Rím 13. mája (TK KBS) Vo štvrtok 14. mája pápež Lev XIV. navštívi Univerzitu Sapienza v Ríme. Študenti, ktorí sa ho chystajú privítať, sa delia o svoje skúsenosti z univerzitnej kaplnky – miesta, ktoré sa pre nich stalo rodinou, najmä pre tých, ktorí nepochádzajú z Ríma.
Na Univerzite Sapienza v Ríme vládne atmosféra plná nadšenia, keďže sa študenti pripravujú na návštevu pápeža Leva XIV., ktorá sa uskutoční vo štvrtok 14. mája dopoludnia o 10:20. Počas stretnutia sa rímsky biskup krátko pomodlí a pozdraví komunitu, následne sa presunie k rektorátu a do Veľkej auly (Aula Magna), kde prednesie prejav.
V hlavnom kampuse najväčšej európskej univerzity študenti študujú, bádajú, organizujú konferencie, výstavy a koncerty. „Toto je laboratórium ľudských sŕdc,“ hovorí kaplán o. Gabriele Vecchione, „so 125-tisíc študentmi z celého sveta, ktorí budú formovať zajtrajšok. Naším cieľom je žiť vieru s racionálnym prístupom hodným 21. storočia.“
Domov ďaleko od domova
Pre mladých mužov a ženy, ktorí sa stretávajú v kaplnke, sa toto miesto stalo domovom. Jedna študentka spomína, že počas bakalárskeho štúdia na akademickej pôde vieru vôbec neprežívala, hoci sa vo svojej farnosti angažovala už od základnej školy.
„Teraz je úžasné nájsť iných študentov, ako som ja, ktorí túžia po niečom hlbšom. Je to ako nájsť vnútornú jednotu,“ hovorí. „Pred rokom som bola na Námestí svätého Petra, aby som videla biely dym zo Sixtínskej kaplnky. Tento pápež je pre mňa výnimočný, pretože som prežila moment jeho zvolenia. Je historické, že prichádza na Sapienzu; dáva mi to nádej – vkladá nádej do nás mladých.“
Dodáva, že na univerzite našla rodinu: „Miesto, ktoré mi postupne ukazuje, čo znamená byť dcérou, a práve to som potrebovala.“
Štúdium s citom pre nekonečno
V neskorých popoludňajších hodinách možno v univerzitnej kaplnke nájsť študentov pri adorácii pred hlavným oltárom. Za ním sa nachádza malá kaplnka určená na skupinové stretnutia. Zariadenie je jednoduché, svetlo tlmené. O poschodie nižšie sa nachádza veľká kruhová študovňa.
Beatrice, študentka ekonómie a financií, ktorá pomáha s organizáciou aktivít, spomína, ako sa pre časté sťahovanie vždy cítila ako „večný cudzinec“.
Teraz pre ňu táto kaplnka znamená všetko. „Prichádzam sem, keď som smutná, vystrašená, šťastná, keď potrebujem spoločnosť alebo aj vtedy, keď chcem byť sama. Po rokoch sťahovania bolo pre mňa ťažké cítiť sa niekde ako doma.“
Na univerzite však našla rodinu. „V prvom ročníku som cítila obrovskú osamelosť. Bola som stratená, akoby v tmavej uličke. Postupne som však našla svoju cestu.
Teraz sa cítim byť súčasťou tohto zázraku,“ vysvetľuje Beatrice.
Pohostinnosť: prijatý dar, vrátená služba
Pre Lorenza je kaplnka útočiskom vo chvíľach slabosti a reflexie. „Je to priestor na kladenie otázok sebe samému. Pre nás, či už sme veriaci alebo nie, je to zásadné... Chodím sem každý týždeň len tak sa porozprávať. Často len prechádzam okolo a vojdem dnu.“
Mladý muž z južného regiónu Salento, ktorý vyštudoval filmový dizajn a čaká na prácu, sa delí o svoj príbeh: „V šestnástich som úplne prestal chodiť do kostola. Pred dvoma rokmi som začal navštevovať kurz Desatoro u o. Fabia Rosiniho. Ešte sa nepovažujem za plnohodnotného kresťana, ale som na ceste. Ježiš je ľudský aj božský a táto blízkosť so mnou rezonuje.“
Ďalší študent dejín umenia z regiónu Molise hovorí, že zverovať každodenný život „Tomu, ktorý vie všetko“, je kľúčové. „Viera mi v živote otvára mnohé dvere.“ Zdôrazňuje, že štúdium a viera nie sú oddelené svety. Spomína na októbrovú iniciatívu zbierky hračiek pre deti v nemocnici Umberto I.: „Prispel som. Odvtedy sa vytvorila skvelá skupina, v ktorej sa každý cíti vítaný. Našou úlohou je prijímať a prinášať útechu tým, ktorí to potrebujú.“
Prispôsobenie sa jazyku mladých
Na aktivity v kaplnke dohliadajú dvaja kňazi bývajúci v jej suteréne. O. Claudio Tagliapietra, jeden z kaplánov, vysvetľuje hodnotu prítomnosti v univerzitnom živote: „Nikdy si nekladieme otázku, ako mladých ľudí prilákať. Namiesto toho sa pýtame, ako sa s nimi stretnúť a hovoriť o ich úzkostiach. Len vtedy hovoríme rovnakým jazykom. Často hľadajú otca, brata. Niekedy aj neformálny rozhovor vedie k niečomu hlbšiemu.“ Nadchádzajúca návšteva pápeža Leva podľa neho podčiarkuje výzvu spojiť dve formy múdrosti: Božiu a ľudskú. „Obe pochádzajú z rovnakého zdroja; stačí len počúvať srdcom,“ vysvetľuje.
