Vatikán/Libanon 3. decembra (VaticanNews) Posolstvom, ktoré krajina cédrov ponúka aj napriek utrpeniu, je svedčiť o nádeji, ktorú predstavujú mladí ľudia veriaci v mier, rodiny, ktoré nehľadia na rozdiely vo viere, ale prijímajú vtedy, keď je potrebná pomoc. Táto zem bola svedkom niektorých udalostí Ježišovho verejného života: tu pokora, dôvera a vytrvalosť prekonávajú všetky prekážky a stretávajú sa s nekonečnou láskou Boha.
Možné spolunažívanie medzi ľuďmi vyznávajúcimi rôznu vieru a bratstvo, ktoré prekračuje etnické bariéry a ideologické rozdelenia: to je to, čo sužovaný Libanon, „krajina, ktorá je posolstvom“, naďalej ukazuje svetu ako konkrétnu možnosť a cestu k mieru. Tomuto Libanonu a jeho nádeji, o ktorej svedčia mladí ľudia, ktorí sa nepoddávajú vojne a nenávisti, ukázal pápež Lev cestu k budovaniu budúcnosti. Keď na konci náročného dňa stretnutí prehovoril pred tisíckami mladých ľudí zhromaždených v sídle antiochijského maronitského patriarchátu, nástupca svätého Petra im povedal: „Vy máte nádej! Máte čas! Máte viac času snívať, organizovať a konať dobro. Vy ste prítomnosťou a vo vašich rukách sa už buduje budúcnosť! A máte nadšenie, aby ste zmenili chod dejín! Skutočný odpor voči zlu nie je zlo, ale láska, schopná uzdraviť vlastné rany, zatiaľ čo lieči rany iných.“
O tejto bezpodmienečnej láske, ktorá je schopná uzdravovať rany iných, pretože v ich ranách vidíme naše vlastné rany a predovšetkým preto, že v tých, ktorí trpia, rozpoznávame Božiu tvár, hovorili krátko predtým niektorí z prítomných vo svojich dojímavých svedectvách. Ako napríklad Elie, ktorý po mnohých obetiach a sebazapreniach v šetrení peňazí, aby mohol študovať, videl, ako sa jeho plány rozplynuli kvôli zrúteniu ekonomiky krajiny, čím prišiel o všetko. I napriek tomu sa rozhodol neemigrovať: „Ako by som mohol odísť, keď moja krajina trpí?“ Ako aj dojímavé svedectvo Joelle, ktorá sa na modlitebnom stretnutí v Taizé stretla so svojou rovesníčkou Asil, Libanončankou ako ona, avšak moslimského náboženstva, ktorá žila na juhu krajiny. Keď Asilinu dedinu bombardovali izraelské nálety, obrátila sa na Joelle, pretože jej rodina nevedela, kam ísť. Joelle a jej matka ich prijali: „Rozdiel v náboženstve nikdy nebol prekážkou... Žili sme v hlbokej harmónii... pochopila som základnú pravdu: Boh nebýva len medzi múrmi kostola alebo mešity. Boh sa prejavuje, keď sa stretnú rôzne srdcia a milujú sa ako bratia a sestry.“ Po nej prehovorila Roukaya, Asilina matka: „Joellina matka mi otvorila dvere svojho domu a povedala mi: toto je tvoj dom. Nepýtala sa ma, kto som, odkiaľ pochádzam, ani v čo verím... Pochopila som, že náboženstvo sa nehovorí, ale žije sa v láske, ktorá prekračuje všetky hranice.“ Čo umožnilo toto všetko? Čo umožnilo to, čím Libanon bol a čím chce naďalej byť? Pápež Lev poukázal na základ, ktorý „nemôže byť myšlienkou, zmluvou ani morálnym princípom“. Skutočným princípom nového a zmiereného života „je nádej, ktorá prichádza zhora: je to Kristus! Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych pre spásu všetkých. On, živý, je základom našej dôvery; on je svedkom milosrdenstva, ktoré vykupuje svet od každého zla“.
Táto prvá cesta Leva XIV., ktorá sa v utorok 2. decembra skončila návratom do Ríma, nám pomáha pochopiť význam slov, ktoré nový rímsky biskup vyslovil deň po svojom zvolení, keď povedal, že každý, kto v Cirkvi vykonáva službu autority, musí „ustúpiť, aby zostal Kristus“. Tieto slová platia pre každého, kto hlása evanjelium. Lídrom iných kresťanských vyznaní a moslimským lídrom rozličných tradícií, ktoré tvoria náboženskú mozaiku Libanonu, pápež pripomenul, že táto zem bola svedkom niektorých udalostí z Ježišovho verejného života, a konkrétne spomenul príbeh o kanaánskej žene a jej viere, keď prosila o uzdravenie svojej dcéry: „Táto zem je viac než len miestom stretnutia Ježiša a prosiacej matky: stáva sa miestom, kde pokora, dôvera a vytrvalosť prekonávajú všetky prekážky a stretávajú sa s nekonečnou láskou Boha, ktorá objíma každé ľudské srdce“.
Stratiť sa, aby zostal Kristus, neznamená teda utiekať sa do intimizmu, budovať uzavreté spoločenstvá „dokonalých“ ľudí, ani nasledovať sny o moci a veľkosti, spoliehajúc sa na čísla a zabúdajúc na Božiu logiku, ktorá sa prejavuje v malosti. Ustúpiť, aby zostal Kristus, znamená stať sa prostredníkom, i napriek našej neadekvátnosti, tej nekonečnej Božej lásky, ktorá bez rozdielov objíma každé ľudské srdce a skláňa sa nad poslednými, utláčanými a trpiacimi. Tak, ako svedčili libanonskí mladí pred nástupcom Petra, ktorý prišiel, aby ich povzbudil.
Andrea Tornielli – VaticanNews Preklad: Zuzana Klimanová