Vatikán 22. decembra (VaticanNews) Prinášame rozhovor s Jeho Eminenciou kardinálom Lazzarom You Heung-sikom prefektom Dikastéria pre klerikov.
Eminencia, Svätý Otec – len niekoľko dní pred Vianocami – nás prekvapil touto apoštolskou listinou o posvätnej službe. Aké sú Vaše dojmy?
Predovšetkým chcem vyjadriť svoju hlbokú vďačnosť za rozhodnutie Svätého Otca sláviť šesťdesiate výročie koncilových dekrétov Optatam totius a Presbyterorum ordinis, ktoré – hoci z odlišných perspektív – hovoria o živote kňazov, o formácii a o posvätnej službe. Domnievam sa, že rozhodnutie Svätého Otca je mimoriadne dôležité najmä v čase, keď sa kňazstvo môže javiť ako pozostatok starého sveta odsúdeného na zánik alebo – možno aj v dôsledku mnohých bolestných škandálov – ako povolanie, ktoré stratilo svoju príťažlivosť, krásu a aktuálnosť. Tento apoštolský list podľa mňa pripomína celému svätému Božiemu ľudu, že kňazstvo je nádherným darom, veľmi vysokou zodpovednosťou, ale predovšetkým nevyhnutnou službou v poslaní Cirkvi, tak ako ju chcel Pán Ježiš.
„Vernosť, ktorá rodí budúcnosť“ – aké hlavné usmernenia pre budúcnosť kňazstva v rámci poslania Cirkvi podľa Vás Svätý Otec ponúka?
Myslím si, že odpoveď na túto otázku možno nájsť už v samotnom názve: bez vernosti nemôže existovať budúcnosť. Vernosť sa najmä v západnom svete často považuje takmer za „antihodnotu“, za niečo typické pre nehybných, statických ľudí, pre iné časy. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. Budúcnosť Cirkvi sa vždy buduje v prítomnosti, ktorá je pretkaná dejinami a tradíciou a živí sa týmito koreňmi. Vernosť, prirodzene, neznamená uzavretosť voči akejkoľvek tvorivosti Ducha Svätého, ale znamená – zo strany všetkých vysvätených služobníkov – trvalé zachovávanie vnútorného postoja priľnutia k Pánovmu povolaniu a k poslaniu, ktoré nám prostredníctvom Cirkvi zveril. Vernosť je totiž samotnou mierou lásky. Pravá a autentická láska, nezameraná na seba, sa živí predovšetkým Božím slovom a žije z malých i veľkých verností. Preto sa domnievam, že list Svätého Otca nám ukazuje cestu, po ktorej máme kráčať aj my v Dikastériu pre klérus, keď máme chrániť, ohlasovať a rozvíjať krásu kňazstva verného Kristovi, jeho slovu a Cirkvi.
Text používa optiku vernosti na analýzu rôznych oblastí kňazského života. Ktorá z nich je podľa Vás Svätému Otcovi najbližšia?
Svätý Otec výslovne hovorí, že mu mimoriadne záleží na konkrétnom uskutočňovaní spoločenstva, a teda synodality, v živote kňaza. Ide o spoločenstvo, ktoré skutočne napĺňa to, čo je vlastné samotnej povahe presbyterov. Nijaký kňaz nemôže existovať a pôsobiť sám; všetci sú začlenení do cirkevného spoločenstva a všetci žijú jedno a to isté poslanie spolu s ostatnými vysvätenými služobníkmi a so svätým Božím ľudom. Plne sa stotožňujem s výzvou Svätého Otca klásť dôraz na rozmer spoločenstva a na prijatie synodálnej formy, ktorá je vlastná cirkevnej komunite a ktorá môže konkrétne pôsobiť ako účinný protiliek proti sebareferenčnosti a izolácii – bežným pokušeniam v kňazskom živote. Bratský a priateľský vzťah s biskupom, autentické vzťahy s kňazskými a diakonskými spolubratmi a vzťahy spoluzodpovednosti s laikmi nie sú len vedľajšími prvkami života presbytera, ale skutočnými plodnými prostrediami, v ktorých možno čo najlepšie prežívať vlastné povolanie a špecifickosť. Tá sa v „my“ nerozpúšťa, ale práve v ňom nachádza svoje plné uskutočnenie. Cirkev, ktorá viac žije synodalitou, nie je Cirkvou, ktorá iba rozdeľuje úlohy alebo sa stáva demokratickou, ale Cirkvou, ktorá sa usiluje o skutočnú spoluzodpovednosť v zdieľaní poslania podľa špecifickosti každého, pre rast Božieho kráľovstva.
