Vatikán 28. marca (VaticanNews) V poslednej pôstnej meditácii pre pápeža a Rímsku kúriu predstavil kazateľ Pápežského domu Roberto Pasolini duchovnú cestu svätého Františka z Assisi ako školu slobody, ktorá vedie cez skúsenosť utrpenia, prijatie vlastnej krehkosti i zmierenie so „sestrou smrťou“. Zdôraznil, že evanjelium neponúka únik z reality, ale otvára cestu k plnosti života, schopného milovať až do konca a premeniť rany na miesto stretnutia s Kristom.
Sloboda Božích detí
Dokonalá radosť a smrť ako sestra
V týchto pôstnych meditáciách, v roku, keď Cirkev slávi osemsté výročie smrti svätého Františka z Assisi, sme sa rozhodli nechať sa sprevádzať postavou chudáčika z Assisi na ceste obrátenia k evanjeliu. V prvých dvoch meditáciách sme uvažovali o Františkovi v napätí medzi veľkosťou jeho povolania a krehkosťou jeho ľudskosti: obrátenie ako cesta pokory a bratstvo ako konkrétne miesto, kde sa toto obrátenie overuje a nadobúda podobu. V tretej meditácii sme sa zastavili pri úlohe misie: pri spôsobe, akým František ohlasoval evanjelium nie silou slov ani účinnosťou stratégií, ale odzbrojujúcou chudobou darovaného života. V tejto štvrtej a poslednej meditácii sa pokúsime pozrieť na najzrelší plod jeho skúsenosti: slobodu Božích detí. Nie slobodu toho, kto sa vyhýba riziku a ťarche života, ale slobodu toho, kto sa postupne a cez mnohé skúšky naučil, že nič – ani odmietnutie, ani choroba, ani smrť – nás nikdy nemôže odlúčiť od Božej lásky.
1. Dokonalá radosť
Svätý František prežil duchovnú skúsenosť veľkej intenzity, no nie vzdialenú našej ľudskosti. Nestal sa svätým preto, že robil mimoriadne veci, ale preto, že sa naučil nechať viesť Bohom uprostred konkrétnosti a chudoby svojho života. Preto ho duchovná tradícia označila ako alter Christus, teda človeka, ktorý prijatím Ducha Svätého s otvorenosťou srdca nadobudol podobnosť s vteleným Božím Synom. Obrátenia, uzdravenia a znamenia, ktoré sprevádzali jeho putovanie týmto svetom, sú len odrazom plného a účinného ponorenia do milosti nového života v Kristovi. Tomáš z Celana hovorí, že ku koncu svojho života František „nebol ani tak človekom, ktorý sa modlil, ale skôr bol celý premenený na živú modlitbu“ (Tomáš z Celana, Vita Prima 95; FF 682). To neznamená, že svätec trávil celý čas odriekaním modlitbových formuliek, ale že celý jeho spôsob života sa stal ustavičnou modlitbou – teda vyjadroval trvalý, hlboký a autentický vzťah s Bohom.
V posledných rokoch však bola Františkova viera vystavená skúške Božej múdrosti. Pramene hovoria, že prešiel „veľmi veľkým pokušením“, dlhou a hlbokou krízou, ktorá zasiahla „vnútorne i navonok, ducha i telo“ do takej miery, že „sa vyhýbal spoločnosti bratov, lebo premožený týmto utrpením sa im nedokázal ukázať vo svojej obvyklej radosti“ (Compilazione di Assisi, 63; FF 1591).
