Vatikán 29. apríla (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa pri generálnej audiencii vrátil k svojej apoštolskej ceste do Alžírska, Kamerunu, Angoly a Rovníkovej Guiney.
Zdôraznil jej význam ako posolstva pokoja v čase vojen a porušovania medzinárodného práva a poukázal na svedectvo viery afrických kresťanov i na potrebu spravodlivého rozdelenia bohatstva, podpory mladých a medzinárodnej spolupráce proti novým formám neokolonializmu.
GENERÁLNA AUDIENCIA (streda 29. apríla 2026)
Apoštolská cesta do Alžírska, Kamerunu, Angoly a Rovníkovej Guiney
KATECHÉZA
Čítanie: Mt 28, 16 – 20
Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
-
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Dnes by som chcel hovoriť o apoštolskej ceste, ktorú som uskutočnil od 13. do 23. apríla a počas ktorej som navštívil štyri africké krajiny: Alžírsko, Kamerun, Angolu a Rovníkovú Guineu.
Už od začiatku pontifikátu som myslel na cestu do Afriky. Ďakujem Pánovi, že mi ju doprial uskutočniť ako pastierovi, aby som sa stretol s Božím ľudom a povzbudil ho; zároveň som ju prežíval aj ako posolstvo pokoja v historickej chvíli poznačenej vojnami a vážnym i častým porušovaním medzinárodného práva. Vyjadrujem aj svoju úprimnú vďačnosť biskupom a civilným predstaviteľom, ktorí ma prijali, ako aj všetkým, ktorí spolupracovali na organizácii.
Prozreteľnosť chcela, aby prvou zastávkou bola práve krajina, kde sa nachádzajú miesta spojené so svätým Augustínom, teda Alžírsko. Ocitol som sa tak na jednej strane pri prameňoch svojej duchovnej identity a na druhej strane som mohol prechádzať a upevňovať veľmi dôležité mosty pre dnešný svet i Cirkev: most k mimoriadne plodnému obdobiu cirkevných otcov; most k islamskému svetu; most k africkému kontinentu.
V Alžírsku som sa stretol s prijatím nielen úctivým, ale aj srdečným a mohli sme sa presvedčiť a ukázať svetu, že je možné žiť spolu ako bratia a sestry aj medzi ľuďmi rôznych náboženstiev, keď sa navzájom uznávame ako deti toho istého milosrdného Otca. Bola to zároveň vhodná príležitosť učiť sa v škole svätého Augustína: svojou životnou skúsenosťou, svojimi spismi a spiritualitou je učiteľom hľadania Boha a pravdy. Je to dnes mimoriadne dôležité svedectvo pre kresťanov i pre každého človeka.
V ďalších troch krajinách, ktoré som navštívil, je obyvateľstvo prevažne kresťanské, a tak som sa ponoril do atmosféry sviatku viery a srdečného prijatia, podporenej aj typickými črtami afrického ľudu. Aj ja som zakúsil, podobne ako moji predchodcovia, niečo z toho, čo prežíval Ježiš pri zástupoch v Galilei: videl ich smädných a hladných po spravodlivosti, ohlasoval im: „Blahoslavení chudobní, blahoslavení tichí, blahoslavení tí, čo šíria pokoj…“ a keď rozpoznal ich vieru, hovoril: „Vy ste soľ zeme a svetlo sveta“ (porov. Mt 5, 1 – 16).
Návšteva Kamerunu mi umožnila posilniť výzvu k spoločnému úsiliu o zmierenie a pokoj, pretože aj táto krajina je, žiaľ, poznačená napätím a násilím. Som rád, že som navštívil Bamendu v anglofónnej oblasti, kde som povzbudil k spoločnej práci pre pokoj. Kamerun sa nazýva „Afrika v malom“, vzhľadom na rozmanitosť a bohatstvo jeho prírody, zdrojov, no tento výraz môžeme chápať aj tak, že veľké potreby celého kontinentu nachádzame práve tam: potrebu spravodlivého rozdelenia bohatstva; potrebu vytvárať priestor pre mladých prekonávaním endemickej korupcie; potrebu podporovať integrálny a udržateľný rozvoj a čeliť rôznym formám neokolonializmu prostredníctvom prezieravej medzinárodnej spolupráce. Ďakujem Cirkvi v Kamerune i celému kamerunskému ľudu za láskavé prijatie a modlím sa, aby duch jednoty, ktorý sa prejavil počas mojej návštevy, zostal živý a viedol budúce rozhodnutia i konanie.