List Svätého Otca zdôrazňuje tému povolania ako daru a zároveň vyzýva na „obnovené Turíce povolaní v Cirkvi“. Ako možno pastoračne odpovedať na to, čo mnohí nazývajú skutočnou krízou povolaní?
Najprv je potrebné objasniť, že krízu povolaní nezažíva Cirkev ako celok, ale niektoré jej časti, najmä tam, kde sekularizácia prenikla už všetkými úrovňami spoločnosti. Navyše sa zdá, že v kríze sú všetky povolania, nielen povolanie k vysvätenej službe. Svet, ktorý podporuje dočasné, čiastkové vzťahy a odrádza od prijímania stabilných a trvalých – teda verných – záväzkov, odvracia ľudí už od samotného hľadania vlastného povolania, nieto ešte od vytrvania v ňom. Domnievam sa preto, že ako Cirkev sa – aj vďaka tomuto textu Svätého Otca – nesmieme s týmto stavom zmieriť. Treba neúnavne ohlasovať krásu a komplementárnu rozmanitosť všetkých povolaní: manželstva, zasväteného života aj vysvätenej služby, pretože všetky prispievajú k budovaniu Cirkvi a k plnému sebarealizovaniu človeka. Preto pápež Lev XIV. vyzýva prijímať plodné pastoračné štýly, ktoré sa neusilujú oslabiť alebo rozriediť radikálnu výzvu evanjelia, ale ju bez strachu ohlasujú, v istote, že Pán naďalej povoláva každého a všetkých k plnému a zmysluplnému životu pre dobro celej Cirkvi.
V bode 25 apoštolského listu sa nachádza veľmi zaujímavá pasáž o zodpovednom používaní sociálnych sietí kňazmi, z ktorých niektorí majú na platformách desaťtisíce sledovateľov. Aký je Váš pohľad na túto tému?
Áno, túto konkrétnu pasáž som považoval za veľmi podnetnú, najmä preto, že ju Svätý Otec vkladá do rámca výzvy k vernosti poslaniu. Je zrejmé, že prostredie internetu, a osobitne sociálnych sietí, môže a dokonca má byť miestom, kde kňazi pôsobia a kde ohlasujú evanjelium. Zároveň však z textu Svätého Otca jasne vyplýva výzva, aby každý kňaz svojím životom – v duchu Jána Krstiteľa – vždy ukazoval na Krista, a nikdy na seba samého, v súlade s oným nevyhnutným „skrytím sa“, ktoré evanjelizácia vyžaduje. V prostredí, kde má obraz a spôsob jeho prezentácie zásadný význam, môže byť takýto postoj veľmi náročný. Preto sa domnievam, že rozlišovanie v oblasti evanjelizácie, ku ktorému Svätý Otec pozýva, by sa malo stať predmetom ďalších úvah aj v našom Dikastériu, aby sme dokázali poskytnúť všetkým potrebné nástroje na múdre pôsobenie v prostrediach a kontextoch, ktoré prinášajú nové výzvy pre poslanie Cirkvi. Aj v tejto oblasti je potrebné väčšie uvedomenie a primeraná príprava – bez strachu a uzatvárania sa, ale s elánom a vášňou pre vždy nové ohlasovanie evanjelia, vo vernosti povolaniu, ktoré rodí budúcnosť.
Preklad: Martin Jarábek