Yaoundé 18. apríla (VaticanNews) Pri záverečnej svätej omši svojej apoštolskej cesty v Kamerune pápež Lev XIV. povzbudil veriacich, aby sa nebáli skúšok, ktoré zasahujú osobný i spoločenský život. Pripomenul, že Kristus kráča so svojím ľudom aj uprostred „protivetrov“ dejín a vyzval Cirkev i spoločnosť posilňovať solidaritu, spravodlivosť a starostlivosť o najchudobnejších ako neoddeliteľnú súčasť kresťanskej viery.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA Svätá omša Yaoundé, Letisko Ville 18. apríla 2026
Drahí bratia a sestry, pokoj s vami! Pokoj Krista, ktorého prítomnosť osvetľuje našu cestu a utišuje búrky života.
Slávime túto svätú omšu na záver mojej návštevy Kamerunu a som vám veľmi vďačný za spôsob, akým ste ma prijali, aj za chvíle radosti a viery, ktoré sme spolu prežili.
Ako sme počuli v evanjeliu, viera nás neuchraňuje pred nepokojmi a skúškami a v niektorých chvíľach sa môže zdať, že prevládne strach. Vieme však, že aj v takýchto chvíľach nás Ježiš neopúšťa, tak ako neopustil učeníkov na Galilejskom mori.
Traja evanjelisti rozprávajú udalosť, ktorú sme dnes počuli, každý svojím spôsobom a s odlišným posolstvom podľa adresátov, ktorým píšu. Svätý Marek (porov. Mk 6, 45 – 52) predstavuje Pána, ktorý prichádza k učeníkom, keď sa namáhajú veslovať proti vetru; ten sa utíši, len čo nastúpi k nim do člna. Svätý Matúš (porov. Mt 14, 22 – 33) pridáva jeden detail: Peter chce prísť k Majstrovi kráčajúc po vode. No keď vystúpi z člna, nechá sa premôcť strachom a začne sa topiť. Kristus ho chytí za ruku, zachráni ho a vyčíta mu jeho malovernosť.
Vo verzii svätého Jána, ktorá bola dnes ohlásená (porov. Jn 6, 16 – 21), sa Spasiteľ približuje k učeníkom kráčajúc po vode a hovorí im: „To som ja, nebojte sa!“ (v. 20). Evanjelista zároveň zdôrazňuje, že „už bola tma“ (v. 17). V židovskej tradícii „vody“ so svojou hĺbkou a tajomstvom často pripomínajú podsvetie, chaos, nebezpečenstvo a smrť. Spolu s tmou označujú sily zla, ktoré človek sám nedokáže premôcť. Zároveň sú však aj miestom prechodu: v spomienke na zázraky exodu sú brodom, cez ktorý Boh svojou mocou vyslobodil svoj ľud z otroctva.
Cirkev počas svojej plavby dejinami mnohokrát zakúsila búrky a „protivetre“. Aj my sa môžeme stotožniť so strachom a pochybnosťami, ktoré prežívali učeníci pri prechode cez Tiberiadské jazero. Tak to býva vo chvíľach, keď máme pocit, že sa ponárame, zaplavovaní nepriaznivými silami, keď sa všetko zdá temné a cítime sa osamelí a slabí. Nie je to však tak. Ježiš je s nami vždy, silnejší než každá moc zla. Prichádza k nám v každej búrke a opakuje nám: „Som tu s tebou, neboj sa.“ Preto sa po každom páde dvíhame a nenecháme sa zastaviť nijakou búrkou. Ideme ďalej s odvahou a dôverou, vždy. A vďaka nemu, ako povedal pápež František, mnohí „muži a ženy […] vzdávajú česť nášmu ľudu, vzdávajú česť našej Cirkvi […] tým, že s odvahou napredujú vo svojom živote, vo svojej rodine, vo svojej práci, vo svojej viere“ (Katechéza, 14. mája 2014, 2).
Ježiš sa nám približuje: neutíši hneď búrky, ale vstupuje do stredu nebezpečenstiev a pozýva nás, aby sme v radostiach i v utrpeniach zostávali spolu, solidárni ako učeníci v tom istom člne; aby sme sa nepozerali z diaľky na tých, ktorí trpia, ale aby sme sa k nim priblížili a držali spolu. Nikto nesmie zostať sám zoči-voči skúškam života. Preto má každé spoločenstvo za úlohu vytvárať a podporovať štruktúry solidarity a vzájomnej pomoci, aby v čase kríz – sociálnych, politických, zdravotných či ekonomických – mohol každý dávať i prijímať pomoc podľa svojich schopností a potrieb. Ježišove slová „To som ja“ nám pripomínajú, že v spoločnosti založenej na úcte k dôstojnosti človeka má príspevok každého hodnotu a jedinečný význam bez ohľadu na postavenie, ktoré má v očiach sveta.
Výzva „nebojte sa“ tak nadobúda širší význam aj na sociálnej a politickej rovine: je povzbudením spoločne čeliť problémom a výzvam – najmä tým, ktoré súvisia s chudobou a spravodlivosťou – s občianskym zmyslom a zodpovednosťou. Viera neoddeľuje duchovné od sociálneho. Naopak, dáva kresťanovi silu vstupovať do sveta, aby odpovedal na potreby druhých, najmä na potreby najslabších. Individuálne a izolované úsilie nestačí na záchranu spoločenstva: potrebné je spoločné rozhodnutie, ktoré vnesie duchovný a etický rozmer evanjelia do srdca inštitúcií a štruktúr, aby sa stali nástrojmi spoločného dobra, a nie miestami partikulárnych záujmov, konfliktov či prázdnych zápasov.
Hovorí o tom aj prvé čítanie (porov. Sk 6, 1 – 7), kde vidíme, ako Cirkev čelí svojej prvej kríze rastu. Rýchly nárast počtu učeníkov (v. 1) prináša spoločenstvu nové výzvy v oblasti služby lásky, ktoré apoštoli už nedokážu zvládnuť sami. Niektorí sú zanedbávaní pri každodennej službe rozdeľovania pokrmu, preto sa dvíhajú hlasy nespokojnosti a jednota je ohrozená pocitom nespravodlivosti. Každodenná služba chudobným bola v prvotnej Cirkvi základnou praxou: smerovala najmä k podpore najslabších, zvlášť sirôt a vdov. Bolo ju však potrebné zosúladiť s potrebami ohlasovania a vyučovania, ktoré boli rovnako naliehavé, a riešenie nebolo jednoduché. Apoštoli sa preto zišli, zdieľali svoje starosti, vymenili si názory vo svetle Ježišovho učenia a spolu sa modlili. Tak prekonali prekážky a nedorozumenia, ktoré sa spočiatku zdali neprekonateľné. Zrodilo sa niečo nové: vybrali mužov „osvedčených, plných Ducha Svätého a múdrosti“ (v. 3) a vkladaním rúk ich ustanovili do konkrétnej služby, ktorá bola zároveň duchovným poslaním. Počúvajúc hlas Ducha Svätého a vnímaví voči volaniu trpiacich nielen zabránili rozdeleniu spoločenstva, ale ho aj obohatili novými nástrojmi vhodnými pre jeho rast, čím premenili krízu na príležitosť pre rozvoj všetkých.
Niekedy si to vyžaduje aj život rodiny a spoločnosti: odvahu meniť zvyklosti a štruktúry, aby dôstojnosť človeka zostala vždy v centre a aby sa prekonávali nerovnosti a marginalizácia. Boh sa vtelením stotožnil s najmenšími, a preto je prednostná starostlivosť o chudobných základnou voľbou našej kresťanskej identity (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 198; apoštolská exhortácia Dilexi te, 16 – 17).
Bratia a sestry, teraz sa lúčime. Každý sa vracia k svojim každodenným povinnostiam a loď Cirkvi pokračuje vo svojej ceste k cieľu milosťou Božou a pričinením každého z nás. Uchovajme si v srdciach živú spomienku na krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Aj v ťažkostiach dávajme naďalej priestor Ježišovi a nechajme sa každý deň osvecovať a obnovovať jeho prítomnosťou. Kamerunská Cirkev je živá, mladá, bohatá na dary a nadšenie, živá vo svojej rozmanitosti a obdivuhodná vo svojej harmónii. S pomocou Panny Márie, našej Matky, nech jej radostná prítomnosť stále viac rozkvitá; a nech sa aj protivetre, ktoré v živote nikdy nechýbajú, stávajú príležitosťou na rast v radostnej službe Bohu i bratom, v zdieľaní, počúvaní, modlitbe a túžbe rásť spolu.
Preklad Martin Jarábek