Rád menších bratov rástol a menil sa a František v ňom len ťažko rozpoznával ducha, ktorý stál pri jeho začiatkoch. V Porciunkule sa cítil odsunutý bokom, takmer zbytočný, dokonca považovaný za „hlupáka“. V tomto dramatickom a bolestnom období otvoril svoje srdce priateľovi a spoločníkovi bratovi Levovi. Keď boli spolu pri Santa Maria degli Angeli, František nahlas rozvíjal svoje utrpenie v podobe podobenstva. Požiadal brata Leva, aby vymenoval niektoré krásne veci, ktoré by mohli byť dôvodom pýchy pre neho i pre Cirkev: početné povolania svätých bratov, veľké úspechy v kázaní, uzdravenia, zázraky, úcta druhých. Potom mu povedal, aby napísal: „vo všetkých týchto veciach niet pravej radosti“. Spoločník sa prekvapene opýtal: ale potom „čo je pravá radosť?“ František odpovedal takto:
„Predstav si, že sa vraciam z Perugie a uprostred noci prídem sem, a je zimný čas, blato a taká zima, že na konci tuniky sa tvoria kusy zamrznutej vody, ktoré mi neprestajne bijú do nôh a z tých rán vyteká krv. A ja celý v blate, chlade a ľade prídem k bráne a po dlhom klopaní a volaní vyjde brat a pýta sa: ‚Kto je to?‘ Odpoviem: ‚Brat František.‘ A on povie: ‚Choď preč, nie je vhodná hodina na potulovanie sa; dnu nepôjdeš.‘ A keď ešte nalieham, odpovie: ‚Choď preč, si prostý a hlúpy; už sem nemôžeš prísť; nás je tu veľa a takých, že ťa nepotrebujeme.‘ A ja zostanem ešte pred bránou a poviem: ‚Pre Božiu lásku, prijmite ma aspoň na túto noc.‘ A on odpovie: ‚Neurobím to. Choď k bratom križiakom a popros tam.‘ Hovorím ti, ak som mal trpezlivosť a neznepokojil som sa, v tom je pravá radosť a pravá čnosť a spása duše.“ (O pravej a dokonalej radosti; FF 278)
Tento príbeh má jednoduchú a zároveň múdru štruktúru. Po vymenovaní toho, čo nie je pravou radosťou, prichádza k jadru: skutočná radosť sa ukazuje vtedy, keď nám odmietnutie, poníženie a nepochopenie nedokážu vziať pokoj.
Pravá radosť sa nezhoduje s pocitom, ktorý prežívame, keď sa veci daria a náš život dostáva uznanie a útechu, ale s tým, ako reagujeme v nepriaznivých okolnostiach, keď sme odmietnutí a vylúčení. Nejde, prirodzene, o to stať sa necitlivými voči bolesti. František nehľadá srdce otupené, ale objavuje, že môže mať slobodné srdce aj uprostred najväčšieho utrpenia. Šťastie nespočíva v ochrane pred realitou, ale v tom, že sa ju učíme prijímať aj vtedy, keď zraňuje, bez toho, aby nás premohla. Práve tam sa kresťanský život stáva konkrétnym a my sa učíme uchovávať radosť, ktorá nezávisí od toho, ako sa veci vyvíjajú, ale od toho, ako sa rozhodneme ich prežívať. Hovorí o tom aj apoštol Jakub:
„Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali.“ (Jak 1, 2 – 3)
Odpoveď, ktorú František ukazuje, nie je útek pred zlom, ani jeho popieranie, ani jeho vracanie späť. Je to niečo hlbšie: prijať ho bez toho, aby sme dovolili, aby sa cez nás šírilo ďalej k druhým. Odmietnuť stať sa tým, čo nás zranilo. Je to náročná, ale oslobodzujúca cesta. Pretože zlo, keď ho prijímame, sa vždy dotýka niečoho živého v nás. A práve tam, v tom zraniteľnom mieste, sa môže zrodiť dokonalá radosť: nie ako neprítomnosť rán, ale ako sloboda nenechať sa nimi definovať. Je to sloboda, ktorá neodstraňuje bolesť, ale nedovolí jej mať posledné slovo.
2. Plnosť života
Táto schopnosť objaviť radosť aj uprostred súžení nie je duchovným cieľom vyhradeným pre niekoľkých privilegovaných, ktorí dostali dar osobitnej blízkosti s Bohom. V evanjeliu Ježiš ukazuje, že tento spôsob života – slobodný aj zoči-voči nenávisti a prenasledovaniu – je plnou podobou nového života v jeho mene. Preto na začiatku svojho verejného účinkovania vystúpil na vrch a predniesol blahoslavenstvá. Nie zákon, ale prisľúbenie. Nie program morálneho zdokonaľovania, ale zjavenie šťastia, ktoré už pôsobí v srdci skutočnosti.
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení, lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všelijako zle o vás hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5, 1 – 12)
Tieto slová, ktoré poznáme takmer naspamäť, sú srdcom evanjelia, pretože definitívne búrajú ilúziu, že šťastie závisí od cieľov a úspechov, ktoré môžeme v živote dosiahnuť – alebo za nimi donekonečna behať, ako keby šťastie bolo kariérny projekt. Ježiš poukazuje na tie najnepohodlnejšie a najťažšie situácie, v ktorých sa môžeme ocitnúť, a tvrdí, že práve tam sa skrýva tajomná plnosť života.
Blahoslavenstvá nás nepozývajú utekať pred realitou ani odkladať šťastie na vzdialenú budúcnosť. Pozývajú nás vstúpiť hlbšie do toho, čo prežívame, aj keď sa to javí krehké a neúplné. Ohlasujú, že cesta k plnému životu vedie cez našu konkrétnu skúsenosť, cez to, kým sme a čím prechádzame. Nie my máme šťastie vybudovať alebo si ho vybojovať: blahoslavenstvo je prisľúbenie, ktoré už bolo vložené do nášho života ako dar Otca. Ide o to naučiť sa ho rozpoznať a prijať.
Je však potrebné zdôrazniť jednu rozhodujúcu skutočnosť. Blahoslavenstvá nehovoria len o budúcnosti, v ktorej nás Boh odmení. Hovoria, že tento život – taký, aký je – je už miestom, kde môžeme zakúsiť plnosť života. A to je možné preto, že tieto slová vychádzajú z konkrétneho pohľadu: z pohľadu Ježiša, ktorý nám odhaľuje, kým sme v Božích očiach.
Ježiš vidí mužov a ženy poznačených námahou, chudobou, bolesťou a hľadaním. A práve nad nimi vyslovuje slovo požehnania. Akoby hovoril: v tom, čím ste, a v tom, čo sa snažíte žiť, je už prítomná plnosť, ktorá má dozrieť a naplniť sa.
Blahoslavenstvá neukazujú hrdinskú cestu, ale umožňujú nám s pokorou prijať to, čo máme žiť – aj keď to znamená námahu, samotu či prenasledovanie. Tvrdia, že realita taká, aká je, sa môže stať miestom šťastia. To znamená, že život netreba odkladať ani idealizovať, ale prijať v jeho tragickej aj vznešenej konkrétnosti.
Evanjeliová radosť neodstraňuje rany, ale prechádza nimi a premieňa ich, otvárajúc nás väčšej láske – tej, ktorá odpúšťa. Práve v tomto prijatí reality sa otvára nová sloboda, ktorá už nezávisí od vonkajších okolností.
Toto je srdce blahoslavenstiev. A práve to František pochopil na konci svojej ľudskej i kresťanskej skúsenosti, keď bratovi Levovi v podobenstve odhalil miesto, kde prebýva najautentickejšia radosť.
3. Dôsledky lásky
V dejinách kresťanskej spirituality boli mystické javy, v ktorých sa tajomstvo Kristovho utrpenia odráža v tele veriaceho, často nepochopené, niekedy vyvolávali obavy, inokedy sa redukovali na udalosti, ktoré sa mali zaradiť medzi nevysvetliteľné zázraky. Najjemnejším rizikom je však to, že nás vedú k skreslenému obrazu Boha: akoby potreboval naše utrpenie, aby bol uspokojený alebo oslávený, akoby Kristovej obete ešte niečo chýbalo, akoby sme ešte stále žili v starej logike dlhu a zmierenia.
Vieme, že takto to nie je. Boh od nás nič nepotrebuje, iba to, aby sme prijali dar Kristovej obety a aby sme sa jej postupným osvojovaním učili žiť lásku v jej plnosti. Keď sa Boh hlboko dotýka človeka, nepridáva ďalšiu bolesť, ale premieňa a prežaruje to, čo je už prítomné v jeho príbehu, a robí z toho znamenie a dôsledok lásky.
S týmto vedomím sa môžeme priblížiť k udalosti Františkových stigiem, ktoré sa odohrali na vrchu La Verna medzi letom a jeseňou roku 1224, dva roky pred jeho smrťou, v období medzi sviatkom Nanebovzatia Panny Márie a sviatkom svätého Michala archanjela. Pramene hovoria, že po skončení pôstu, ktorý prežil na počesť archanjela, mal František videnie ukrižovaného Serafína a že z tohto stretnutia zostalo jeho telo poznačené klincami na rukách a nohách a ranou na boku (porov. Tomáš z Celana, Vita Prima, 94 – 95; FF 485 – 486).
Aby sme však pochopili, čo sa stalo na La Verne, treba sa pozrieť na stav, v akom tam František prichádza. Rany už v ňom boli prítomné ešte skôr, než sa stali viditeľnými. Jeho telo bolo vyčerpané, zrak poznačený chorobou, ktorá ho viedla k slepote. Duša bola zasiahnutá „veľkým pokušením“: rád rástol nad mieru a nadobúdal podoby, ktoré už nevedel rozpoznať ako svoje, a bratia – ktorých splodil – sa vzďaľovali od jeho radikalizmu evanjelia. Cítil sa odsunutý bokom, vnímaný ako bremeno. Na vrch vystupoval nie ako víťaz, ale ako zranený človek.
Práve tu mystická skúsenosť odhaľuje svoj najhlbší význam. Boh nezasahuje tak, že by pridával nové rany, ale tým, že premieňa tie, ktoré už sú prítomné v živote. Františkove utrpenia – zlyhanie jeho plánov, nepochopenie zo strany bratov, samota človeka, ktorý sa daroval bez výhrad – prestávajú byť bremenom uzavretým v jeho vnútri a stávajú sa miestom vzťahu. To, čo sa zdalo byť príčinou jeho odlúčenia od druhých, sa mení na to, čo ho spája s Kristom a tým ho znovu zmieruje s bratmi. Slová, ktoré apoštol Pavol píše na konci ôsmej kapitoly Listu Rimanom, vyjadrujú tento rozhodujúci prechod v živote svätého Františka:
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie alebo úzkosť, alebo prenasledovanie, alebo hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? […] Som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli ani kniežatstvá, ani prítomnosť ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35.38 – 39)
Stigmy nie sú zázrakom, ktorý treba obdivovať z diaľky, ani výsadou vyhradenou niekoľkým vyvoleným. Sú viditeľným znamením vnútornej premeny: bodom, v ktorom sa rany neuzatvárajú do tvrdosti, ale otvárajú sa vzťahu. Toto je dar La Verny: porážky človeka – zlyhania, choroby, sklamania vo vzťahoch – sa môžu stať miestami, v ktorých sa naša ľudskosť premieňa. Bolesť nezmizne, ale už nemá posledné slovo. František zostupuje z La Verny s telom poznačeným ranami a so slobodným srdcom: schopný pozerať na bratov s trpezlivosťou a milovať ich práve uprostred ich obmedzení. Prešiel zo smrti do života.
Tento príbeh, rozprávaný ešte po ôsmich storočiach, je dobrou správou, pretože sa týka každého z nás. Bolesti života v nás zanechávajú stopy, ktorým nie vždy rozumieme a ktoré často len ťažko prijímame. Sú to rany otvorené dvom možnostiam: môžu nás uzavrieť do zatrpknutosti alebo úniku, alebo sa môžu stať priestorom rastu a slobody.
