednoduchou sociálnou pomocou, ale má začleňovať osoby, aby sa mohli naplno rozvíjať – duchovne, intelektuálne i telesne – a dôstojne a tvorivo sa zaradiť do spoločenstva (porov. Fratelli tutti, 129). Iba tak sa naše stretnutia, aj tvárou v tvár ťažkým a bolestným udalostiam, stanú príležitosťou rozsievať semená nádeje na ceste ľudstva k lepšej budúcnosti.
Chcel by som sa však vo svetle Božieho slova, ktoré sme počuli, pristaviť pri jednej poslednej vlastnosti Kristovho Srdca: pri pokore (porov. Mt 11, 29). Ježišovo Srdce je pokorné, a preto jeho tlkot necítia „učení“ a „múdri“, teda tí, ktorí sa domnievajú, že si vystačia sami, že všetko vedia, že nepotrebujú ani Boha, ani druhých. Týmto ľuďom, ohlušeným hlukom nafúknutého, všadeprítomného a nepokojného „ja“, chýba ticho potrebné na to, aby v sebe i v bratoch počuli skrytý tlkot lásky.
„Bohatstvo nás neraz robí slepými až natoľko, že si myslíme, že naše šťastie sa môže uskutočniť iba vtedy, ak sa dokážeme zaobísť bez druhých“ (Dilexi te, 108). Ježiš nás však učí opak: aby sme okúsili pravú radosť života, ktorá spočíva v láske, je potrebné zostúpiť z piedestálov pýchy, ktorá rozdeľuje, a stretnúť sa v pokore, ktorá z nás robí bratov.
Svätý Augustín povedal: „Kde je láska, tam je pokoj, a kde je pokora, tam je láska“ (Výklad Prvého Jánovho listu Partom, prológ). Je to skutočne tak. Kde je opravdivá pokora, tam je láska, a kde je láska, tam je pokoj, pretože iba v pokore skutočne spoznávame, kto sme, a preto sa môžeme v pravde milovať, stretávať, darovať sa a odpúšťať si.
Drahí bratia a sestry, dnes sa klaniame Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, srdcu, ktoré často zobrazujeme ovenčené tŕním a horiace plameňom podľa videní svätej Margity Márie Alacoque. Pamätajme, že my sme živou prítomnosťou Pána vo svete (porov. Lumen gentium, 8). Preto sa pozerajme jeden na druhého nielen v tento deň, ale vždy s úctou a dôverou, a v tomto vedomí obnovme svoje odhodlanie uskutočňovať v sebe, v láske, to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre dobro Cirkvi (porov. Kol 1, 24). Zapálení láskou jeho Srdca buďme nositeľmi jeho milosrdenstva a pokoja, aby vo svete prestali vojny a aby okolo nás rástlo nové ľudstvo, zmierené v láske.
Preklad Martin Jarábek