Bratislava 31. januára (TK KBS) Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou nie je len právnym dokumentom, ale živým rámcom spolupráce v službe ľudskej dôstojnosti, slobody svedomia a spoločného dobra. Na medzinárodnom odbornom sympóziu, ktoré sa dnes konalo pri príležitosti 25. výročia jej platnosti, to zdôraznil arcibiskup Paul Richard Gallagher, sekretár pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami. V príhovore, ktorý prinášame v plnom znení, poukázal na význam dialógu, multilateralizmu a diplomatických riešení v súčasnom globálnom kontexte.
Príhovor arcibiskupa Paula Richarda Gallaghera, tajomníka pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami / Sympózium, Univerzita Komenského, Bratislava (sobota 31. január 2026)
Vaše Excelencie, členovia biskupského kolégia, vážený pán Marek Eštok, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, vaše Excelencie, členovia diplomatického zboru, vážení členovia akademickej obce, vážení hostia, dámy a páni,
dnes sme sa tu zišli, aby sme oslávili 25. výročie Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, ktorá bola podpísaná 24. novembra 2000. Výročia tohto druhu sú významné, pretože nás vyzývajú nielen k spomienke na historickú udalosť, ale aj k zamysleniu sa nad cestou, ktorú otvorila, a zodpovednosťou, ktorú naďalej so sebou prináša.
Táto dohoda vytvorila rámec spolupráce pre spoločné dobro, ktorý slúži vzťahom medzi Svätou stolicou a Slovenskom už štvrťstoročie. Zároveň nám pripomína, že každý právny nástroj je živý: niektoré z jeho ustanovení si stále vyžadujú ďalšie implementovanie a interpretáciu. V tejto súvislosti by som chcel vyjadriť svoje uznanie za prácu komisií Svätej stolice, Konferencie biskupov Slovenska a orgánov Slovenskej republiky, ktoré sa naďalej konštruktívne angažujú v tomto procese, vedené spoločnou túžbou dosiahnuť riešenia.
Táto slávnosť má preto dvojitý charakter: s vďačnosťou sa pozerá späť na to, čo sa dosiahlo, a s cieľom posilniť a prehĺbiť vzťahy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, ktoré sú veľmi pozitívne od roku 1993, kedy sa Slovensko stalo suverénnym štátom.
Podrobnú právnu a technickú analýzu základnej dohody prenechám odborníkom a namiesto toho ju stručne zasadím do širšieho kontextu zmlúv a konkordátov, ktoré sú už dlho charakteristickým rysom diplomacie Svätej stolice.
Zmluvy a konkordáty odrážajú dlhú historickú cestu vo vzťahoch medzi Cirkvou a štátom. Konkordát z Wormsu (1122), ktorý ukončil investitúrnu kontroverziu, znamenal rozhodujúci krok v objasnení rozdielu medzi duchovnou a svetskou autoritou, odrážajúc biblický princíp: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22, 21) Od tohto momentu sa konkordáty postupne vyvíjali ako nástroje regulujúce právny status Cirkvi a pastoračnú činnosť v rôznych politických kontextoch.
V priebehu storočí sa stali nástrojmi dôvery a kontinuity, ktorých cieľom bolo zabezpečiť stabilitu vo vzťahoch medzi Svätou stolicou a štátmi napriek meniacim sa vládam a politickým okolnostiam. Nie sú mechanizmami na zachovanie privilégií, ale právnymi rámcami určenými na podporu spolupráce pre spoločné dobro, ktoré uznávajú legitímnu autonómiu občianskeho poriadku aj špecifické poslanie Cirkvi.
Táto historická perspektíva je dnes obzvlášť relevantná. Pápež Lev XIV. nedávno konštatoval, že oslabovanie multilateralizmu a diplomacie založenej na dialógu je vážnym dôvodom na obavy v medzinárodnom živote[1]. Logika konfrontácie a sily čoraz viac hrozí nahradiť kultúru dialógu, rokovaní a konsenzu. Práve v takomto kontexte Svätá stolica chápe svoje diplomatické angažovanie.
Svätá stolica je hlboko zakorenená v poslaní Cirkvi a svoju diplomaciu vykonáva v službe ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra. Keďže hľadá slobodu potrebnú na to, aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie a slúžiť veriacim v rôznych geopolitických kontextoch, jej súčasná prax kladie osobitný dôraz na uznanie a ochranu univerzálnych hodnôt vyplývajúcich z dôstojnosti každej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu alebo náboženstvo – vrátane základných ľudských práv, medzi ktorými je na prvom mieste sloboda myslenia, svedomia a náboženstva.
Z tohto hľadiska je diplomacia Svätej stolice nástrojom jednoty: nielen v rámci Cirkvi, ako výraz spoločenstva medzi rímskym pápežom a biskupmi s ich príslušnými cirkevnými územiami, ale aj medzi národmi a ľuďmi, kde podporuje dialóg, vzájomné porozumenie a spoluprácu. Jej horizontom je podpora mieru a spravodlivosti, chápaných nielen ako politické ciele, ale ako skutočnosti zakorenené v rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a v rovnakom uplatňovaní slobody myslenia, svedomia a náboženstva všetkými.
V tomto kontexte sa stáva zrozumiteľným široký rozsah diplomatickej prítomnosti Svätej stolice.
Dnes Svätá stolica udržiava diplomatické vzťahy so 184 štátmi, ako aj s Európskou úniou a Suverénnym vojenským rádom Malty, a uzavrela množstvo bilaterálnych dohôd a konkordátov.
Ad intra, primárnym cieľom Svätej stolice zostáva misia Cirkvi, a to spása duší (salus animarum); ad extra zahŕňa okrem iného podporu mierového spolunažívania medzi národmi v súlade s medzinárodným právom a ochranu základných ľudských práv.
V rámci tejto vízie nadobúda Základná dohoda so Slovenskou republikou svoj plný význam: nielen ako technický právny nástroj, ale ako súčasť širšieho diplomatického a morálneho horizontu, v ktorom Svätá stolica a Slovenská republika spolupracujú v službe ľudskej osobe a spoločnému dobru.
Ako učil pápež svätý Ján XXIII. v Pacem in Terris, medzinárodné vzťahy musia byť založené na vzájomnej dôvere, úprimnosti v rokovaniach a vernom plnení záväzkov. Na takýchto základoch, napísal, môžu vzniknúť trvalé a prospešné dohody. Dúfam, že vzťahy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou sa budú naďalej rozvíjať týmto smerom.
Na záver, keďže mám česť otvoriť toto sympózium, srdečne prajem všetkým rečníkom a účastníkom plodnú a obohacujúcu výmenu názorov.
Ďakujem za pozornosť.
[1] Pápež Lev XIV., Prejav pred diplomatickým zborom, Apoštolský palác – Sala Regia, 9. január 2026.