Do tej miery, do akej dokážeme prijať svoje rany, objavujeme, že môžu byť premenené Kristovým Duchom a nadobudnúť nový symbolický význam. Zostávajú ranami, ale stávajú sa znamením hlbšej príslušnosti: potvrdzujú, že sme sa stali údmi Kristovho tela. Vtedy sa Pavlove slová stávajú zrozumiteľnými aj pre nás:
„A odteraz nech ma už nik neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky.“ (Gal 6, 17) Utrpenie nezmizne, ale už nemá moc nás uzavrieť. V hĺbke srdca objavujeme pokoj, ktorý nám nik a nič nemôže vziať.
4. Sestra smrť
Staré príslovie indickej tradície prirovnáva ľudský život k štyrom ročným obdobiam: jar je časom učenia, leto časom vyučovania, jeseň časom odchodu do lesa a meditácie, zima časom učenia sa žobrať. František nimi prešiel všetkými. Učil sa v nepokojnej mladosti v Assisi, učil iných v rokoch kázania a zakladania rádu, utiahol sa do samoty La Verny a svojich pustovní. No práve v zime života, v mesiacoch pred smrťou, vykonal najťažšie gesto: naučil sa žobrať. Nie chlieb – ten vedel prosiť vždy. Naučil sa žobrať útechu, blízkosť, nežnosť. Naučil sa prijímať.
V posledných mesiacoch svojho života sa František nechal prijať do biskupského paláca v Assisi. Je to detail, ktorý zaujme. Ten muž, ktorý urobil z chudoby znak svojho života, ktorý sa pred otcom i biskupom zriekol všetkého, teraz prijíma starostlivosť na chránenom mieste. Nie je to rozpor. Je to dôslednosť človeka, ktorý pochopil, že aj prijímať je skutkom pokory. Chudoba začiatkov ustupuje niečomu ešte pravdivejšiemu: chudobe človeka, ktorý vie, že potrebuje druhých, aby mohol žiť aj zomrieť.
V dome, kde bol prijatý, prosil bratov, aby spievali Bohu chvály, aby mu uľavili v bolesti. Dával ich spievať aj v noci. Keď mu brat Eliáš poznamenal, že takáto radosť môže prekvapiť tých, ktorí vedia, že je blízko smrti, František odpovedal:
„Brat môj, nechaj ma radovať sa v Pánovi a v jeho chválach uprostred mojich bolestí, lebo milosťou Ducha Svätého som tak úzko spojený so svojím Pánom, že sa pre jeho milosrdenstvo môžem radovať v Najvyššom!“ (Compilazione di Assisi 99; FF 1637)
Keď mu potom lekár oznámil, že smrť je blízko, chcel počuť pravdu: „Povedz mi pravdu: čo predpokladáš? Neboj sa, lebo s Božou milosťou nie som zbabelec, ktorý by sa bál smrti.“ (Compilazione di Assisi 100; FF 1638) Na túto správu odpovedal odzbrojujúcimi slovami: „Buď vítaná, moja sestra smrť!“ Tak ju nazval aj vo Chválospeve stvorenia, keď k nemu pripojil poslednú slohu:
„Buď pochválený, môj Pane, pre našu sestru telesnú smrť, pred ktorou nijaký živý človek nemôže uniknúť.“ (Chválospev stvorenia; FF 263)
Slovo sestra nie je utešujúcou metaforou. Je plodom dlhého procesu zmierenia. Ako hovorí List Hebrejom: „aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, totiž diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach zo smrti“ (Hebr 2, 14 – 15). Preto sa jej všetci snažíme uniknúť a vyhnúť, kým je to možné.
Keď však Kristova láska začne v nás formovať nový život, tento strach sa postupne rozpúšťa a smrť mení svoju tvár. Stáva sa poslednou a definitívnou príležitosťou obrátenia: okamihom, keď človek pustí všetko, čo ešte zadržiava, a bez výhrad sa odovzdá spravodlivému a milosrdnému pohľadu Otca.
