Vatikán 19. februára (VaticanNews) V Aule Pavla VI. sa dnes pápež Lev XIV. stretol s kňazmi Rímskej diecézy. Na začiatku pôstneho obdobia ich vyzval, aby znovu rozdúchavali oheň Božieho daru, ktorý Cirkev prijala, a aby dali prioritu evanjelizácii v prostredí poznačenom kultúrnymi zmenami a oslabovaním náboženskej praxe. Svätý Otec zdôraznil význam spoločnej pastoračnej práce, blízkosti mladým a kňazského bratstva ako cesty obnovy Cirkvi v Ríme.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA RÍMSKYM KŇAZOM
Drahí bratia,
s veľkou radosťou vás všetkých pozdravujem a ďakujem vám, že ste dnes ráno prišli. Ďakujem kardinálovi vikárovi za slová, ktorými sa mi prihovoril, a srdečne zdravím vás všetkých: členov biskupskej rady, farárov, všetkých prítomných kňazov. A poviem otvorene: ak je pravda, že stojíme na začiatku pôstnej cesty, tak toto stretnutie nie je skutkom pokánia. Aspoň pre mňa je to veľká radosť. A hovorím to úprimne.
Na začiatku pastoračného roka sme sa nechali inšpirovať Ježišovými slovami adresovanými Samaritánke pri Jakubovej studni: „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4, 10).
Dar, ako vieme, je zároveň pozvaním k tvorivej zodpovednosti. Nie sme len pasívnymi vykonávateľmi už hotovej pastorácie, vloženými do rieky tradície. Naopak, so svojou tvorivosťou a charizmami sme povolaní spolupracovať na Božom diele. V tejto súvislosti sú veľmi výrečné slová apoštola Pavla adresované Timotejovi: „Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe“ (2 Tim 1, 6). Tieto slová nie sú určené iba jednotlivcovi, ale aj spoločenstvu. Dnes ich môžeme počuť ako výzvu adresovanú nám: Cirkev v Ríme, pamätaj, aby si roznecovala Boží dar!
Čo znamená roznecovať? Pavol oslovuje spoločenstvo, ktoré do istej miery stratilo sviežosť začiatkov a pastoračný zápal. Mení sa kontext, plynie čas a objavuje sa únava, sklamanie či frustrácia, istý duchovný a morálny úpadok. A vtedy apoštol Timotejovi hovorí: pamätaj, aby si roznecoval dar, ktorý si prijal. Sloveso, ktoré Pavol používa, vyvoláva obraz žeravých uhlíkov pod popolom a, ako povedal pápež František, „naznačuje obraz toho, kto fúka do pahreby, aby znovu rozžiaril plameň“ (Katechéza, 30. októbra 2024).
Aj o pastoračnej ceste našej diecézy môžeme povedať: oheň horí, ale vždy ho treba znovu rozdúchavať. Zapálený oheň je neodvolateľný dar, ktorý nám dal Pán: je to Duch, ktorý viedol cestu našej Cirkvi, dejiny a tradícia, ktorú sme prijali, i to, čo každodenne uskutočňujeme v našich spoločenstvách. Zároveň však musíme s pokorou priznať, že plameň tohto ohňa nemá vždy rovnakú silu a potrebuje byť znovu oživený. Pod tlakom rýchlych kultúrnych zmien a prostredí, v ktorých sa odohráva naša misia, neraz unavení rutinou alebo skľúčení rastúcou ľahostajnosťou voči viere a náboženskej praxi, cítime potrebu, aby tento oheň bol živený a znovu rozdúchaný.
To platí najmä pre niektoré oblasti pastoračného života, ktorých sa chcem krátko dotknúť.
Na prvom mieste ide o bežnú pastoráciu farností. Najskôr vám chcem vyjadriť vďaku a pripomenúť slová, ktoré vám pápež František adresoval pri jednej zo svojich posledných svätých omší svätenia olejov: „Ďakujem za vašu službu; ďakujem za toľké skryté dobro, ktoré konáte; ďakujem za vaše kňazstvo, ktoré sa často odohráva uprostred mnohých námah, nepochopení a s malým uznaním“ (Homília pri omši svätenia olejov, 6. apríla 2023). Námahy a nepochopenia sa však môžu stať aj príležitosťou na reflexiu nad pastoračnými výzvami, ktoré sú pred nami. Najmä pokiaľ ide o vzťah medzi kresťanskou iniciáciou a evanjelizáciou, potrebujeme jasnú zmenu smeru. Bežná pastorácia je totiž často postavená na modeli, ktorý sa zameriava predovšetkým na vysluhovanie sviatostí, pričom predpokladá, že viera sa odovzdáva aj prostredníctvom spoločnosti a rodinného prostredia. Kultúrne a antropologické zmeny posledných desaťročí však ukazujú, že to už neplatí; naopak, sme svedkami postupného oslabovania náboženskej praxe.
