Španielsko 9. júna (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa na madridskom štadióne Santiago Bernabéu stretol s diecéznou komunitou Madridu. Povzbudil ju, aby sa neuzatvárala do bezpečných skupín, ale vstupovala do srdca veľkomesta s radosťou evanjelia, synodálnym počúvaním a jazykom lásky, vďaka ktorému sa každý môže cítiť ako doma.
STRETNUTIE S DIECÉZNOU KOMUNITOU MADRIDU Štadión Santiago Bernabéu, Madrid Pondelok 8. júna 2026
Drahí bratia a sestry, dobrý večer!
Predpokladám, že pre futbalistu dať gól na tomto štadióne je niečo, čo mu trochu poznamená život. Ale don José, dnes Cirkev Madridu dala gól navždy!
Ďakujem.
Tento večer je veľkým hymnom viery a teší ma, že môžem spojiť svoj hlas s vaším, aby sme chválili Boha a posilnili putá takej krásnej cirkevnej rodiny, ktorá sa učí umeniu polyfónie, teda jednote v rozmanitosti. Ďakujem vášmu arcibiskupovi, don Josému, že uviedol príklad spevu, ktorý ukazuje, že čísla, údaje a fakty nestačia na vytvorenie spoločenstva: naše srdce potrebuje spievať, teda vykladať udalosti a situácie tak, že spolu s druhými slávi zmysel, ktorý z nich vyžaruje. Pre Cirkev sa to jedinečným spôsobom uskutočňuje v liturgii, ktorá nám sprítomňuje dejiny spásy.
Spev je potrebou, ktorá preniká spolunažívanie a oslovuje kultúru, podnecuje ju, aby zostala otvorená a v neustálom vývoji. Vy ste diecéznou Cirkvou uprostred ľudu, ktorý miluje hudbu, tanec a spoločné bytie, no ktorý pozná aj konflikty, rezignáciu a niekedy aj zúfalstvo, situácie, v ktorých môže evanjelium otvoriť cestu k nádeji. Vydávate svedectvo o evanjeliu v hlavnom meste veľkej európskej krajiny, sídle inštitúcií a organizácií, v ktorých sa prijímajú dôležité rozhodnutia pre prítomnosť i budúcnosť, ale aj v cieli miliónov návštevníkov a bratov a sestier, ktorí hľadajú nové príležitosti.
Vaša radosť bude nákazlivá, ak sa z prechodnej emócie stane stabilný spôsob života, hlboký cit, ktorý obnovuje ľudí, skupiny i diecéznu komunitu. Nie je náhoda, že apoštoli vo svojich spisoch často vyzývajú cirkvi k radosti a odporúčajú ju takmer ako prikázanie. Je to Evangelii gaudium, zborová odpoveď na Božie dielo v Ježišovi Kristovi: jeho život, smrť a zmŕtvychvstanie navždy zmenili vnímanie dejín u tých, ktorí sa s ním stretli a nasledovali ho, hoci rôznymi spôsobmi a po rôznych cestách. Aj dnes „nás ženie Kristova láska“ (porov. 2 Kor 5, 14) – sloveso, ktoré používa svätý Pavol, synéchei, znamená aj „uchvacuje nás“, „drží nás spolu“, „vlastní nás“ – a tak nás volá k zodpovednosti za konanie.
Áno, drahí bratia a sestry, ako niektorí z vás dnes popoludní dosvedčili, krst skutočne mení život. Naše vnímanie, pôvod a priority sa stretajú v Kristovi a z jeho života prijímajú miazgu ako ratolesti viniča. Konkrétne to znamená, že mnoho z toho, čo už v nás bolo, sa premieňa, pretože sa orientuje na službu, prestáva byť súkromným darom a slúži spoločnému dobru. Netreba sa báť, že by to nikdy neviedlo k uniformite. V tejto súvislosti Nový zákon v rozmanitosti svojich hlasov svedčí o spoločenstve v rozmanitosti, teda o porozumení, ktoré sa stratilo v Babylone, kde všetci podľa biblického rozprávania, prinútení k totalitnému a čisto ľudskému projektu, napokon prestali rozumieť svojmu blížnemu.
