Vatikán 22. decembra (VaticanNews) Pri 60. výročí koncilových dekrétov Optatam totius a Presbyterorum Ordinis pápež Lev XIV. v apoštolskom liste vyzýva k „živej pamäti“ Druhého vatikánskeho koncilu. Nejde o „výročie papiera“, ale o obnovu kňazskej identity v horizontoch formácie, bratstva, synodality a misie – v čase, keď Cirkev čelí kríze dôvery, osamelosti i úbytku povolaní.
„Vernosť, ktorá rodí budúcnosť“ – takto pápež Lev XIV. otvára apoštolský list vydaný pri príležitosti 60. výročia dvoch kľúčových dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu: dekrétu o kňazskej formácii Optatam totius (28. októbra 1965) a dekrétu o službe a živote kňazov Presbyterorum Ordinis (7. decembra 1965). V jubilejnom roku 2025 pozýva celú Cirkev, aby sa k týmto textom vrátila nie ako k archívnemu materiálu, ale ako k prameňu obnovy.
„Neoslavujeme papierové výročie,“ píše Svätý Otec. Pripomína, že oba dokumenty vyrástli z „jedného dychu Cirkvi“, ktorá sa cíti povolaná byť „znakom a nástrojom jednoty pre všetky národy“ a je vyzvaná k obnove. Zároveň pripomína výrok, ktorý z koncilovej perspektívy zostáva stále aktuálny: „Želaný obnovný pohyb celej Cirkvi závisí do veľkej miery od kňazskej služby oživenej Kristovým duchom.“
Pápežov list má preto konkrétny cieľ: pomôcť znovu premyslieť identitu a poslanie služby kňazov „vo svetle toho, čo dnes Pán žiada od Cirkvi“, a to cez optiku vernosti – vernosti ako Božieho daru a zároveň ako každodennej cesty obrátenia.
Poďakovanie kňazom a návrat ku koreňu povolania
Lev XIV. na začiatku vyslovuje vďačnosť za svedectvo kňazov na celom svete: za tých, ktorí „obetujú svoj život“, slávia Eucharistiu, ohlasujú Slovo, vysluhujú zmierenie a „deň čo deň sa veľkodušne venujú bratom a sestrám“, osobitne tým, ktorí trpia a žijú v núdzi. Nie je to diplomatické gesto na úvod, je to rámec, z ktorého sa odvíja celý list: v centre stojí povolanie ako dar, ktorý sa dá žiť len v realite konkrétnej služby.
Kňazské povolanie podľa pápeža vždy začína osobným stretnutím s Kristom, ktorý „dáva životu nový obzor“. Skôr než príde úloha, program či ambícia, zaznie hlas Majstra: „Poď za mnou“ (Mk 1, 17). Vernosť povolaniu sa upevňuje najmä v skúške a pokušení – vtedy, keď človek nestráca pamäť na prvý hlas a keď sa opiera o nevyhnutné duchovné sprevádzanie tých, ktorí poznajú život podľa Ducha.
Svätý Otec zdôrazňuje, že povolanie nie je nátlak, ale „láskavá ponuka projektu spásy a slobody“ pre konkrétny život. Kňazská identita dozrieva ako darovanie seba Bohu a jeho svätému ľudu. V tomto duchu pripomína slová Benedikta XVI. o radosti z Božej blízkosti a o Bohu, ktorý „sa zveruje našej slabosti“ a čaká na naše „áno“.
Formácia ako celoživotná vernosť, nie jednorazová etapa
Jeden z najvýraznejších akcentov listu patrí formácii. Pápež pripomína, že dokument Optatam totius už v roku 1965 žiadal, aby sa formácia nekončila seminárom, ale aby pokračovala ako trvalý proces. Kňaz sa má každý deň akoby vracať na breh Galilejského jazera, kde sa Ježiš pýta Petra: „Miluješ ma?“ (Jn 21, 15). Tam sa obnovuje jeho „áno“.
Vernosť teda nie je statickosť. Je to „cesta každodenného obrátenia“, ktorá „potvrdzuje a dozrieva“ prijaté povolanie. Preto pápež povzbudzuje k starostlivosti o trvalú formáciu a pripomína aj konkrétnu skúsenosť medzinárodného stretnutia o formácii kňazov vo Vatikáne (6. – 10. februára 2024), ktoré vníma ako znak, že formácia nemá zostať „intelektuálnym úsilím“, ale má byť „živou pamäťou povolania“ a spoločnou cestou.
V tomto rámci sa Lev XIV. dotýka aj dvoch bolestných tém posledných desaťročí. Prvou je kríza dôvery spôsobená zneužívaniami spáchanými členmi kléru – „napĺňajú nás hanbou a volajú k pokore“. Druhou je realita tých, ktorí po rokoch či desaťročiach opúšťajú službu. Pápež žiada, aby sa na túto situáciu nehľadelo len právne, ale s pozornosťou a súcitom k príbehom a dôvodom jednotlivcov. Odpoveďou má byť „obnovené formačné úsilie“: cesta, ktorá zahŕňa celého človeka – srdce, inteligenciu, slobodu – a utvára ho „na obraz Dobrého Pastiera“.