Je preto naliehavo potrebné vrátiť sa k ohlasovaniu evanjelia. To je priorita. S pokorou, ale bez rezignácie musíme uznať, že „časť nášho pokrsteného ľudu neprežíva svoju príslušnosť k Cirkvi“, a to nás vyzýva byť ostražití voči „sviatostnému minimalizmu bez iných foriem evanjelizácie“ (Evangelii gaudium, 63). Pripomeňme si otázky apoštola Pavla: „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez hlásateľa?“ (Rim 10, 14). Rím, podobne ako všetky veľké mestá, je poznačený neustálou mobilitou, novými spôsobmi bývania a prežívania času, čoraz rozmanitejšími a neraz rozvoľnenými rodinnými a vzťahovými štruktúrami. Preto je potrebné, aby farská pastorácia znovu postavila do centra ohlasovanie a hľadala nové cesty, ako ľuďom sprostredkovať stretnutie s Ježišovým prísľubom. Aj kresťanská iniciácia, často prispôsobená školským rytmom, si vyžaduje prehodnotenie a nové formy odovzdávania viery, ktoré dokážu iným spôsobom osloviť deti, mladých i rodiny.
Druhý aspekt je tento: naučiť sa pracovať spolu, v spoločenstve. Ak má mať evanjelizácia vo všetkých svojich podobách prvenstvo, nemôžeme konať izolovane. V minulosti bola farnosť pevnejšie viazaná na územie a k nej patrili všetci, ktorí tam bývali; dnes však sa modely a štýly života zmenili zo stability na mobilitu a mnohí ľudia sa, okrem pracovných dôvodov, pohybujú z rôznych skúseností, prežívajúc vzťahy aj za hranicami územnej a kultúrnej príslušnosti. Samotná farnosť nestačí na spustenie nejakého evanjelizačného procesu, ktorý by dokázal zachytiť tých, ktorí nemôžu mať primeranú účasť. V území veľkých rozmerov, ako je rímske, treba prekonať pokúšanie autoreferenciality, ktorá spôsobuje prepracovanosť a rozptýlenie, aby sme pracovali čoraz viac spolu, najmä medzi susednými farnosťami, zdieľajúc charizmy a potenciál, plánujúc spoločne a vyhýbajúc sa prekrývaniu iniciatív. Potrebujeme väčšiu koordináciu, nejde však o to, aby bola akýmsi pastoračným trikom, má však vyjadriť naše kňazské spoločenstvo.
Napokon chcem zdôrazniť blízkosť mladým. Mnohí z nich, ako vieme, „žijú bez akéhokoľvek vzťahu k Bohu a k Cirkvi“ (Príhovor účastníkom plenárneho zasadnutia Dikastéria pre náuku viery, 29. januára 2026). Treba vnímať ich hlboký existenciálny nepokoj, dezorientáciu, ťažkosti, ale aj javy virtuálneho sveta a prejavy znepokojujúcej agresivity, ktorá niekedy prerastá do násilia. Viem, že túto skutočnosť poznáte a usilujete sa jej čeliť. Nemáme jednoduché riešenia, ktoré by nám zaručili okamžité výsledky, ale pokiaľ je to možné, môžeme zostať v načúvaní mladým, byť prítomní, prijať ich, spolu s nimi prežívať kúsok ich života. Zároveň, keďže problémy sa týkajú rôznych dimenzii života, usilujeme sa ako farnosti aj o dialóg a spoluprácu s inštitúciami prítomnými na území, so školami, so špecialistami v oblasti vzdelávania a humanitných vied a s tými, ktorým záleží na osude a budúcnosti našich chlapcov a dievčat.
V súvislosti s mladými, chcel by som osobitné slovo povzbudenia adresovať mladším kňazom – ste nimi takmer všetci, je tak? – ktorí často na vlastnej koži zažívate potenciál a námahy svojej generácie a tejto doby. V náročnom spoločenskom i cirkevnom prostredí hrozí vyčerpanie, frustrácia a osamelosť. Povzbudzujem vás k vernosti v každodennom vzťahu s Pánom a k nadšenej službe, aj keď teraz nevidíte ovocie apoštolátu. Predovšetkým vás pozývam, aby ste sa nikdy neuzatvárali do seba: nebojte sa hovoriť spoločne, dokonca aj o vašej únave a krízach, najmä s bratmi kňazmi, o ktorých si myslíte, že vám môžu pomôcť. Samozrejme, od nás všetkých sa vyžaduje postoj počúvania a pozornosti, prostredníctvom ktorého konkrétne prežívame kňazské bratstvo. Sprevádzajme sa a podporujme sa navzájom.
Drahí bratia, som rád, že som s vami prežil tento čas zdieľania. Ako som nedávno pripomenul, našou prvou úlohou je „chrániť a rozvíjať povolanie na neustálej ceste obrátenia a obnovenej vernosti, ktorá nikdy nie je čisto individuálna, ale zaväzuje nás starať sa jeden o druhého“ (Apošt. list Vernosť, ktorá rodí budúcnosť, 13). Takto budeme pastiermi podľa Božieho srdca a budeme môcť čo najlepšie slúžiť diecéze Rím. Ďakujem.
Preklad Martin Jarábek