V encyklike Magnifica humanitas som ako alternatívu k zjednocovaniu podľa jedného vzoru a k zmätku ponúkol postavu Nehemiáša, ktorý zapája celé spoločenstvo do obnovy jeruzalemských hradieb. „Dnes obnovovať znamená uznať, že v pluralite hlasov a pohľadov, ktorá niekedy pripomína rozptýlenie jazykov, predsa existuje žiarivá možnosť: budovať spoločne, premieňať rozmanitosť na zdroj a urobiť z počúvania a dialógu spoločný priestor, na ktorom môže rásť spravodlivosť a bratstvo. A v tomto spoločnom diele nachádzajú kresťania svoj vlastný spôsob budovania: orientovať konanie na Boha, aby sa pod jeho svetlom pluralizmus nerozptýlil do neporiadku, ale aby sa v praktizovaní synodality stal priestorom, v ktorom ľudstvo znovu nachádza svoje pevné základy a svoj konečný cieľ“ (Magnifica humanitas, 10).
Existuje teda osobitný vzťah medzi Cirkvou a mestom, ktorý nadobúda ešte väčší význam v zmene epochy, ktorú prežívame: vzťah, ktorý sa prirodzene uskutočňuje medzi ľuďmi z mäsa a kostí, v pracovných vzťahoch a vzťahoch blízkosti, ale aj v rozličných komunitách, združeniach a miestnych štruktúrach štvrtí. Čoraz zreteľnejšou sa stáva osobitosť kresťanského poslania vo vnútri veľkých mestských realít, kde „pulzuje a tvorí sa nová kultúra“ (pápež František, Evangelii gaudium, 73). Jasnosť v tomto bode počas synodálnej cesty veľmi dozrela, čo nám umožnilo hlbšie sa spoznať a počúvať v prostrediach, v ktorých diecézna komunita žije a nadobúda svoju podobu.
Otázka, ktorá sa stáva najdôležitejšou, znie: Dostáva sa to, čím sme a čo robíme ako kresťania, „tam, kde sa rodia nové príbehy a paradigmy“, teda do „najhlbších jadier duše miest“? (tamže, 74). Je pravda, že dať odpoveď môže byť ťažké, ale je to možné, ak spoločne hľadáme pravdu.
Preto je také dôležité nerozptýliť sa ani neuzavrieť každý vo svojej skupine alebo v prostredí, kde sa už cítime bezpečne, medzi ľuďmi, ktorí vždy spievajú tú istú melódiu. Aby sme sa dostali k srdcu mesta, treba pestovať vedomie, že pravda je symfonická a vždy nás presahuje; treba pestovať túžbu stretnúť Zmŕtvychvstalého, ktorý ide vždy pred nami, predchádza nás a možno je už prítomný tam, kde sme ho ešte nehľadali. Preto je hľadať ho a nasledovať podmienkou toho, aby sme naňho mohli ukazovať: inak niet evanjelizácie, a dnes tomu môžeme rozumieť lepšie než v minulosti.
Vo veľkých mestách sa nám viac než inde niekedy zdá, že už nemáme mapy, podľa ktorých by sme sa mohli bezpečne pohybovať. Vtedy sa treba znovu učiť duchovnému umeniu srdečnosti, bez ktorého aj ohlasovanie evanjelia riskuje, že sa zmení na neosobné opakovanie a stratou účinnosti ponechá priestor frustrácii a nedôvere.
Drahí, Madrid je veľké mesto, v ktorom spolu žijú rôzne tradície a rôzne „duše“. Boh pozná srdce každého jeho obyvateľa. Pozná ich tak, ako to vie a môže iba on: v láske, a teda v slobode. On je nekonečné milosrdenstvo a chce, aby boli všetci spasení. Túži po tom až tak, že sa stal telom a vzal na seba všetok hriech, zlo a všetko negatívne vo svete. Hľa, Ježiš Kristus! Hľa, Dobrá zvesť, milosť, ktorú sme prijali a o ktorú sme povolaní podeliť sa so všetkými! Pretože všetci bez výnimky sú stvorení pre život a pre život v plnosti.
