Praha 2. februára (TK KBS) Pápež Lev XIV. dnes, v pondelok 2. februára, vymenoval za pražského arcibiskupa doterajšieho litoměřického biskupa Stanislava Přibyla. V exkluzívnom rozhovore pre vatikánske médiá novovymenovaný arcibiskup medzi svoje priority zaraďuje prácu na prekonávaní polarizácie v Cirkvi aj v spoločnosti, v mladej generácii, ktorá hľadá pozornosť a v pestovaní priateľstva v spoločenstve kňazov.
Pán biskup, čo vám v súvislosti s Pražskou arcidiecézou leží osobitne na srdci?
Na srdci mi leží predovšetkým zmierenie vo vnútri Cirkvi. Podľa môjho presvedčenia musí byť snaha o zmierenie prvým krokom. Netýka sa to len Cirkvi a len Pražskej arcidiecézy. Často to vyzerá tak, že keď sa stretneme s nejakou myšlienkou, najprv skúmame, kto ju povedal alebo napísal, a až potom hodnotíme jej obsah. Všetko je príliš ad hominem.
A čo sa týka pastoračných výziev?
Silno vo mne rezonuje to, čo hovorí pápež Lev, keď sa obracia k tzv. „starému kontinentu“ alebo uvažuje o „starom svete“. Zlyhalo odovzdávanie viery z generácie na generáciu a je potrebná nová evanjelizácia. Z reality litoměřickej diecézy viem, že táto cesta je dôležitá.
Zároveň mám však starosť o akýsi druhý krok – keď už ľudia Krista spoznali alebo sa s ním niekde či nejakým spôsobom stretli, napríklad počas evanjelizačných podujatí. Musíme vedieť hľadať cesty, ako s týmito ľuďmi ďalej hovoriť, sprevádzať ich a uvádzať do kresťanského života.
Ide o snahu predstaviť Krista ako osobu, s ktorou sa stretávame a ktorá môže a má ovplyvniť život človeka (Benedikt XVI., Deus caritas est, 1). Zároveň je však potrebné predstavovať aj poklad viery – depositum fidei –, ktorý je Cirkvi zverený, aby ho chránila a zdieľala s veriacimi i so všetkými ľuďmi dobrej vôle.
Ako som už uviedol, vnímam nielen v Pražskej arcidiecéze, ale v spoločnosti všeobecne veľké rozdelenie, napätie a názorové bubliny, ktoré sa zdajú byť neprekonateľné. Do veľkej miery je to spôsobené tým, že nás príliš ovplyvňujú algoritmy sociálnych sietí a zabúdame, že „priateľ“ na sociálnej sieti je úplne iný pojem než skutočné priateľstvo medzi ľuďmi.
Za svoju úlohu – a v tom sa úplne zhodujem s pápežom Levom XIV. – považujem budovanie mostov a prekonávanie bariér medzi ľuďmi. Presnejšie povedané: prepájať sociálne bubliny, ktoré ľuďom neumožňujú stretávať sa s tými, ktorí majú iný názor, a namiesto toho ich navzájom podnecujú k ešte väčšiemu rozdeleniu a napätiu.
Nikdy nechcem zabudnúť, že Kristus je nad všetkými bublinami a záujmovými skupinami a že len v ňom môžeme byť skutočne jedno – čo je aj motto služby pápeža: In illo uno unum. To korešponduje aj s mojím biskupským heslom Pax vobis. Kristus prináša pokoj a v ňom sme jedno.
Boh je náš spoločný Otec, my všetci sme bratia a sestry. Myslím si, že dnes je potrebné, aby sme sami pre seba i pre svet, v ktorom žijeme, vydávali svedectvo o tom, čo sa o kresťanoch hovorilo v Skutkoch apoštolov: že boli ľuďmi, ktorí držali pevne spolu (Sk 2,44 a nasl.).
Ako chcete pracovať na zjednotení alebo zmierení polarizovanej Cirkvi?
Je potrebné spolu hovoriť a ešte viac je potrebné počúvať. Učím sa to a pomáha mi v tom synodálny proces. Ďalej je to služba Cirkvi v prospech ľudí. Máme školy, máme charitu, máme množstvo príležitostí, ako prispieť k dôstojnému každodennému životu našich blížnych.
Tam, kde zlyháva slovo – pretože zažívame infláciu informácií –, je stále veľmi silným prostriedkom skutok lásky. Spolieham sa na to, že spoločné kresťanské svedectvo a služba druhým spolu s vysvetlením dôvodov našej nádeje, ako o tom hovorí apoštol Peter (1 Pt 3,15), môže prispieť k zjednoteniu dovnútra aj k dobrému menu navonok.
Praha je spojená so životom a smrťou svätého Jána Nepomuckého, o ktorom sa hovorí, že je „svätcom na moste“. Aj my máme byť podobne ako on „svätými na moste“ a svojim životným postojom prepájať brehy, ktoré sa často zdajú byť neprekonateľne vzdialené.
Témou je aj formácia mladej generácie. V niektorých západných krajinách rastie nový záujem o Katolícku cirkev. Ako je to u nás?
Trend je veľmi podobný tomu, čo sa deje v západnej Európe, len zatiaľ nie taký výrazný ako napríklad vo Francúzsku. Vidím to aj v litoměřickej diecéze: rastie počet krstov dospelých, prichádzajú nové povolania.
Veľmi záleží na osobnom svedectve a autenticite nášho vzťahu s Kristom, ako aj na živom prostredí v Cirkvi. V tomto druhom ohľade musíme byť naozaj fratelli tutti – bratia a sestry – a žiť v priateľstve.
Jednou z mojich priorít je starostlivosť o presbytérium. Ak budem ako biskup žiť s kňazmi a diakonmi vo vzťahu založenom na priateľskej spolupráci a budovať na tomto ľudskom priateľstve organizmus presbytéria, urobíme veľký kus práce. Ukážeme, že žiť v Cirkvi, slúžiť Cirkvi a v Cirkvi a prežívať časť života v jej spoločenstve je príťažlivé. A tým môžeme v iných prebudiť túžbu po takejto službe.
Začína sa to krstom, ale môže to pokračovať aj duchovným povolaním. Takúto skúsenosť mám z litoměřickej diecézy – a Praha je od Litoměříc len hodinu cesty.
Zdroj: Cirkev.cz