Rovníková Guinea 22. apríla (TK KBS) Páter Inocencio Moisés, klaretián pôsobiaci v Malabe, uvažuje o význame prítomnosti pápeža Leva XIV. v tejto krajine s katolíckou väčšinou. Vyzdvihuje kľúčové spôsoby, akými sa Cirkev v Rovníkovej Guinei zmenila od poslednej pápežskej návštevy v roku 1982.
Páter Inocencio Moisés bol len dieťaťom, keď svätý pápež Ján Pavol II. pred 44 rokmi navštívil Rovníkovú Guineu. Dnes je arcidiecéznym koordinátorom návštevy pápeža Leva XIV. vo svojej krajine – úlohu, ktorú prijal s vďačnosťou.
V rozhovore pre Vatican News počas inaugurácie „Kampusu pápeža Leva XIV.“ Národnej univerzity v Malabe ,uvažoval o význame prítomnosti Svätého Otca v krajine. Ponúkol tiež prehľad kľúčových zmien v Cirkvi od roku 1982, pričom zdôraznil nárast kňazských povolaní a posun k lokálnejšiemu charakteru Cirkvi.
Aký význam má návšteva pápeža Lea XIV. pre Rovníkovú Guineu?
Pre nás je to skutočne výnimočný moment. Pápež prišiel do Rovníkovej Guiney prvýkrát, no dalo by sa povedať, že to bolo ako záblesk – mnohí z nás boli vtedy deťmi. Bol to krátky okamih; pápež Ján Pavol II. blahoslaveného pamäti tu vtedy ani neprenocoval. Po mnohých rokoch – približne po 44 rokoch – máme opäť príležitosť privítať pápeža a uvidieť pápeža Leva XIV. Pre nás je to, ako hovorí aj hymna, ktorú sme zložili, dôvod na nádej a radosť.
Žijeme v kontexte mnohých rodinných ťažkostí, v africkom kontexte poznačenom ozbrojenými konfliktami, nenávisťou, ale aj nádejou. Preto veríme, že toto je chvíľa nádeje, jednoty a posilnenia našej viery.
Evanjelizácii sa venujeme dlho. Je tu už mnoho kostolov, pôsobia tu aj iné denominácie. Potrebujeme však posilniť vieru katolíkov a kresťanov, aby jej skutočne porozumeli. Návšteva Svätého Otca je pre nás veľkým impulzom – dôležitým a špeciálnym. Je to jednoznačne pastorálna návšteva.
Možno to niekto vníma len ako kultúrne divadlo, ale veľká väčšina na to čakala dlhý čas ako na zdroj obnovy – nielen pre laikov, ale aj pre nás rehoľníkov a kňazov. On je náš pastier.
Ako sa zmenila Cirkev v Rovníkovej Guinei od poslednej pápežskej návštevy v roku 1982?
Cirkev sa zmenila veľmi výrazne. Nie je to preto, že som klaretián, ale ako vtedy povedal pápež, evanjelizáciu tu z veľkej časti vykonali práve klaretiáni – hoci to mohli byť jezuiti alebo dominikáni. Okolnosti to zariadili tak, že túto Cirkev evanjelizovali prevažne klaretiáni.
Vďaka Bohu a inšpirácii Ducha Svätého je tu dnes oveľa viac rehoľných kongregácií. Pôsobia tu misionárky Márie Nepoškvrnenej, ako aj misionárky Nepoškvrneného počatia, ktoré prišli dva roky po klaretiánoch na ich žiadosť.
Máme mnoho rehoľných spoločenstiev a početný diecézny klérus. Je to skutočne lokálnejšia Cirkev. Misionárov z iných krajín je každým dňom menej a fakt, že naše diecézy majú dnes guinejských biskupov, je znakom zrelosti Katolíckej cirkvi v Rovníkovej Guinei.
Jej tvár sa zmenila k lepšiemu. Je tu mnoho mladých ľudí pripravených vydať zo seba to najlepšie, ktorí sa dostanú aj do najodľahlejších oblastí, kam misionári predtým prenikali len ťažko. Dnes sme aj v rehoľných kongregáciách prevažne domáci. V mojej vlastnej kongregácii sme napríklad asi 50 klaretiáni a len dvaja sú cudzinci – jeden Američan a jeden Španiel. Ostatní sú Guinejčania.
Takže je tu veľa mladých ľudí s povolaním k rehoľnému životu?
Áno, mladých ľudí je veľa. Interdiecézny seminár v Bate je plný a musel byť rozšírený pre nedostatok miesta. Viera sa posilňuje.
To sa však nedeje v ženských kongregáciách. Nevieme prečo – vyžaduje si to serióznu analýzu. V mužských spoločenstvách, u diecéznych aj rehoľných kňazov, povolania sú. Pri ženských povolaniach sú ťažkosti a musíme študovať príčiny. Žijeme v tej istej krajine, takže nie je ľahké pochopiť, prečo je pre mladé ženy dnes ťažšie prijať rehoľný život.
Prečo si myslíte, že je to tak?
Mám na to osobný názor: možno by mali ženské kongregácie prehodnotiť svoj prístup k akademickému vzdelávaniu. Povedal som to aj na konferencii – z rôznych dôvodov bolo vzdelanie v minulosti obmedzenejšie. Ale dnes, ak 17- či 18-ročné dievča po strednej škole netúži po vyššom vzdelaní, stáva sa to prekážkou.
Zdá sa byť nevyhnutné podporovať lepšie akademické vzdelávanie mladých žien. Mnohé majú ambíciu študovať, ale v niektorých kongregáciách sa uspokoja: vstúpia do noviciátu, stanú sa rehoľníčkami a tým ich štúdium končí. Verím, že v tom je problém. Pri mužských kongregáciách alebo kňazoch sa to nedeje, pretože tí si časom dopĺňajú univerzitné vzdelanie.
Okrem toho musíme posilniť pastoráciu povolaní. Možno sme trochu poľavili. Potrebujeme komunikovať to isté posolstvo novými spôsobmi – prispôsobiť jazyk, porozumieť dnešnej dobe a nezostať zaseknutí v minulosti. Nemôžeme oslabiť evanjelium ani jeho požiadavky, ale musíme ho adaptovať na kontext. Preto v Afrike hovoríme o inkulturácii – o inkulturovanom posolstve.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia