Vatikán 12. decembra (VaticanNews) Prinášame plný text úvahy Josepha Ratzingera, ktorú predniesol 14. júla 2013 v kláštore Mater Ecclesiae a ktorá nebola nikdy zverejnená. Meditácia je súčasťou novej knihy Vatikánskeho vydavateľstva, ktorá je v predaji od 11. decembra.
Publikácia obsahuje 82 kázní prednesených počas jeho petrovského úradu i po abdikácii. Predstavili ju vo štvrtok 11. decembra vo Vatikáne Mons. Georgom Gänsweinom, pátrom Federicom Lombardim SJ, kňazom Fabiom Rosinim, Lorenzom Fazzinim a Silviou Guidi.
–
Drahí priatelia,
toto evanjelium o Samaritánovi vždy znovu zasahuje naše srdcia. Dramatická aktuálnosť tohto podobenstva bola viditeľná pri návšteve pápeža v Lampeduse. Videli sme a vidíme rastúci počet obetí násilia vo všetkých častiach sveta a na druhej strane, ako povedal pápež: „anestéziu srdca... globalizáciu ľahostajnosti“. Čo sa deje?
Svätý Ján nám v 18. kapitole Apokalypsy hovorí o páde veľkej civilizácie, ktorý je predpovedaný mestu Rím, a ukazuje, ako táto civilizácia vytvorila aj obchodný systém, a vymenúva mnoho vecí, ktoré sa v ňom kupujú a predávajú. Na konci hovorí, že títo obchodníci boli aj obchodníkmi s ľuďmi a ľudskými dušami (porov. Zj 18, 13). Ľudské duše, ľudia, sa stali tovarom a tak napokon táto civilizácia padá, lebo už nie je kultúrou, ale antikultúrou.
Presne to sa stane človeku, osobe, keď sa ľudská duša stane tovarom. Pomyslime na tých obchodníkov, ktorí sľubujú ľuďom z Afrického rohu, že ich odvezú do pozemských rajov Západu. Nezaujíma ich osud týchto ľudí, môžu sa aj utopiť v mori, ich skutočne zaujímajú jedine peniaze, pre nich sú ľudia tovarom, ktorý im prináša peniaze. To isté sa deje v mnohých iných situáciách; pomyslime na ľudí v Rumunsku, ktorí predávajú dievčatá sľubujúc im dobré pracovné miesta na Západe, v skutočnosti ich však predávajú do prostitúcie. Človek je považovaný za tovar a nič iné. Spomeňme si na tragédiu drog, ľudí, ktorí už nevidia zmysel života, nevidia viac krásu; túžia po kráse a dobrote, no padajú do sietí týchto obchodníkov s drogami, do falošných rajov, ktoré ničia. Opäť, človek je len tovarom, ktorý sa používa na získanie peňazí; rovnako ako mnoho ďalších obetí násilia v Afrike, detskí vojaci, všetko toto... Vidíme, ako človek skutočne padol do rúk zlodejov a čaká na Samaritána, ktorý ho zachráni.
V tomto bode vznikajú dve otázky. Prvá je: ako je to možné, ako sa dá vysvetliť tento jav v tak bohatej a rozvinutej civilizácii, akou je tá naša? Následne sa však rodí dôležitejšia otázka: čo mám robiť ja? Napokon, nemusíme robiť všeobecné úvahy; koniec-koncov, otázka evanjelia je tá istá ako otázka zákona: čo mám robiť ja? Najprv však chceme trochu pochopiť, prečo je to tak, aby sme mohli lepšie pochopiť aj naše poslanie, naše možnosti, našu úlohu.
Moderná doba sa zrodila s dvoma veľkými ideálmi, ktoré sú dôvodom jej vývoja: pokrok a sloboda. Povedali sme si: teraz už nenecháme svet len v rukách Boha, už nebudeme čakať len na posmrtný život; my vezmeme do rúk vedenie, kormidlo dejín, sami ho nasmerujeme na cestu pokroku. V skutočnosti pokrok existuje, to vieme všetci. Keď porovnám svet môjho detstva, mojej mladosti, so súčasným svetom, je medzi nimi obrovský rozdiel; nezdá sa, že by to bol ten istý svet. A vidíme, ako za posledných tridsať rokov urýchlený pokrok zmenil svet: vo svete komunikácie sa dnes dajú robiť neuveriteľné veci, ktoré boli ešte pred päťdesiatimi rokmi nepredstaviteľné; v medicíne, v technike týkajúcej sa ľudského života atď. je pokrok, človek má možnosti, ktoré predtým neboli mysliteľné. Ale vynára sa otázka: je to skutočný pokrok?
Existujú aj skutočné pokroky. Ak si uvedomíme, že dnes existujú medzinárodné inštitúcie, ktoré sa snažia predchádzať a zabraňovať konfliktom, liečiť a chrániť chorých; ak vidíme, ako vzrástla citlivosť voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením, voči chorým, vylúčeným, rešpekt voči iným národom, iným rasám, musíme povedať, že toto je pokrok nielen našej moci, ale aj pokrok duše, pokrok ľudskosti, humanizmu, rešpektu voči druhým. A zdá sa mi, že môžeme bez falošnej ideológie povedať, že tento pokrok je výsledkom prítomnosti svetla evanjelia vo svete, pretože toto svetlo nám umožnilo vidieť slabých, trpiacich, druhých ako ľudí, ako Božie deti, ako milovaných Bohom, ako mojich bratov.
Tento pohľad na človeka, ktorý vznikol z evanjelia, sa rozšíril za hranice kresťanstva a stal sa vlastníctvom ľudstva. Je zrejmé, že sme všetci skutočne bratia, aj chudobní sú naši, aj tí, ktorí patria k inej rase, inému náboženstvu, sú členmi tej istej rodiny. Musíme sa snažiť predchádzať násiliu, prerušiť reťaz zla, pomáhať. Bezpochyby dochádza k pokroku. Musíme však tiež povedať, že pokrok zostáva veľmi dvojznačný, ba dokonca dochádza aj k recidíve ľudstva. Práve keď sa zamyslíme nad Lampedusou a všetkým, o čom sme hovorili, vidíme, ako sila človeka, všetky možnosti, ktoré má, môžu mať aj silu ničiť. Ak človek začne produkovať sám seba, vyrábať človeka a považovať človeka za tovar, za vec, ktorou si možno poslúžiť, celý tento pokrok sa stáva nástrojom sebazničenia; už to nie je pokrok, ale hrozba. Sila pokroku môže slúžiť len vtedy, ak je svetlo evanjelia silnejšie ako všetky tieto pokušenia človeka, a len tak nás veci nezničia, ale budujú ľudstvo.
Prichádzame k ďalšiemu slovu: sloboda. Aj tu došlo k skutočnému pokroku, určite v prekonaní otroctva, v rovnosti medzi mužmi a ženami, v rešpektovaní detí atď. Ale aj tu nachádzame deštruktívnu slobodu; vidíme, že svet drog žije v mene slobody, no človeka uvádza do najradikálnejšieho, najdeštruktívnejšieho otroctva, ktoré je karikatúrou slobody. Táto sloboda, ktorá nie je slobodou, ale dáva slobodu jedine mne, aby som mohol robiť to, čo chcem ja, je slobodou, ktorá sa stáva otroctvom, a to doposiaľ nepredstaviteľným.
Avšak čo robiť, čo môžem urobiť ja? Učiteľ zákona poznal odpoveď, no bola to len teoretická odpoveď, akademická otázka na diskusiu: „Kto je vlastne blížny?“ Nevychádza z intelektuálneho, akademického sveta; predovšetkým aj spôsob, akým kladie otázku, je egoistický: „Čo musím urobiť, aby som dosiahol spásu?“, zameriava sa predovšetkým na svoju osobnú spásu. Samaritán je úplne iný. Nevieme, či poznal slová Deuteronómia, ale evanjelium hovorí, že „mal súcit“, a grécky výraz je oveľa radikálnejší: „jeho vnútro bolo dojaté“, čiže bol tak hlboko pohnutý, že musel niečo urobiť. Jeho srdce bolo dotknuté, ale nielen to: vedel, čo má robiť, čo musí urobiť, lebo srdce hovorilo a ukazovalo cestu.
Myslím aj na slová proroka Ezechiela, kde Boh hovorí: „odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa“ (Ez 36,26). O to ide: „kamenné srdce“, ktoré máme všetci od dedičného hriechu, ktoré majú tí, ktorí využívajú biedu ľudí na zarábanie peňazí, kamenné srdce nám bráni pochopiť, koľko môžeme a musíme urobiť; potrebujeme „srdce z mäsa“, ktoré by nám ukázalo cestu. Napadá mi aj text proroka Ozeáša, kde Boh hovorí o sebe. Boh vidí všetky hriechy Izraela – sú neuveriteľné –, vidí, že podľa spravodlivosti by mal toto kráľovstvo zničiť, a hovorí: „No neurobím to; moje srdce sa vo mne pohlo, budí sa moje zľutovanie“ (porov. Oz 11,8).
Srdce Boha je také, že nemôže zničiť svojho človeka, je také, že mu musí pomôcť, bežať za ním; je také, že on sám vychádza zo seba, on sám sa stáva človekom, aby zachránil ľudstvo; Boh vyšiel zo seba, jeho srdce ho k tomu prinútilo. Tak vidíme, že skutočným Samaritánom ľudstva je Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa vydal na cestu, keď videl ľudské utrpenie so srdcom zraneným touto skutočnosťou. To on nám dáva olej a víno, sviatosti, Božie slovo; to on nám dáva útočisko, Cirkev; to on nás vedie, premieňa, aby aj naše srdce bolo podobné jeho srdcu.
Tak vidíme, čo je podstatné. To znamená, že žijeme len vtedy, ak sa naše srdce stáva podobným srdcu Ježiša, božskému srdcu. To je zmysel evanjelia: aby nás pravý samaritán, Kristus, pripodobnil sebe, aby premenil naše kamenné srdce na srdce z mäsa a s týmto srdcom z mäsa vieme, čo máme robiť. Svet potrebuje Kristovo svetlo a len ak Kristovo svetlo, plameň jeho lásky premení srdce, každý z nás vie, čo má robiť a kedy to má robiť. Už samotná skutočnosť, že existuje viera, mení svet. Odpoveďou, ktorú musíme dať, je teda objaviť Ježiša, veriť v Ježiša, nechať sa premeniť na Ježiša, aby sa naše srdce stalo srdcom z mäsa a povedalo nám, čo robiť. Kristovo svetlo je nevyhnutnou odpoveďou.
Prosme Pána, aby premenil naše srdce a pomohol nám zistiť, čo máme robiť v každom okamihu nášho života. Amen!
Benedikt XVI. Preklad: Zuzana Klimanová