Keď si František uvedomil, že koniec je blízko, chcel opustiť biskupský palác a nechal sa preniesť do Porciunkuly, na miesto, ktoré mu bolo najdrahšie. Pramene hovoria, že medzi jeho posledné želania patrila aj návšteva rímskej šľachtičnej Jakopy dei Settesogliovej, priateľky, ktorá ho roky podporovala vernou náklonnosťou. Napísal jej lístok a prosil ju, aby prišla a priniesla mu sladkosti, ktoré vedela pripravovať a ktoré mal rád. Je to gesto človeka, ktorý túži ešte raz uvidieť priateľskú tvár a zakúsiť trochu sladkosti.
Jakopa prišla skôr, než list odišiel – inšpirovaná Bohom: „Tak vošla k blahoslavenému Františkovi a pred ním vyronila mnoho sĺz.“ (Compilazione di Assisi 8; FF 1548) V tejto scéne – chorý muž, priateľka v slzách, bratia okolo, nočný spev chvál – sa napĺňa posledné dejstvo Františkovej evanjeliovej chudoby. Nie tej zo začiatkov, plnej radikálnych gest, ale tej najťažšej: chudoby človeka, ktorý dovolí, aby ho videli v jeho slabosti. Človeka, ktorý už nemá čo dokazovať ani brániť. Človeka, ktorý vie, že potrebuje druhých pre prechod, ktorý sa napokon uskutočňuje osamote. Tak František zomiera – po tom, čo sa naučil najvyššiu lekciu: že prijímať je najčistejšia forma daru a že dať sa milovať až do konca je najväčšia sloboda.
5. Nahý na holej zemi
Oficiálne životopisy rozprávajú o Františkovej smrti inak. Všetko, čo pripomína jeho ľudskú odkázanosť, ustupuje do úzadia. Do popredia vystupuje obraz svätca, kresťanského hrdinu, svedka evanjeliovej dokonalosti. Bonaventúra ho predstavuje ako toho, kto „chcel splatiť svoj dlh smrti“ (Legenda minor 7, 3; FF 1386). Celý jeho život sa javí ako výstup k plnosti a smrť ako jeho dôstojné zavŕšenie.
A predsa tie isté pramene zachovávajú detail, ktorý nemožno odstrániť, lebo je príliš pravdivý:
„Vyčerpaný touto takou ťažkou chorobou, ktorá ukončila všetko jeho utrpenie, dal sa položiť nahý na holú zem, aby bol pripravený v tej poslednej hodine, keď nepriateľ ešte mohol vydať posledný výbuch hnevu, bojovať nahý s nahým protivníkom.“ (Tomáš z Celana, Vita Seconda 214; FF 804)
Nahý na holej zemi: nie je to asketická póza ani symbolická výzva smrti. Je to dôsledné zavŕšenie celého života. Vyvlastnenie bolo červenou niťou jeho cesty. Pred rokmi sa na assiskom námestí pred otcom i biskupom vyzliekol zo všetkého a rozhodol sa nebudovať svoju identitu na majetku, postavení ani mene. Vtedy obliekol habit ako slobodu. Teraz, na konci života, už ani ten netreba. František dokončil svoju cestu. Zmieril sa so svojím príbehom – s tým, čo prežil, aj s tým, čo nestihol uskutočniť. Nemá sa čoho báť ani za čo hanbiť. Každá stránka jeho života bola osvetlená milosťou. Vybojoval dobrý boj viery: stal sa pravým Božím synom.
V Písme nie je nahota okrajový detail. Uchováva tajomstvo vzťahu človeka s Bohom: „Obaja boli nahí, človek i jeho žena, ale nehanbili sa.“ (Gn 2, 25) Na začiatku je nahota priehľadnosťou – stavom človeka, ktorý žije bez obrany, lebo všetko prijíma ako dar. Had prináša podozrenie: že život treba vlastniť a chrániť. Od tej chvíle sa nahota stáva hanbou a smrť strachom. No Boh človeka neopúšťa. Celé Písmo rozpráva o Bohu, ktorý ho stále hľadá. Kristus tento príbeh završuje na kríži – nahý, vydaný, a predsa požehnávajúci. Tam Boh vstupuje do najzraniteľnejšieho bodu ľudskej existencie a definitívne ruší podozrenie nad životom i smrťou. Protiliekom na strach nie je silnejšia obrana, ale opak: prestať sa brániť a naučiť sa prijímať.
