Vatikán 24. januára (VaticanNews) Posolstvo pápeža Lev XIV. k LX. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, podpísané 24. januára na liturgickú spomienku svätého Františka Saleského, patróna komunikátorov, sa dotýka samotných základov ľudskej identity v digitálnej ére. V čase, keď technológie dokážu presvedčivo napodobniť hlas, tvár aj rozhovor, Svätý Otec presúva pozornosť od technických možností k otázke osoby, vzťahu a zodpovednosti za komunikáciu.
Digitálna komunikácia dnes dokáže presvedčivo napodobniť to, čo bolo donedávna výlučne ľudské. Hlas možno syntetizovať, tvár vygenerovať, rozhovor viesť bez prítomnosti osoby. Technologický pokrok tak nezasahuje len do spôsobu, akým komunikujeme, ale do samotného chápania prítomnosti, identity a vzťahu. Práve tu sa komunikácia prestáva týkať iba rýchlosti a efektivity a stáva sa miestom zásadnej antropologickej otázky.
Z tohto dôvodu pápež v posolstve nezačína analýzou technológií, ale návratom k osobe. Nie ako k abstraktnému pojmu, ale ako ku konkrétnej, jedinečnej skutočnosti, ktorá sa sprítomňuje vo vzťahu. Už prvé vety posolstva preto nastavujú kritérium, podľa ktorého treba posudzovať každú formu komunikácie:
„Tvár a hlas sú jedinečnými, rozlišujúcimi znakmi každej osoby; vyjadrujú jej neopakovateľnú identitu a sú základným prvkom každého stretnutia.“
Týmto výrokom pápež neponúka obraz ani metaforu, ale jasnú hranicu. Tvár a hlas nie sú doplnkami komunikácie, ktoré možno ľubovoľne nahradiť alebo simulovať. Sú miestom, kde sa osoba stáva prítomnou pre druhého. Tam, kde sa tieto znaky oddelia od osoby, komunikácia síce môže pokračovať, no prestáva byť stretnutím.
Lev XIV. túto myšlienku zakoreňuje v klasickej tradícii. Antické myslenie chápalo tvár ako prósōpon, teda to, čo stojí oproti pohľadu, a hlas ako persona, to, čo zaznieva smerom k druhému. Ide o jazyk vzťahu, nie funkcie. Preto pápež výslovne spresňuje:
„Nejde o akýkoľvek zvuk, ale o nezameniteľný hlas konkrétnej osoby.“
Komunikácia ako miesto Božieho zjavenia
Tento antropologický základ sa v posolstve prirodzene prehlbuje do teologickej roviny. Komunikácia nie je len ľudskou schopnosťou, ale má pôvod v samotnom Božom konaní. Tvár a hlas majú posvätný charakter, pretože vychádzajú z Božej iniciatívy smerom k človeku:
„Tvár a hlas sú posvätné. Boli nám darované Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu a povolal nás k životu Slovom, ktoré nám sám adresoval.“
Božie Slovo pritom podľa pápeža nezostalo vzdialené ani abstraktné. Vstúpilo do dejín a do konkrétnej ľudskej skúsenosti:
„Toto Slovo – toto Božie seba zjavenie – sme mohli aj počuť a vidieť, pretože sa dalo spoznať v hlase a v tvári Ježiša, Božieho Syna.“
Z tohto pohľadu má ochrana ľudských tvárí a hlasov hlboký duchovný význam. Nejde len o otázku etiky alebo regulácie technológií, ale o ochranu toho, čo v človeku nesie stopu Božej prítomnosti:
„Chrániť ľudské tváre a hlasy znamená chrániť túto pečať, tento nezmazateľný odraz Božej lásky.“
Preto pápež odmieta akýkoľvek redukcionizmus, ktorý by človeka chápal ako súbor procesov či výpočtov:
„Nie sme druhom zloženým z biochemických algoritmov, vopred definovaných. Každý z nás má nezastupiteľné a nenapodobiteľné povolanie.“
Výzva, ktorá presahuje technológiu
Až na tomto základe sa Lev XIV. obracia k digitálnym technológiám a umelej inteligencii. Zdôrazňuje, že samotný technický pokrok nie je problémom. Rozhodujúce je, akým spôsobom mení pohľad na človeka a jeho vzťahy:
„Výzva preto nie je technologická, ale antropologická. Chrániť tváre a hlasy v konečnom dôsledku znamená chrániť nás samých.“
Osobitnú pozornosť Petrov nástupca venuje algoritmom sociálnych sietí, ktoré formujú informačné prostredie a verejnú diskusiu. Ide o systémy navrhnuté tak, aby maximalizovali zapojenie používateľov, často na úkor kvality komunikácie:
„Algoritmy navrhnuté na maximalizáciu zapojenia uprednostňujú rýchle emócie a penalizujú prejavy, ktoré si vyžadujú čas, ako je snaha porozumieť a reflexia.“
Takéto mechanizmy podľa pápeža oslabujú schopnosť počúvať, rozlišovať a myslieť kriticky a zároveň prehlbujú spoločenskú polarizáciu.
