Kanárske ostrovy 11. júna (VaticanNews) Vo štvrtok 11. júna počas stretnutia so zástupcami organizácií, ktoré pomáhajú migrantom na Kanárskych ostrovoch pápež Lev XIV. vyzval Európu aj medzinárodné spoločenstvo, aby chránili dôstojnosť migrantov a vytvárali bezpečné cesty pre tých, ktorí utekajú pred vojnou, chudobou a násilím. Pripomenul, že za každým číslom je konkrétny človek, ktorého život má nevyčísliteľnú hodnotu.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie so zástupcami subjektov prijímania migrantov Prístav Arguineguín, Las Palmas de Gran Canaria Štvrtok 11. júna 2026
Drahí bratia a sestry, práve sme počuli jednu z najnáročnejších strán evanjelia. Vieme, že tá istá kapitola obsahuje aj varovanie, ktoré nijaký veriaci nemôže brať na ľahkú váhu (Mt 25, 41 – 45). Dnes, tu pri mori, sa Božie slovo stáva konkrétnym: sem prichádza toľko zranených životov, ľudí zbavených takmer všetkého, no nikdy, nikdy nie svojej dôstojnosti. Tu nás evanjelium vytrháva z pohodlného miesta diváka a stavia nás pred brata, ktorý prichádza. Pýta sa nás, či sme dokázali rozpoznať Krista v tých, ktorí vystupujú na breh poznačení strachom, hladom a násilím, po púšti, noci a mori.
Ako vidíte, na ruke mám prsteň, ktorý sa volá Rybársky. Už jeho meno nás privádza ku Galilejskému jazeru, kde Kristus povolal Petra a povedal mu: „Odteraz budeš loviť ľudí“ (Lk 5, 10). Cirkev tento verš čítala ako obraz svojho poslania. No tu a na miestach ako El Hierro nadobúda toto poverenie doslovnú a bolestnú silu. Tento ostrov, malý rozlohou, ale veľký ľudskosťou, videl prichádzať tisíce ľudí vytrhnutých zo svojej zeme a zverených krehkosti člna cayuco. Sú tu ľudia vytiahnutí z mora i bezvládne telá zachránené z vôd. Preto sa Petrov nástupca nemôže odvrátiť od týchto mól. Cirkev sa nemôže odvrátiť od týchto vôd ani od nijakého miesta, kde hlad, smäd, násilie, strach alebo vyhnanstvo naďalej zraňujú ľudskú dôstojnosť. Ježišovi učeníci nemôžu považovať za cudzie volanie tých, ktorí kričia z noci.
V biblickej reči môže byť more obrazom hrozby, temnoty a chaosu. Objavujú sa v ňom Leviatan, obraz sily, ktorá požiera, i Rahab, meno pripomínajúce pýchu mocností, ktoré sa dvíhajú proti Bohu a proti životu (porov. Ž 74, 13 – 14; 89, 10 – 11; Iz 27, 1; 51, 9; Jób 26, 12). Aj dnes existujú príšery, ktoré číhajú v týchto moriach: mafie obchodujúce so zúfalstvom, obchodníci s ľuďmi zotročujúci ženy a deti, i ľahostajnosť mnohých, ktorí dopúšťajú, aby boli chudobní pohltení vykorisťovaním alebo zabudnutím.
Viera však nezostáva ochromená pred mocou mora. Veríme v Boha, ktorý podmaňuje chaos, kladie hranice zlu a otvára cestu tam, kde sa zdá, že víťazí smrť. Tak to zakúsil izraelský ľud, keď prešiel cez Červené more, aby vyšiel z otroctva a kráčal k slobode (porov. Ex 14, 21 – 31). A tak to kontemplujeme v Kristovi, ktorý kráča po vodách a uprostred búrky vyslovuje zvrchované slovo: „Mlč, utíš sa!“ (Mk 4, 39; porov. Mt 14, 25 – 27). Tento hlas zaznieva aj dnes proti silám, ktoré požierajú, zotročujú a vyraďujú toľkých našich bratov. Tam, kde Kristus prikazuje moru mlčať, Cirkev nemôže zostať nemá pred tými, ktorých nechávajú napospas jeho vodám.
Ďakujem za svedectvá; za to, že nám pripomínate, čo v skutočnosti znamená zachrániť ľudský život. María, ďakujem za to, že si nám pripomenula, čo každý deň robia Charita, farnosti a toľkí ľudia. Vaše slová nám ukazujú, kde sa začína obrátenie pohľadu: vtedy, keď migrant prestane byť „ďalším z mnohých“, keď prestane byť kategóriou a číslom. Až vtedy pochopíme, že to dievčatko by mohlo byť našou dcérou, že tieto tváre sú súčasťou našej rodiny; a vtedy svedomie zostane bez výhovoriek. Milosrdenstvo sa začína malými gestami: niekedy niekoľkými sušienkami a trochou mlieka; inokedy piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14, 17 – 21). Nejde o to vyriešiť všetko, ale vložiť všetko do Božích rúk a byť prítomní tam, kde človek trpí, kde zdroje nestačia a kde neexistuje spoločný jazyk, no kde ešte môžu hovoriť gestá. Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí sa zapájajú do záchrany, prijímania a sprevádzania a vydávajú svedectvo, že konkrétne milosrdenstvo môže zachrániť a môže meniť životy.
Drahá Blessing, hoci dnes nie si tu, tvoj hlas je prítomný. Ďakujem, že si sa s nami podelila o svoj príbeh. Tvoje meno znamená požehnanie a pripomína nám, že každý ľudský život je Božím požehnaním. Nik ho nemôže kúpiť, predať, použiť ani odhodiť, pretože v každom človeku žiari obraz a podoba Stvoriteľa (porov. Gn 1, 27). Povedala si nám, že si odišla zo svojej krajiny nie preto, že by si chcela, ale preto, že nebola iná možnosť. V tvojich slovách počujeme drámu toľkých ľudí nútených odísť, lebo chudoba, vojna, hrozba alebo vykorisťovanie im uzavreli všetky cesty.
