Monako 28. marca (VaticanNews) Pri stretnutí s katolíckym spoločenstvom v Katedrále Nepoškvrneného počatia Panný Márie v Monaku v sobotu 28. marca pápež Lev XIV. predstavil Krista ako „obhajcu u Otca“ a zdôraznil poslanie Cirkvi brániť dôstojnosť každého človeka. Veriacich povzbudil k odvážnej evanjelizácii, ochrane života od počatia po prirodzenú smrť a k budovaniu spoločnosti založenej na solidarite, nie na logike zisku.
APOŠTOLSKÁ CESTA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV. DO MONACKÉHO KNIEŽATSTVA 28. marca 2026
Homília pri slávení Modlitby predpoludním s katolíckym spoločenstvom Katedrála Nepoškvrneného počatia Panny Márie
Drahí bratia a sestry,
„Máme u Otca obhajcu: Ježiša Krista, Spravodlivého“ (porov. 1 Jn 2, 1 – 2). Týmito slovami nám apoštol Ján pomáha pochopiť tajomstvo spásy. V našej krehkosti, zaťažení bremenom hriechu, ktorý poznačuje naše človečenstvo, neschopní vlastnými silami obsiahnuť plnosť života a šťastia, boli sme zasiahnutí samotným Bohom skrze jeho Syna Ježiša Krista. On – hovorí apoštol – ako zmierna obeta vzal na seba zlo človeka i sveta, niesol ho s nami a za nás, prešiel ním, premenil ho a navždy nás oslobodil.
Kristus je dynamickým stredom, je srdcom našej viery. Práve z tejto jeho ústrednej pozície by som sa chcel prihovoriť vám všetkým, pričom srdečne pozdravujem Jeho Jasnosť knieža Alberta, Jeho Excelenciu Mons. Dominique-Marie Davida, prítomných kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky a všetkých vás uisťujem o radosti, že som tu medzi vami a môžem zdieľať vašu cirkevnú cestu.
Keď sa pozeráme na Krista ako na „obhajcu“ a nadväzujeme pritom na čítanie, ktoré sme práve počuli, rád by som vám ponúkol niekoľko podnetov na zamyslenie.
Prvý sa týka daru spoločenstva. Ježiš Kristus, Spravodlivý, ktorý sa prihovára za ľudstvo u Otca, nás zmieruje s ním i navzájom medzi sebou. Neprichádza, aby vykonal odsudzujúci súd, ale aby všetkým daroval svoje milosrdenstvo, ktoré očisťuje, uzdravuje, premieňa a robí nás účastnými jednej Božej rodiny. Jeho súcitná a milosrdná blízkosť z neho robí „obhajcu“ na obranu chudobných a hriešnikov – nie preto, aby podporoval zlo, ale aby ich oslobodil z útlaku a otroctva a urobil z nich Božie deti a bratov medzi sebou.
Nie je náhoda, že skutky, ktoré Ježiš konal, sa neobmedzujú iba na telesné alebo duchovné uzdravenie človeka, ale zahŕňajú aj dôležitý spoločenský a politický rozmer: uzdravený človek je znovu začlenený v plnej dôstojnosti do ľudského i náboženského spoločenstva, z ktorého bol často práve pre svoju chorobu alebo hriech vylúčený.
Toto spoločenstvo je najvlastnejším znakom Cirkvi, ktorá je povolaná byť vo svete odrazom Božej lásky, ktorá nehľadí na osobu (porov. Sk 10, 34). V tomto zmysle by som chcel povedať, že vaša Cirkev tu v Monackom kniežatstve má veľké bohatstvo: je miestom a skutočnosťou, v ktorej všetci nachádzajú prijatie a pohostinnosť, v tom spoločenskom a kultúrnom prelínaní, ktoré je pre vás typické.
Monacké kniežatstvo je totiž malý štát, ale žijú v ňom Monackí obyvatelia, Francúzi, Taliani i ľudia mnohých ďalších národností. Malý kozmopolitný štát, kde sa k rozmanitosti pôvodu pridávajú aj rozdiely sociálno-ekonomického charakteru. V Cirkvi sa však tieto rozdiely nikdy nestávajú dôvodom rozdelenia do spoločenských tried, ale naopak: všetci sú prijímaní ako osoby a Božie deti a všetci sú adresátmi daru milosti, ktorý podporuje spoločenstvo, bratstvo a vzájomnú lásku.