Obzvlášť naliehavo sa prihovára seminaristom: seminár má byť „školou citov“ a je potrebné učiť sa milovať „ako Ježiš“. Vnútorná práca na motiváciách nesmie nič „odstrihnúť“, ale všetko prijať a premeniť, aby sa budúci kňazi stali „mostmi a nie prekážkami“ stretnutia s Kristom. Len ľudsky zrelí a duchovne pevní služobníci môžu žiť celibát a vierohodne ohlasovať Evanjelium Zmŕtvychvstalého.
Bratstvo ako dar, ktorý predchádza, a úloha, ktorá zaväzuje
Druhá veľká časť listu rozvíja tému kňazského bratstva. Pápež pripomína koncilový pohľad: služba presbyterov sa uskutočňuje v rámci rovnakej dôstojnosti všetkých pokrstených. Kňazi, aj keď konajú „vznešenú a nevyhnutnú“ úlohu otcov a učiteľov, zostávajú spolu s ostatnými veriacimi Kristovými učeníkmi. A zároveň existuje osobitné bratstvo ordinovaných, zakorenené v samotnej sviatosti posvätného stavu.
Lev XIV. trvá na dôležitom rozlíšení: bratstvo nie je len ideál alebo slogan. Je to dar milosti, ktorý „nás predchádza“. No práve preto ho treba prijať a potvrdiť životom, prekonať pokušenie individualizmu, ktorý ničí misionársku dynamiku. Koncil podľa pápeža nehovorí o kňazoch náhodou takmer vždy v množnom čísle: „žiadny pastier neexistuje sám“. Aj Ježiš ustanovil Dvanástich „aby boli s ním“ (Mk 3, 14). Kňazská služba sa teda nedá oddeliť od spoločenstva s Kristom a s jeho telom, ktorým je Cirkev.
List v tejto súvislosti prechádza do veľmi konkrétnych oblastí. Pápež spomína potrebu spravodlivejšieho ekonomického vyrovnávania medzi kňazmi slúžiacimi v chudobných a bohatších farnostiach, ako aj otázku zabezpečenia pre chorobu a starobu v tých krajinách, kde to ešte nie je garantované. Vzájomná starostlivosť – najmä o osamelých, chorých a starších kňazov – nemôže byť menej dôležitá než starostlivosť o zverený Boží ľud.
V mnohých kontextoch sa podľa pápeža otvára nová výzva: sociálna fragmentácia a mobilita oslabujú prostredie, ktoré kedysi kňaza prirodzene podopieralo. Osamelosť potom „hasí apoštolský zápal“ a vedie k smutnému uzatvoreniu sa do seba. Preto Svätý Otec odporúča podporovať vhodné formy spoločného života, aby si kňazi mohli navzájom pomáhať v duchovnom i intelektuálnom raste a „vyhnúť sa nebezpečenstvám osamelosti“.
Zároveň varuje pred druhým extrémom: komunita nesmie znamenať zrovnanie chariziem a talentov. Úlohou biskupa a kňazov je hľadať rovnováhu medzi rozvíjaním darov a strážením jednoty. V tomto kontexte Lev XIV. oceňuje aj službu trvalých diakonov, „pripodobnených Kristovi Služobníkovi“, ako živé znamenie lásky, ktorá sa skláňa, počúva a daruje – osobitne tam, kde je služba žitá v jednote s rodinou.
Za obraz vernosti spoločenstvu dáva pápež starokresťanskú ikonu od sv. Ignáca Antiochijského, ktorý opisuje kňazov zladených s biskupom „ako struny s citarou“. Jednota a „súhlasná láska“ podľa neho spôsobujú, že „Ježiš Kristus je ospevovaný“.
Synodalita: konverzia vzťahov, nie administratívna reforma
Jedno z najosobnejších miest listu sa začína slovami: „Prichádzam k bodu, ktorý mi zvlášť leží na srdci.“ Pápež pripomína tri koncilové súradnice kňazskej identity: vzťah k biskupovi, bratstvo s ostatnými kňazmi a vzťah k laikom, medzi ktorými sú presbyteri „bratmi medzi bratmi“.
Zvlášť zdôrazňuje potrebu oceňovať skúsenosť a kompetenciu laikov, rozpoznávať ich charizmy a nepodliehať pokušeniu sústreďovať všetko do rúk kňaza. Synodálny impulz posledných rokov podľa neho nie je módnym slovom, ale pozvaním Ducha Svätého ku „konverzii vzťahov a procesov“. Pápež preto znovu vyslovuje svoje želanie, aby si kňazi „otvorili srdce“ a vstúpili do synodálnych procesov. Praktickým dôsledkom má byť formácia – v seminároch i v trvalej formácii – aby sa kňazi zoznámili so smerovaním synodálnej cesty a zakúsili plodnosť synodálneho štýlu.