O. Tagliapietra v tejto súvislosti odkazuje na kľúčové postavy cirkevných dejín: sv. Tomáša Akvinského a jeho víziu múdrosti; sv. Augustína, ktorý bol učiteľom s horiacim a múdrym srdcom; a sv. Johna Henryho Newmana, ktorý predostrel vznešený ideál univerzitného života. Cieľom je podľa neho zjednotiť poznanie, čo môže inšpirovať skupiny v kaplnke, aby sa pozreli aj za hranice svojho bezprostredného okruhu.
Kaplán cituje aj taliansku ústavu, ktorá spomína duchovný rozmer práce – čo sa dnes často prehliada. Ako profesor na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme uvažuje: „Vychovávať je jedným z našich najušľachtilejších poslaní ako učiteľov: ukázať študentom všetku tú krásu, ktorú v nich vidí Boh, a poskytnúť im nástroje, aby sa stali tým, kým majú byť.“
Laboratórium ľudských sŕdc
Vzdelávanie znamená vyzdvihnúť to najlepšie v nás i v ostatných. Znamená to vyjsť zo seba, aby sme odpovedali na potreby druhých. Napríklad 4. mája sa v auditóriu kaplnky konal večer spomienok a reflexie za 16 študentov z Gazy so štipendiami, aby sa nezabudlo na utrpenie v tejto oblasti.
Ďalším podujatím je májový festival súčasnej literatúry Giardini d’Inchiostro (Záhrady atramentu), ktorý organizuje o. Gabriele Vecchione.
„Pri spovedi som často počul mladých ľudí rozprávať o tom, že už nechceli žiť,“ priznáva. „Vždy im pripomínam, že toto obdobie je len fázou života, ktorá pominie.“
O. Vecchione sa vyhýba zjednodušeniam, najmä v otázkach spirituality. „Cirkev má arzenál, obrovskú zásobáreň spirituality,“ pokračuje. „Svätý Ján z Kríža vo svojej ‚temnej noci‘ opísal to, čo by sme dnes nazvali depresiou, ale aj to, ako cez ňu prejsť a stretnúť sa s Bohom. Takže jazyk psychiky je súčasťou viery, nie je jej cudzí.“
Riziká umelej inteligencie
O. Vecchione kritizuje všadeprítomné používanie sociálnych sietí a označuje ich za „katastrofu“ pre ich návykový vplyv. Varuje pred rozšírenou neurálnou krízou, ktorá spôsobuje poruchy pozornosti, depresie a vyhorenie.
Kaplán kritizuje aj nekontrolované používanie umelej inteligencie: „Dokonca aj profesori sa stali akýmisi prokurátormi, ktorí lovia plagiáty. Univerzita je miestom úsilia a reflexie – titul nezískate lusknutím prstov; neprejdete z nuly na sto za tri dni.“
Výchova mladých k dosahovaniu cieľov
O. Vecchione tvrdí, že mladí ľudia sú v dnešnom svete často zmietaní rétorikou, ktorá sa ich snaží definovať. Ide ešte ďalej a hovorí, že dospelí zničili svet, „a potom očakávame, že mladí nebudú upadať do letargie. Neprosili sa, aby prišli na svet. Sú tu a my im dlhujeme vysvetlenia.“
Kaplán navyše vysvetľuje rastúci pocit paternalizmu voči mladým. „Nemôžeme pred tým utiecť,“ zdôrazňuje, „projektujeme do nich určité očakávania... Tí, ktorí učia mladých, by sa mali pýtať, čo si oni sami skutočne želajú. Namiesto toho ich staviame na priemyselný dopravníkový pás; stávajú sa objektmi, ktoré sa po ňom pohybujú v ústrety zamestnaniam, ktoré možno budú nenávidieť.“
V prvom rade musíme mladých ľudí znova učiť, ako dosahovať svoje skutočné ciele. „Je to nesmierne ťažké, pretože priať si niečo vlastné je vždy tak trochu cudzie. Dieťa spravidla túži po niečom inom než jeho rodičia, takže žiť v tej ‚inakosti‘ je veľmi náročné.“
Preto je tu na Sapienze snaha o vytváranie blízkych a zdravých vzťahov jedným z hlavných cieľov kňazov. Keď niekto zaklope na dvere kaplnky, zvyčajne prosí o radu, o päť minút rozhovoru alebo o spoveď. „V konečnom dôsledku však každý hľadá otcovstvo – niekoho, kto v neho verí.“
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia