Vatikán 10. decembra (VaticanNews) „Výhonok koncilu, šesťdesiat rokov po ňom“ s podtitulom „Hlásanie viery a svedomie Cirkvi, ktorá vie, že nesvieti vlastným svetlom“ je názov textu, ktorý napísal edičný riaditeľ vatikánskych médií Andrea Tornielli.
V pamätnej homílii, ktorú predniesol 11. mája 2010 v Lisabone pápež Benedikt XVI. poznamenal: „Často sa úzkostlivo zaoberáme sociálnymi, kultúrnymi a politickými dôsledkami viery, pričom považujeme za samozrejmé, že táto viera existuje, čo je, žiaľ, stále menej realistické.“ Práve toto konštatovanie, ktoré sa vysporadúva s realitou sekularizácie a dechristianizácie, charakterizuje počiatky Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého šesťdesiate výročie sme práve oslávili. Už od začiatku 20. storočia mnohí v Cirkvi pociťovali rastúce ťažkosti pri odovzdávaní viery v spoločnostiach prvej evanjelizácie, v takzvanom „kresťanskom svete“. Tieto ťažkosti sami o sebe nesúviseli s otvorenou a priamou nepriateľskosťou voči kresťanstvu, ale skôr s nezáujmom. Toto ostro vníma arcibiskup Giovanni Battista Montini, keď v polovici päťdesiatych rokov prichádza do Milána a zistí, že sa musí vysporiadať s prostredím, ktoré je čoraz viac obzvlášť odolné voči evanjeliovému posolstvu a je od neho odtrhnuté: prostredie robotníkov, financií, vysokej módy. Veľká otázka, ktorá stojí za odvážnym rozhodnutím Jána XXIII. zvolať koncil a za múdrym vedením Pavla VI., ktorý uskutočňuje tento zázrak a dovedie ho prakticky k jednomyseľnosti, je teda len jedna: ako opäť hlásať evanjelium dnešným mužom a ženám? Bolo teda zrejmé, že „kresťanstvo“, charakterizované spoločnosťami presiaknutými kresťanskou kultúrou vo všetkých jej prejavoch, bolo na ústupe, a že odovzdávanie viery potrebovalo nové jazyky, aby znovuobjavilo to, čo je skutočne podstatné, a aby o tom svedčilo svetu.
V desaťročiach po skončení Druhého vatikánskeho koncilu boli jeho dôsledky predmetom ideologických diskusií a polemík – z ktorých mnohé ešte stále neutíchli – medzi tými, ktorí koncil obviňujú z krízy Cirkvi a samotnej dechristianizácie, a tými, ktorí si myslia, že riešením je prispôsobiť sa svetu. Prví si neuvedomujú, že kríza sa začala už dávno pred rokom 1962, a naďalej nasledujú sen o nemožnej obnove, pričom ponúkajú obraz obliehanej Cirkvi, ktorej jedinou obranou je uzavrieť sa do bunkra. Tí druhí túžia po reformách, ktoré prišli na svet za stolom vďaka expertom, aby sme sa prispôsobili zmenám v spoločnosti, avšak ktoré nevychádzajú z každodenných skúseností svätého Božieho ľudu.
To, čo nás naučil posledný koncil a čo sa odzrkadľuje v učení nástupcov svätého Petra od roku 1965 až dodnes, je výstižne zhrnuté v prvých riadkoch dogmatickej konštitúcie Lumen gentium: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu, osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi.“ Tu sa nachádza centrálny bod, ktorý sa nikdy nemôže považovať za samozrejmý v cirkevnom konaní – ani v postkoncilovom, ani v súčasnom. Cirkev nesvieti vlastným svetlom, nevyžaruje vlastné svetlo, nie je zdrojom zvestovania. Cirkev sa môže jedine snažiť byť transparentná, to znamená, aby dala presvitať, zračiť sa Kristovmu svetlu. Je to Kristovo svetlo, ktoré žiari na tvári Cirkvi.
Toto konštatovanie, ktoré je tak zrejmé v učení cirkevných otcov, má mnoho dôsledkov. Cirkev, ktorá vie, že nie je zdrojom ani „paňou“ viery, sa vyhýba akejkoľvek sebestačnosti a sebareferenčnosti, nežije s pohľadom upretým na minulosť, nehľadá oporu u mocných na scéne, nesnaží sa vnucovať vieru, nezakladá ju na pravidlách, tradíciách, stratégiách či ľudských plánoch, vie uznať svoje nedostatky a prosiť o odpustenie, v slobode komunikuje so všetkými, hľadá tvár svojho Pána nechávajúc sa evanjelizovať tými, ktorí sú vzdialení, a rozpoznáva ju tam, kde sa slobodne prejavuje. Žije milosrdenstvom, prijatím, blízkosťou k chudobným a zavrhnutým, angažovanosťou za mier a spravodlivosť ako spôsob, ako byť soľou zeme a rozžiariť svetlo Krista vo svete, svedčiac o logike Boha, ktorý – ako nám pripomenul Lev XIV. v katedrále v Istanbule 28. novembra tohto roka – „si zvolil cestu malosti, aby zostúpil medzi nás“, ktorý „sa nevnucuje pútaním pozornosti“ a preto nepotrebuje naše vyhlásenia, naše útočné reči ani naše stratégie, aby sa dal spoznať. Hovoriac o Božom kráľovstve a o tom, ako sa prejavuje v Ježišovi Kristovi, rímsky biskup 7. decembra pri modlitbe Anjel Pána povedal: „Prorok Izaiáš ho prirovnáva k výhonku: nie je to obraz moci alebo skazy, ale zrodu a obnovy. Na výhonok, ktorý vyrastá zo zdanlivo mŕtveho kmeňa, začína viať Duch Svätý so svojimi darmi. Každý z nás si môže spomenúť na podobné prekvapenie, ktoré zažil vo svojom živote. Je to skúsenosť, ktorú prežila Cirkev s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý sa skončil práve pred šesťdesiatimi rokmi: skúsenosť, ktorá sa obnovuje, keď spoločne kráčame k Božiemu kráľovstvu, všetci túžiac prijať ho a slúžiť mu. Vtedy nielenže vzklíčia skutočnosti, ktoré sa zdali slabé alebo okrajové, ale realizuje sa to, čo by sa z ľudského hľadiska dalo považovať za nemožné.“
Táto Cirkev, ktorá žije vo svete tajomstvo Krista, už pôsobí v mnohých ľuďoch a spoločenstvách, ako nám to dosvedčujú príbehy nádeje, ktoré sa objavili v tomto jubilejnom roku. Šesťdesiat rokov po tom sme stále v počiatočných fázach cesty, ktorú nám ukázal koncil a ktorej sme všetci povolaní pomáhať klíčiť.
Andrea Tornielli – VaticanNews Preklad: Zuzana Klimanová