Neodrieknuť sa vlastného myslenia
Na tento vývoj nadväzuje ďalšie riziko, ktoré pápež považuje za obzvlášť závažné: nekritické zverovanie sa umelej inteligencii ako autorite, ktorá má odpoveď na všetko. Ide o posun v postoji k poznaniu, nie len o zmenu nástroja:
„Naivne nekritické zverenie sa umelej inteligencii ako ‚priateľke‘, ktorá vie všetko, môže ďalej oslabovať našu schopnosť analyticky a tvorivo myslieť, chápať významy a rozlišovať medzi syntaxou a sémantikou.“
Aj keď umelá inteligencia môže poskytovať podporu pri mnohých úlohách, pápež upozorňuje na dlhodobé dôsledky rezignácie na vlastné myslenie:
„Vyhýbať sa námahe vlastného myslenia a uspokojiť sa so štatistickou umelou kompiláciou môže z dlhodobého hľadiska narušiť naše kognitívne, emocionálne a komunikačné schopnosti.“
Osobitne znepokojujúci je vývoj v oblasti kultúry a tvorby. Keď texty, hudba a obrazy vznikajú bez osobného autorstva, človek sa mení z tvorcu na pasívneho spotrebiteľa, píše ďalej rímsky biskup:
„Veľká časť ľudského kreatívneho priemyslu riskuje, že bude rozobratá a nahradená označením ‚Powered by AI‘, čím sa ľudia menia na pasívnych konzumentov myšlienok nemyslených, anonymných produktov, bez otcovstva, bez lásky.“
Vzdať sa tvorivého úsilia však nie je neutrálna voľba. Znamená to stratu zodpovednosti za vlastný vnútorný svet a jeho vyjadrenie:
„Znamená to skrývať našu tvár a umlčať náš hlas.“
Keď simulácia nahrádza vzťah
Digitálne prostredia zároveň čoraz viac stierajú hranicu medzi autentickým vzťahom a jeho napodobeninou. V každodennej komunikácii je stále ťažšie rozlíšiť, kto je na druhej strane:
„Čoraz ťažšie je pochopiť, či komunikujeme s inými ľuďmi alebo s ‚botmi‘ či ‚virtuálnymi influencermi‘.“
Osobitné riziko predstavujú systémy, ktoré napodobňujú emócie a vytvárajú ilúziu blízkosti. Táto antropomorfizácia môže pôsobiť nevinne, no v skutočnosti je zavádzajúca, zdôrazňuje Svätý Otec:
„Táto antropomorfizácia, hoci môže pôsobiť zábavne, je zároveň klamlivá, najmä pre zraniteľné osoby.“
Keď technológia nahrádza vzťahy, nedochádza len k individuálnym zraneniam, ale aj k oslabeniu spoločenského tkaniva:
„Bez prijatia inakosti nemôže existovať ani vzťah, ani priateľstvo.“
Deformácia reality a kríza dôvery
Lev XIV. upozorňuje aj na riziko skreslenia reality. Modely umelej inteligencie sú formované pohľadom svojich tvorcov a dátami, z ktorých čerpajú, a preto môžu vnucovať deformované obrazy sveta:
„Modely umelej inteligencie môžu vnucovať spôsoby myslenia tým, že reprodukujú stereotypy a predsudky obsiahnuté v dátach.“
K tomu sa pridáva problém nepresnosti, keď sa štatistická pravdepodobnosť vydáva za poznanie:
„Systémy, ktoré vydávajú štatistickú pravdepodobnosť za poznanie, nám v skutočnosti ponúkajú nanajvýš približné pravdy.“
V spojení s oslabovaním terénnej žurnalistiky to vytvára priestor pre dezinformácie, zmätok a rastúcu nedôveru.
Zodpovednosť, spolupráca, vzdelávanie
Pápež však neostáva pri kritike. Záver posolstva je výzvou k spoločnej zodpovednosti a k aktívnemu smerovaniu technologického rozvoja:
„Táto aliancia je možná, ale musí stáť na troch pilieroch: zodpovednosti, spolupráci a vzdelávaní.“
Martin Jarábek –VaticanNews