Chcel by som, aby toto posolstvo došlo až k tebe a k toľkým ženám, obetiam obchodovania s ľuďmi a vykorisťovania: ak iní dali cenu tvojmu telu, Boh sa na teba nikdy neprestal pozerať ako na niekoho neoceniteľného. Ak ťa chceli uzavrieť do minulosti bolesti, Boh nad tebou stále vyslovuje prísľub budúcnosti. Ak s tebou zaobchádzali ako s vecou, Cirkev ti dnes chce povedať: si dcéra, si sestra, si požehnanie. Tvoj život nepatrí tým, ktorí ti ublížili; tvoje telo nepatrí tým, ktorí ťa zneužili; tvoje dni nepatria tým, ktorí ich chceli spútať strachom. Tvoj život patrí Bohu a zachováva si dôstojnosť, ktorú ti nemôžu vziať. A my chceme kráčať s tebou, kým túto pravdu znovu nepocítiš ako silnejšiu než bolesť.
Drahí migranti, skôr než vám poviem akékoľvek iné slovo, chcem sa skloniť pred vašou dôstojnosťou. Nie ste čísla ani spisy. Ste ľudia s rodinou a domovom, ktorý ste zanechali; so snami, ktorými nik nemá právo pohŕdať. Chcem vám však povedať aj to, že váš život treba chrániť. Nezverujte svoju existenciu tým, ktorí s ňou obchodujú. Neverte tým, ktorí sľubujú ľahké raje výmenou za vaše telo, alebo za peniaze, za mlčanie alebo za vašu slobodu. Tieto falošné prísľuby sú „spevy sirén“, sú priemyslom smrti.
Táto dráma sa musí stať spytovaním svedomia: pre krajiny pôvodu, ktoré majú vytvárať podmienky pokoja, spravodlivosti a rozvoja; pre krajiny tranzitu, povolané chrániť a nenechať slabých v rukách zločineckých sietí; pre Európu, ktorá nemôže ohlasovať ľudskú dôstojnosť a zároveň si zvyknúť na to, že Stredozemné more a Atlantik sú cintorínmi bez náhrobných kameňov; pre medzinárodné spoločenstvo, povolané k účinnej a vytrvalej spolupráci.
Aj Cirkev sa musí nechať osloviť. Prijatie migranta nemôže byť niečím druhoradým ani zvereným iba niekoľkým dobrovoľníkom. Kľačíme pred oltárom, aby sme sa klaňali Kristovi prítomnému v Eucharistii, od ktorého prijímame silu a dôvod žiť lásku; preto potom nemôžeme „obísť“ člny cayuco a patera, pretože z modlitby pramení každá služba a do nej sa vracia každé úsilie (porov. Lk 10, 31 – 32).
Z tohto ostrova by som chcel, aby hlas tých, ktorí dnes prehovorili, doľahol k tým, ktorí majú v rukách rozhodujúcu zodpovednosť — k civilným autoritám, parlamentom, vládam a medzinárodným organizáciám —, ale aj ku kresťanským spoločenstvám, k ostatným náboženským tradíciám a ku všetkým mužom a ženám dobrej vôle. Nestačí riadiť príchody, rozdeľovať čísla, posilňovať hranice alebo oplakávať úmrtia, keď už nastali. Každá loď, ktorá prichádza, neprináša iba migrantov; prináša so sebou otázku: aký svet sme vybudovali, keď toľkí bratia musia riskovať smrť, aby hľadali život?
Ľudská dôstojnosť si vyžaduje legálne a bezpečné cesty, záchranu a pomoc, skutočnú spoluprácu proti obchodníkom s ľuďmi, účinnú ochranu obetí, seriózne procesy prijímania a integrácie, ako aj politiky, ktoré umožnia každému človeku žiť dôstojne vo vlastnej krajine. Hoci existuje právo hľadať útočisko, keď je život ohrozený, existuje aj právo nebyť nútený migrovať: právo zostať vo vlastnom dome bez hladu, bez vojny, bez prenasledovania, bez násilia, bez toho, aby sa zem stala neobývateľnou, bez toho, aby korupcia kradla chlieb chudobným, bez toho, aby zbrane ničili budúcnosť detí. Nemôžeme si zvyknúť počítať mŕtvych. Ľudská dôstojnosť nemá pas a nestráca hodnotu prekročením hranice.
Nech nám Boh, ktorý „na sklonku života bude súdiť podľa lásky“ (porov. sv. Ján od Kríža, Výroky a sentencie, 57), dá milosť rozpoznať ho dnes v chudobných a cudzincoch a nech nás oslobodí od toho, aby sme sa pozerali na bolesť druhých, akoby sa nás netýkala. Nech Panna Mária Karmelská sprevádza tých, ktorí prišli, utešuje tých, ktorí stratili svojich drahých, posilňuje tých, ktorí ich prijímajú, a prebúdza v nás všetkých odvahu milosrdenstva.
A nech nás dejiny raz nemusia obviniť, že sme bolesť trpiacich premenili na bežnú kulisu našich pobreží. Lebo dnes, tu pri mori, sa nás každý život, ktorý prichádza, pýta, čo zostalo z našej ľudskosti. Skôr či neskôr sa ukáže, či sme ju dokázali chrániť, alebo či sme nechali, aby za nás hovorila ľahostajnosť. Ďakujem vám veľmi pekne.
Preklad Martin Jarábek