To je dar, ktorý pochádza od Krista, nášho obhajcu u Otca. Veď všetci sme boli v ňom pokrstení a preto, ako hovorí svätý Pavol: „niet Žida ani Gréka; niet otroka ani slobodného; niet muža ani ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28).
Zdá sa mi však potrebné zdôrazniť aj druhý aspekt: ohlasovanie evanjelia na obranu človeka. Keďže Ježiš chce, aby všetci prijali radostnú zvesť o Otcovej láske, stavia sa ako „obhajca“ predovšetkým na obranu tých, ktorí boli považovaní za Bohom opustených a ktorých pokladali za zabudnutých a marginalizovaných. Stáva sa hlasom i tvárou milosrdného Boha, ktorý „obhajuje právo všetkých utláčaných“ (Ž 103, 6).
Myslím teda na Cirkev, ktorá je povolaná stať sa „obhajcom“, teda brániť človeka: celého človeka a každú ľudskú bytosť. Ide o cestu kritického a prorockého rozlišovania, ktorá smeruje k podpore „integrálneho rozvoja ľudstva, rešpektujúceho jeho dôstojnosť a pravú identitu, ako aj jeho konečný cieľ, ktorý odkazuje na tajomstvo plného spoločenstva s trojjediným Bohom i medzi nami navzájom“ (MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, Quo vadis, humanitas?, 22).
To je prvá služba, ktorú má ohlasovanie evanjelia vykonať: osvetľovať človeka i spoločnosť, aby vo svetle Krista a jeho slova objavili svoju identitu, zmysel ľudského života, hodnotu vzťahov a sociálnej solidarity, konečný cieľ existencie i smerovanie dejín.
V tejto súvislosti vás chcem povzbudiť k zanietenému a veľkodušnému úsiliu v evanjelizácii. Ohlasujte evanjelium života, nádeje a lásky; prinášajte všetkým svetlo evanjelia, aby bol chránený a podporovaný život každého muža a každej ženy od počatia až po prirodzenú smrť; ponúkajte nové orientačné mapy schopné čeliť tlakom sekularizmu, ktoré riskujú redukovať človeka na individualizmus a zakladať spoločenský život na produkcii bohatstva.
Je dôležité, aby sa ohlasovanie evanjelia i formy viery, tak hlboko zakorenené vo vašej identite a spoločnosti, chránili pred rizikom, že sa zredukujú na zvyk, hoci aj dobrý. Živá viera je vždy prorocká, schopná vyvolávať otázky a prinášať výzvy: naozaj bránime človeka? Chránime dôstojnosť osoby v starostlivosti o život vo všetkých jeho etapách? Je model hospodárskeho a spoločenského života, ktorý prevláda, skutočne spravodlivý a založený na solidarite? Je preniknutý etikou zodpovednosti, ktorá nám pomáha prekročiť „logiku výmeny ekvivalentov a zisku ako cieľa samého osebe“ (BENEDIKT XVI., enc. Caritas in veritate, 38), aby sme budovali spravodlivejšiu spoločnosť?
Drahí priatelia, upierať pohľad na Ježiša Krista, nášho obhajcu u Otca, rodí vieru zakorenenú v osobnom vzťahu s ním – vieru, ktorá sa stáva svedectvom, schopným premieňať život a obnovovať spoločnosť. Túto vieru treba ohlasovať novými prostriedkami a jazykmi, aj digitálnymi, a všetkých do nej treba neustále a tvorivo uvádzať a formovať. Platí to osobitne pre tých, ktorí sa otvárajú stretnutiu s Bohom, pre katechumenov a tých, ktorí začínajú znova, ktorým odporúčam venovať osobitnú pozornosť.
Vaša svätá patrónka, panna a mučenica Devota, nech vás inšpiruje svojím príkladom a Panna Mária Nepoškvrnená nech sa za vás prihovára a vždy vás sprevádza na vašej ceste.
Preklad Martin Jarábek