Prítomnosť Cirkvi vo veľkom meste je podobenstvom tohto tajomstva spásy. Prichádza mi na myseľ kniha proroka Jonáša, klenot Biblie, ktorý vás pozývam čítať alebo znovu čítať, osobne i v spoločenstve. Nie je náhoda, že práve v mestách apoštoli zakladali rodiacu sa Cirkev, pričom sa stretávali nielen s odmietnutím, ale aj s prijatím tam, kde sa ľudia prirodzenejšie konfrontujú s rozmanitosťou a zmenou.
Nech vás nič neznepokojuje, nech vás nič nedesí! Spoločne ako diecézna Cirkev môžete ponúknuť evanjeliové svedectvo, ktoré uvoľňuje najlepšie sily ľudstva bombardovaného obrazmi a slovami, ale hladného po spravodlivosti a smädného po pravde. Dôverujte skutočnosti, ktorá je čoraz zreteľnejšia: k viere sa možno vrátiť alebo ju spoznať po prvý raz aj v dospelosti. Buďte pripravení prijímať nové začiatky nie ako výnimku, ale ako pravidlo misie.
Investícia do farských a diecéznych rád nemá menší cieľ než tento: meniť vnímanie každého vďaka hlbšiemu počúvaniu toho, čo Duch hovorí Cirkvi. Bola by škoda zredukovať ich na obyčajné byrokratické formality. Sú to priestory vzájomného počúvania pre uskutočňovanie rozlišovania, bez ktorého si nielen každý ide svojou cestou, ale riskujeme aj to, že nepochopíme, kde nás chce mať Pán, čo od nás očakáva a k akým obráteniam nás volá. Keď sa týmto priestorom venujeme, kult sa stáva životom a medzi ľuďmi vznikajú putá bratstva a projekty solidarity.
Pozývam kňazov, aby v praxi komunitného rozlišovania rozpoznali jednu z najväčších príležitostí, ktoré synodalita ponúka ich službe. Drahí bratia, ak sa neodkloníte od toho podstatného, pravidelné zastavenie sa spolu s vaším ľudom, aby ste vo svetle evanjelia vykladali život mestských štvrtí, kultúrne zmeny, sociálne napätia a cirkevné praktiky, obohatí a poteší vašu službu. Pomôže to aj každému jednotlivcovi a každému spoločenstvu vyjsť z izolácie a zakúsiť radosť Ducha Svätého.
Keď totiž redukujeme cirkevný život na rutinu, v ktorej každý zostáva uzavretý vo svojich zvykoch a vo svojej úlohe, chýba nám Duch. On vzbudzuje povolania a spája ich, niekedy tým, že vyvoláva pohyb, diskusiu a hľadanie novej rovnováhy. Neľakajte sa toho všetkého, zakusujte to.
Príbehy, ktoré sme dnes večer počuli, nám rozprávajú – alebo lepšie povedané „spievajú“ –, koľko života je v tejto Cirkvi. Ktosi vydal toto svedectvo: „Môžem bez váhania povedať, že hlboko milujem Cirkev, Božiu rodinu, v ktorej má každý z nás svoje miesto.“ Ďalší povedal: „Pocítil som veľkú radosť a zodpovednosť, keď som sa stal aktívnejším členom komunity a delil sa o svoje dary s ostatnými členmi Cirkvi.“ A ďalší rozprávali: „Pre nás služba v týchto programoch nie je len spôsobom, ako pomáhať, ale aj spôsobom, ako vrátiť všetku lásku a podporu, ktorú sme dostali.“
Hľa, Cirkev, drahí bratia a sestry! Hľa, hudba evanjelia so svojím nákazlivým rytmom. Keď dorazí k srdcu, spôsobí, že človek povie, že sa cítil prijatý s otvorenou náručou, ako sestra, ktorá prišla z Peru do Madridu. Mnohí, podobne ako ona a jej rodina, majú spočiatku strach priblížiť sa, pretože počuli o predsudkoch a sklamaniach. Dobrota hoci aj niekoľkých môže premôcť strach mnohých.
Buďte pre všetkých ako otvorená Biblia: nech sa vo vašich tvárach a vo vašom živote dá stretnúť Božie slovo. Láska je totiž jazykom, vďaka ktorému sa všetci cítia ako doma. Ďakujem vám veľmi pekne.
Dobre, pomodlime sa spolu slovami, ktoré nás naučil Ježiš.
Otče náš…
Požehnanie.
Preklad Martin Jarábek