Monako 28. marca (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa pred Kostolom svätej Devoty stretol s mladými a katechumenmi Monackého kniežatstva a povzbudil ich, aby budovali živý vzťah s Kristom ako základ jednoty života uprostred „tekutosti bez zakotvenia“ dnešného sveta. Pripomenul svedectvo svätej Devoty a svätého Carla Acutisa a vyzval mladých, aby sa nebáli darovať svoj čas a sily Bohu i druhým a stali sa tvorcami pokoja a nositeľmi nádeje v spoločnosti.
APOŠTOLSKÁ CESTA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV. DO MONACKÉHO KNIEŽATSTVA 28. marca 2026
Príhovor mladým a katechumenom Kostol svätej Devoty
Drahí bratia a sestry, drahí mladí! Drahí priatelia! Dobrý deň!
Som rád, že môžem byť medzi vami, a zo srdca vás pozdravujem. Ďakujem arcibiskupovi za slová, ktoré mi adresoval.
Ako zdôraznil, kostol, v ktorom sa nachádzame, je zasvätený svätej Devote, patrónke Monackého kniežatstva: odvážnej mladej žene, ktorá vedela vydať svedectvo o svojej viere tvárou v tvár násiliu prenasledovateľov, až po mučeníctvo. Jej telo sa z Korziky prozreteľnostne dostalo až sem, na dnešné monacké pobrežie. Chceli ju zničiť, vymazať každú spomienku na ňu, a predsa jej obeta priniesla posolstvo pokoja a lásky evanjelia ešte ďalej. To nám pomáha uvažovať nad tým, že dobro je silnejšie než zlo, aj keď sa niekedy zdá, že v danej chvíli prehráva. Zároveň nám to pripomína, že svedectvo viery je semenom, ktoré môže zasiahnuť a priniesť ovocie v srdciach i na miestach ďaleko presahujúcich naše očakávania a možnosti.
V tomto kostole sa nedávno k spomienke na svätú mučenicu Devotu pridala aj spomienka na svätého Carla Acutisa, ďalšieho mladého človeka zamilovaného do Ježiša, verného priateľstvu s Kristom až do konca, hoci v celkom inom čase a iným spôsobom: v láske k blížnym, v apoštoláte na internete, ktorého je uctievaný ako patrón, a napokon aj v chorobe.
Drahí mladí, títo dvaja svätí nás povzbudzujú a vedú k tomu, aby sme ich nasledovali. Aj dnes totiž viera naráža na výzvy a prekážky, no nič nemôže zatieniť jej krásu a pravdu. Dôkazom toho je množstvo mužov a žien všetkých vekových kategórií, ktorí v čoraz väčšom počte túžia spoznať Pána a žiadajú o krst.
Vo svojich svedectvách ste o tom hovorili aj vy. Benjamin, ktorému ďakujem za jeho slová, sa pýta, ako sa nenechať odtiahnuť od seba samých, od druhých a od Boha rozptýleniami sveta – nášho sveta – ktorý sa akoby stále niekam ponáhľa, túži po novosti, pestuje akúsi „tekutosť bez zakotvenia“ a je poznačený takmer nutkavou potrebou neustálych zmien: v móde, vo vzhľade, vo vzťahoch, v názoroch a dokonca aj v oblastiach tvoriacich samotnú identitu človeka.
To, čo dáva životu pevnosť, je však láska: predovšetkým základná skúsenosť Božej lásky a potom – ako jej odraz – osvetľujúca a posvätná skúsenosť vzájomnej lásky. Milovať znamená síce byť otvorený rastu a teda aj zmene, ale zároveň si vyžaduje vernosť, stálosť a ochotu prinášať každodenné obety. Len tak nachádza nepokoj pokoj, po ktorom túžime, a zapĺňa sa vnútorná prázdnota, o ktorej hovorila Andreia – nie materiálnymi a pominuteľnými vecami, ani virtuálnym súhlasom tisícov „lajkov“, ani podmieňujúcimi a umelými, ba niekedy dokonca násilnými formami príslušnosti. Od týchto vecí treba uvoľniť dvere srdca, aby zdravý a osviežujúci vzduch milosti mohol znovu preniknúť do jeho miestností a aby silný vietor Ducha Svätého mohol znovu napnúť plachty nášho života a viesť ho k skutočnému šťastiu.
To všetko, milí mladí, potrebuje modlitbu, priestor ticha a počúvania, aby utíchol nepokoj neustáleho konania a hovorenia, správ, reels a chatov, a aby sme mohli prehĺbiť a zakúsiť krásu skutočného a konkrétneho spoločenstva. Svätý Carlo Acutis nazýval Eucharistiu „diaľnicou do neba“ a eucharistickú adoráciu prirovnával k slnečnému kúpeľu, ktorý opáli dušu.
Možno je v tom aj odpoveď na Ethanovu otázku o bezprostrednej príprave na prijatie krstu počas veľkonočnej noci: prežiť Svätý týždeň v kontemplácii tajomstiev utrpenia Pána, v atmosfére počúvania hlasu Ducha a toho, čo sa odohráva v našom srdci, a urobiť z toho príležitosť na pokojnú a hlbokú revíziu vlastného života – minulého i prítomného.
A ak to platí pre duchovný život a modlitbu, rovnako to platí aj pre skutky lásky. Ethan sa pýtal, ako môžeme svedčiť o dare života, ktorý prijímame v Kristovi; a Sophie sa pýtala, ako byť svedkami nádeje pre tých, ktorým hrozí, že stratia svetlo a útechu viery. Zoči-voči výzvam nám Ježiš povedal:
„Neznepokojujte sa tým, ako budete hovoriť alebo čo budete hovoriť […] lebo to nebudete hovoriť vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10, 19 – 20).
Hovoril o prenasledovaniach pre evanjelium, no jeho slová možno vzťahovať na každú situáciu, v ktorej nás láska vedie čeliť skúške dôležitej pre nás i pre druhých. Slová a skutky svedectva a nádeje nevznikajú improvizáciou ani z nás samých: rodia sa z hlbokého vzťahu s Bohom, v ktorom aj my sami nachádzame základné odpovede na otázky života. Ak je v nás otvorený priestor pre jeho pôsobenie a ak je otvorené aj vzájomné zdieľanie, ktoré robí z tohto vzťahu lásky spoločný dar, môžeme dôverovať, že správne slová i potrebná sila konať prídu v pravý čas.
V tomto zmysle možno čítať aj krásnu, no niekedy nesprávne chápanú vetu svätého Augustína: „Miluj a rob, čo chceš“. Miluj, teda buď nezištným darom Bohu i druhým; zostaň nablízku, neodchádzaj ani vtedy, keď nebudeš môcť vyriešiť všetky problémy a napraviť všetky ťažkosti. Zostaň s láskou a s vierou. Monako je krásna krajina, ale skutočnú krásu prinášaš ty, keď vieš pozrieť do očí tomu, kto trpí alebo sa cíti neviditeľný medzi svetlami mesta.
Takto našla svätá Devota silu darovať svoj život až do konca a takto žil svoju cestu svätosti aj svätý Carlo Acutis, zanechávajúc stopu svetla aj vo svete internetu.
Drahí mladí, nebojte sa darovať všetko – svoj čas i svoje sily – Bohu i bratom a sestrám; darovať sa úplne Pánovi aj druhým. Len tak objavíte stále novú radosť a čoraz hlbší zmysel života. Svet potrebuje vaše svedectvo, aby prekonal blúdenia našej doby a dokázal čeliť jej výzvam, a predovšetkým aby znovu objavil sladkú chuť lásky k Bohu a blížnemu.
Vám, mladým katechumenom, ktorí sa pripravujete na krst, i vám, ktorí ste už tento dar milosti prijali, adresujem svoje srdečné želanie: nech žijete v Kristovi plný a autentický život; nech ste pre dobro všetkých vo viere, nádeji, spravodlivosti a láske budovateľmi pokoja. Vy ste mladou tvárou tejto Cirkvi i tohto štátu. Monako je malá krajina, ale môže byť veľkým laboratóriom solidarity, oknom nádeje. Prinášajte evanjelium do rozhodnutí vo vašej práci, do spoločenského a politického života, dávajte hlas tým, ktorí ho nemajú, a šírte kultúru starostlivosti. Zo všetkého robte dar Bohu a všetko prežívajte ako poslanie, ktoré z vás robí priateľov v Kristovi a verných spoločníkov na ceste.
Zverujem vás príhovoru Panny Márie, našej Matky, svätej Devoty a svätého Carla Acutisa. Zo srdca vám udeľujem svoje požehnanie.
Svätá Devota, oroduj za nás.
Svätá Devota – sľubujem ti – Svätá Devota, buď vždy s nami.
Preklad Martin Jarábek