Treťou zastávkou cesty bola Angola, veľká krajina južne od rovníka s viac storočnou kresťanskou tradíciou spojenou s portugalskou kolonizáciou. Tak ako mnohé africké krajiny, aj Angola po získaní nezávislosti prešla ťažkým obdobím, ktoré bolo v jej prípade poznačené dlhou vnútornou vojnou. V taviacom kotli tejto histórie Boh viedol a očisťoval Cirkev tým, že ju stále viac obracal k službe evanjeliu, k podpore ľudského rozvoja, zmiereniu a pokoju. Cirkev slobodná pre slobodný ľud! V mariánskej svätyni Mamã Muxima – čo znamená „Matka srdca“ – som cítil pulzovať srdce angolského ľudu. A počas rôznych stretnutí som s radosťou videl mnohé rehoľníčky a rehoľníkov všetkých vekových kategórií ako proroctvo nebeského kráľovstva uprostred svojho ľudu; videl som katechétov úplne oddaných dobru spoločenstiev; videl som tváre starších ľudí poznačené námahou a utrpením, no presvetlené radosťou evanjelia; videl som ženy a mužov tancovať v rytme chválospevov na zmŕtvychvstalého Pána, základ nádeje, ktorá odoláva sklamaniam spôsobeným ideológiami a planými prísľubmi mocných.
Táto nádej si vyžaduje konkrétne úsilie a Cirkev má zodpovednosť – svedectvom i odvážnym ohlasovaním Božieho slova – uznávať práva každého a podporovať ich skutočné rešpektovanie. S civilnými predstaviteľmi Angoly, ako aj s predstaviteľmi ďalších krajín, som mohol potvrdiť ochotu Katolíckej cirkvi pokračovať v tomto príspevku, najmä v oblasti zdravotníctva a vzdelávania.
Poslednou krajinou, ktorú som navštívil, bola Rovníková Guinea, 170 rokov po jej prvej evanjelizácii. V múdrosti tradície a vo svetle Krista prešiel guinejský ľud dejinami svojej krajiny a v uplynulých dňoch v prítomnosti pápeža s veľkým nadšením obnovil svoju vôľu kráčať jednotne k budúcnosti nádeje.
Nemôžem zabudnúť na to, čo sa stalo vo väznici v Bate v Rovníkovej Guinei: väzni spievali z plného hrdla pieseň vďaky Bohu a pápežovi a prosili o modlitbu „za svoje hriechy a za svoju slobodu“. Nikdy predtým som nič podobné nevidel. A potom sa so mnou modlili modlitbu Otče náš v prudkom daždi. Skutočný znak Božieho kráľovstva! A práve v daždi sa začalo aj veľké stretnutie s mládežou na štadióne v Bate. Bola to oslava kresťanskej radosti s dojemnými svedectvami mladých ľudí, ktorí v evanjeliu našli cestu slobodného a zodpovedného rastu. Táto slávnosť vyvrcholila eucharistickou slávnosťou nasledujúceho dňa, ktorá dôstojne zavŕšila návštevu v Rovníkovej Guinei i celú apoštolskú cestu.
Drahí bratia a sestry, návšteva pápeža je pre africké národy príležitosťou dať zaznieť svojmu hlasu, vyjadriť radosť z toho, že sú Božím ľudom, a nádej na lepšiu dôstojnosť pre každého i pre všetkých. Som rád, že som im túto možnosť mohol dať, a zároveň ďakujem Pánovi za to, čo oni darovali mne: neoceniteľné bohatstvo pre moje srdce i moje poslanie.
Preklad Martin Jarábek