František tento tajomný zákon života postupne prijímal. Každé zrieknutie bolo aktom dôvery, každý krok smeroval k hlbšej slobode. Záverečná nahota v Porciunkule však nie je len asketickou dôslednosťou. Je zmierením človeka so sebou samým. Počas života prešiel mnohými identitami – syn obchodníka, ambiciózny mladík, neúspešný rytier, obrátený, zakladateľ, kazateľ, chorý človek, dokonca nepochopený brat. Zostáva už len to podstatné: stvorenie uprostred iných stvorení, v pokoji pred svojím Stvoriteľom, odkázané na všetko a práve preto pripravené všetko prijať s vďačnosťou.
Práve preto ho Cirkev uznáva za svätého. Nie predovšetkým pre to, čo vykonal, ale pre to, čím sa stal. František si svoju ľudskosť uchoval až do konca – bez toho, aby ju skrýval alebo ju robil tvrdou a neprístupnou. Naučil sa prijať vlastnú krehkosť, žiť ako syn a ako brat bez toho, aby sa už hanbil za svoju malosť. A práve v tejto prijatej malosti našiel najväčšiu slobodu: slobodu dať sa do služby Cirkvi i svetu s veľkodušnosťou, bez miery, bez vypočítavosti a bez obrany.
Záver
Cesta Františka z Assisi nie je výnimkou vyhradenou pre vyvolených. Je plným naplnením prísľubu evanjelia pre každého pokrsteného: života slobodného, schopného milovať až do konca a prejsť utrpením bez toho, aby ním bol premožený. Je to skutočná milosť, dostupná každému z nás. Učí nás rozpoznať v každej skutočnosti – aj v smrti – tvár Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa.
Pred touto skúsenosťou je úloha nás pastierov dôležitá i citlivá. Nemôžeme prispôsobovať evanjelium svojim strachom ani ho zredukovať na upokojujúcu ponuku náboženských praktík bez duchovnej sily. Lacné kresťanstvo síce býva pohodlnejšie, ale berie ľuďom to podstatné: cestu vedúcu k večnému životu.
Evanjelium nás nepozýva žiť menej ani utekať pred ťarchou a námahou reality. Skôr nás oprávňuje túžiť po živote v čo najväčšej plnosti, prijímajúc s pokorou kríž i každodenný chlieb. Evanjelium neponúka skratky, ale uschopňuje nás kráčať cestou očistenia a obrátenia, ktorá vedie k slobode Božích detí. Úlohou pastierov Cirkvi je túto pravdu chrániť bez jej oslabovania a ukazovať cesty, ktoré otvárajú dvere k plnej zrelosti v Kristovi.
V tomto roku, keď kontemplujeme Františka, nechajme sa osloviť jeho evanjeliovým svedectvom. Nejde o to napodobňovať jeho gestá, ale dovoliť, aby nás znepokojila túžba, ktorá viedla každý krok jeho života: poznať Krista, „moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj zmŕtvychvstanie z mŕtvych“ (Flp 3, 10).
Modlitba
Všemohúci, večný, spravodlivý a milosrdný Bože, daj nám úbohým, aby sme pre tvoju lásku robili to, o čom vieme, že ty chceš, a vždy chceli to, čo sa páči tebe, aby sme vnútorne očistení, vnútorne osvietení a zapálení ohňom Ducha Svätého mohli nasledovať šľapaje tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a len s pomocou tvojej milosti dôjsť k tebe, Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej Jednote žiješ, kraľuješ a si oslavovaný, všemohúci Boh na veky vekov. Amen.
P. Roberto Pasolini OFM Cap. kazateľ Pápežského domu preklad Martin Jarábek