Lev XIV. ďalej píše: v synodálnej a misijnej Cirkvi kňazská služba nestráca nič zo svojej dôležitosti, naopak, môže sa jasnejšie sústrediť na to, čo je jej vlastné. Synodalita „neodstraňuje rozdiely“, ale ich „zúrodňuje“. A pripomína aj dôležité varovanie z Evangelii gaudium: postavenie kňaza v spojení s Kristom Hlavou nie je povýšením, ktoré by ho postavilo „na vrchol nad všetko ostatné“. Sviatostná autorita sa nesmie zamieňať s mocou.
Misia: identita sa nachádza vo „vychádzaní“ V časti venovanej misii pápež cituje silné napomenutie: kto hľadá kňazskú identitu iba introspekciou, nájde napokon len výzvu „vyjsť“ – vyjsť zo seba, vyjsť k Bohu v adorácii, vyjsť a dať ľudu to, čo mu bolo zverené. „Ak nevyjdeš zo seba, olej zhorkne a pomazanie nemôže byť plodné.“
Lev XIV. pripomína slová sv. Jána Pavla II. o presbyteroch ako sviatostnom sprítomnení Krista Pastiera: ohlasujú Slovo, vysluhujú odpustenie, slúžia spáse osobitne v krste, pokání a Eucharistii, a vedú ľud k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Kňazská služba tak zostáva pokornou odpoveďou na hlad sveta po „veriacich a dôveryhodných svedkoch Božej lásky“. V súčasnej kultúre pápež identifikuje dve protichodné pokušenia. Prvým je „mentalita efektívnosti“, kde sa hodnota človeka meria výkonom a tým, čo robí, nie tým, kým je. Druhým je quietizmus – útek do seba a rezignácia z obavy pred kontextom. Odpoveďou má byť „radostná a zanietená služba“, ktorá si zachováva odvahu evanjelizovať aj kultúru, ekonomiku a politiku, aby „všetko bolo zhrnuté v Kristovi“ (Ef 1, 10).
Pápež zároveň dáva jasné kritérium pre moderné médiá: sociálne siete a verejná viditeľnosť sa majú hodnotiť podľa služby evanjelizácii. V tejto súvislosti pripomína apoštolské slovo: „Všetko mi je dovolené – ale nie všetko osoží“ (1 Kor 6, 12). Kňaz, ktorý slávi liturgiu, má byť vychovávaný tajomstvom, ktoré slúži: „zmiznúť, aby zostal Kristus“, stať sa malým, aby bol on poznaný a oslávený.
Budúcnosť: nové povolania a plodná pastorácia
Záver listu sa sústreďuje na budúcnosť. Pápež si želá, aby výročie koncilových dekrétov a ich aktualizácia priniesli „obnovené turíce povolaní“: sväté, početné a vytrvalé kňazské povolania, aby nikdy nechýbali robotníci na Pánovej žatve (Mt 9, 37 – 38). Zároveň priznáva, že nedostatok povolaní – najmä v niektorých regiónoch – si vyžaduje skúmanie „plodnosti“ pastoračnej praxe. Nestačí vysvetľovať krízu len sociokultúrnym kontextom. Cirkev musí mať odvahu ponúkať mladým „silné a oslobodzujúce“ návrhy a vytvárať prostredie, v ktorom môžu povolania dozrievať. Perspektíva povolania má byť prítomná v každej oblasti pastorácie, osobitne v pastorácii mladých a rodín. „Niet budúcnosti bez starostlivosti o všetky povolania,“ zdôrazňuje Lev XIV.
Svätý Otec uzatvára list modlitbou vďaky a veľkou túžbou po jednote: „Toto, bratia a sestry, by som chcel, aby bolo našou prvou veľkou túžbou: Cirkev zjednotená, znak jednoty a spoločenstva, ktorá sa stane kvasom pre zmierený svet.“ Na záver pápež zveruje seminaristov, diakonov a kňazov Panne Márii Nepoškvrnenej, Matke dobrej rady, a sv. Jánovi Máriovi Vianneyovi. A pripomína jeho jednoduchú, no rozhodujúcu vetu: „Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca.“
Vernosť, ktorá rodí budúcnosť – pápež Lev XIV. tak v jubilejnom roku neponúka nostalgiu, ale cestu: návrat ku koreňu, formáciu, bratstvo, synodálny štýl a misionárske vychádzanie. Nie ako administratívny plán, ale ako evanjeliovú obnovu, bez ktorej sa budúcnosť Cirkvi nedá vyrozprávať.
Martin Jarábek – VaticanNews