Vatikán 6. decembra (VaticanNews) V sobotu 6. decembra v jubilejnej katechéze pápež zdôraznil, že Advent nás učí vnímavosti na znamenia čias a že skutočná nádej nie je pasívna. Pripomenul, že Boh nás zapája do svojho plánu spásy a vyzval veriacich, aby mali podiel na diele dobra v každodenných situáciách.
PLNÉ ZNENIE katechézy Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Len nedávno sme vstúpili do liturgického obdobia Adventu, ktorý nás učí vnímavosti na znamenia čias. Spomíname si na prvý príchod Ježiša, Boha s nami, aby sme sa učili rozpoznať ho vždy, keď prichádza, a aby sme sa pripravili na chvíľu, keď sa vráti. Vtedy budeme navždy spolu. Spolu s ním, so všetkými našimi bratmi a sestrami, so všetkým stvorením, v tomto napokon vykúpenom svete: v novom stvorení.
Toto očakávanie nie je pasívne. Ježišovo narodenie nám totiž zjavujú Boha, ktorý zapája: Máriu, Jozefa, pastierov, Simeona, Annu, a ďalej Jána Krstiteľa, učeníkov a všetkých, ktorí sa stretajú s Pánom — Boh ich zapája a povoláva, aby boli účastní. Je to veľká česť, a zároveň aká závratná! Boh nás vťahuje do svojich dejín, do svojich snov. Dúfať teda znamená byť aktívne účastný. Motto Jubilea „Pútnici nádeje“ nie je slogan, ktorý o mesiac pominie! Je to životný program: byť „pútnikmi nádeje“ znamená byť ľuďmi, ktorí kráčajú a očakávajú, nie však s rukami vo vreckách, ale s aktívnou účasťou.
Druhý vatikánsky koncil nás naučil čítať znamenia čias: hovorí nám, že nikto to nedokáže sám, ale spoločne, v Cirkvi a s mnohými bratmi a sestrami čítame znamenia čias. Sú to znamenia Boha, Boha, ktorý prichádza so svojím kráľovstvom prostredníctvom dejinných okolností. Boh nie je mimo sveta ani mimo tohto života: pri prvom príchode Ježiša, Boha s nami, sme sa naučili hľadať ho uprostred skutočností života. Hľadať ho s rozumom, srdcom a vyhrnutými rukávmi! A Koncil povedal, že táto misia patrí osobitne veriacim laikom, ženám a mužom, lebo Boh, ktorý sa stal človekom, nám vychádza v ústrety v každodenných situáciách. V problémoch i krásach sveta nás Ježiš očakáva a zapája, žiada nás, aby sme konali spolu s ním. Preto nádej znamená zapojiť sa! Dnes by som chcel pripomenúť jedno meno: Alberta Marvelliho, mladého Talianа, ktorý žil v prvej polovici minulého storočia. Vychovaný v rodine podľa evanjelia, formovaný v Katolíckej akcii, vyštudoval inžinierstvo a vstúpil do spoločenského života počas druhej svetovej vojny, ktorú jednoznačne odsudzoval. V Rimini a okolí sa naplno angažoval v pomoci raneným, chorým a vysídleným. Mnohí obdivovali jeho nezištnú obetu a po vojne bol zvolený za mestského radného, povereného komisiou pre bývanie a obnovu. Takto vstúpil do aktívneho politického života, no práve keď sa na bicykli vybral na jedno zhromaždenie, zrazil ho vojenský nákladný automobil. Mal 28 rokov. Alberto nám ukazuje, že dúfať znamená zúčastňovať sa, že služba Božiemu kráľovstvu prináša radosť aj uprostred veľkých rizík. Svet sa stáva lepším, keď sa zriekame trochu istoty a pohodlia, aby sme si zvolili dobro. Toto znamená byť účastný.
Položme si otázky: zapájam sa do nejakej dobrej iniciatívy, ktorá si vyžaduje moje talenty? Mám pri službe na zreteli horizont a dych Božieho kráľovstva? Alebo to robím hundrajúc a sťažujúc sa, že všetko je zlé? Úsmev na perách je znakom milosti v nás.
Dúfať znamená byť účastný: je to dar, ktorý nám dáva Boh. Nikto nespasí svet sám. Ani Boh ho nechce spasiť sám: mohol by, ale nechce, pretože spolu je to lepšie. Účasť nám umožňuje prejaviť sa a robí ešte viac naším to, čo budeme napokon naveky kontemplovať, keď sa Ježiš definitívne vráti.
Preklad Martin Jarábek