Libanon 1. decembra (VaticanNews) Svätý Otec sa v Svätyni Panny Márie Libanonskej v Harisse stretol s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a pastoračnými pracovníkmi.
V príhovore ich povzbudil, aby uprostred skúšok zostali tvorcami jednoty, opierali sa o silu modlitby a mali odvahu ponúkať mladým perspektívy obnovy. Ocenil svedectvá prijatia utečencov, služby chudobným, vernosti v extrémnych situáciách a vyzdvihol lásku, ktorá aj v temnote prináša svetlo a premieňa utrpenie na nádej.
Homília Svätého Otca Stretnutie s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a pastoračnými pracovníkmi Svätyňa Panny Márie Libanonskej, Harissa (1. decembra 2025)
Drahí bratia v biskupskej službe, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, bratia a sestry, dobrý deň! Dobrý deň! (po arabsky) Ďakujem, ďakujem. S veľkou radosťou sa s vami stretávam počas tejto cesty, ktorej mottom sú slová: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj.“ (Mt 5, 9) Cirkev v Libanone, zjednotená vo svojej mnohotvárnosti, je ikonou týchto slov, ako to vyjadril svätý Ján Pavol II., hlboko oddaný vášmu ľudu: „V dnešnom Libanone – povedal – vy ste nositeľmi nádeje“ (Posolstvo obyvateľom Libanonu, 1. mája 1984); a dodal: „Vytvárajte bratskú klímu tam, kde žijete a pracujete. Bez naivity, vedzte dôverovať iným a buďte tvoriví, aby triumfovala obnovujúca sila odpustenia a milosrdenstva.“ (tamtiež) Svedectvá, ktoré sme počuli – ďakujem každému z vás! – nám ukazujú, že tieto slová nevyšli navnivoč, ba naopak, našli odozvu, pretože tu sa stále buduje spoločenstvo v láske. V slovách patriarchu, ktorému zo srdca ďakujem, môžeme zachytiť koreň tejto vytrvalosti, symbolizovanej tichou jaskyňou, v ktorej sa svätý Charbel modlieval pred obrazom Božej Matky, a tiež prítomnosťou tejto svätyne v Harisse, ktorá je znakom jednoty pre celý libanonský národ. Práve pri Márii pod Ježišovým krížom (porov. Jn 19, 25) nachádzame modlitbu – neviditeľný most, ktorý spája srdcia – a tá nám dáva silu pokračovať v nádeji a v práci aj vtedy, keď navôkol duní hluk zbraní a samotné požiadavky každodenného života sa stávajú skúškou. Jedným zo symbolov, ktorý sa objavuje v logu tejto cesty, je kotva. Pápež František ju často pripomínal ako znak viery, ktorá umožňuje vždy ísť ďalej, aj v najtemnejších chvíľach, až do neba. Povedal: „Naša viera je kotva v nebi. Naše životy sú zakotvené v nebi. Čo máme robiť? Držať sa lana (…). A kráčame vpred, lebo sme si istí, že náš život má kotvu v nebi, na tom brehu, kam prídeme.“ (Generálna audiencia, 26. apríla 2017) Ak chceme budovať pokoj, zakotvime v nebi a pevne zameraní týmto smerom milujme bez strachu zo straty toho, čo pominie, a dávajme bez miery. Z týchto koreňov – silných a hlbokých ako korene cédrov – rastie láska a s Božou pomocou sa rodia konkrétne a trvalé skutky solidarity. Páter Youhanna nám hovoril o Debbabiyé, malom mestečku, kde pôsobí. Tam, napriek extrémnej núdzi a pod hrozbou bombardovania, kresťania a moslimovia, Libanonci aj utečenci spoza hraníc, žijú pokojne spolu a navzájom si pomáhajú. Zastavme sa pri obraze, ktorý sám ponúkol: sýrska minca nájdená v košíku milodarov spolu s libanonskými. Je to dôležitý detail: pripomína nám, že v láske má každý z nás niečo dať i prijať a že vzájomné dávanie nás všetkých obohacuje a približuje k Bohu. Pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy tejto krajiny, hovoriac o jednote, ktorú vytvára láska aj v skúškach, povedal: „Práve teraz treba sláviť víťazstvo lásky nad nenávisťou, odpustenia nad pomstou, služby nad panovaním, pokory nad pýchou, jednoty nad rozdelením (…); treba vedieť premieňať naše utrpenia na volanie lásky k Bohu a milosrdenstva k blížnemu.“ (Príhovor pri návšteve Baziliky sv. Pavla v Harisse, 14. septembra 2012) Len tak nás nezlomí nespravodlivosť a útlak, ani vtedy, keď – ako sme počuli – nás zrádzajú ľudia a organizácie, ktoré bez škrupúľ zneužívajú zúfalstvo tých, čo nemajú inú možnosť. Len tak sa možno opäť odvážiť dúfať v zajtrajšok, aj keď je prítomnosť tvrdo skúšaná. V tejto súvislosti myslím na zodpovednosť, ktorú všetci máme voči mladým. Je dôležité podporovať ich prítomnosť aj v cirkevných štruktúrach, oceniť ich prínos novosti a dávať im priestor. A je potrebné – napriek ruinám sveta, ktorý pozná svoje bolestné zlyhania – ponúknuť im konkrétne a uskutočniteľné perspektívy obnovy a rastu do budúcnosti. Loren hovorila o svojej službe migrantom. Sama migrantka, už dlhý čas sa venuje tým, ktorí nie z vlastnej vôle, ale z núdze museli zanechať všetko a hľadať si kdesi ďaleko nový život. Príbeh Jamesa a Lely, ktorý opísala, nás hlboko zasahuje a ukazuje hrôzu, ktorú vojna spôsobuje v životoch toľkých nevinných. Pápež František nám neraz pripomenul, že tvárou v tvár takýmto tragédiám nesmieme zostať ľahostajní, že ich bolesť sa týka aj nás a kladie nám otázky (porov. Homília na Svetový deň migrantov a utečencov, 29. septembra 2019). Ich odvaha je svedectvom Božieho svetla, ktoré – ako povedala Loren – žiari aj v najtemnejších chvíľach. A zároveň nás ich skúsenosť zaväzuje pracovať na tom, aby už nik nemusel utekať zo svojej krajiny pre nezmyselné a kruté konflikty a aby ten, kto zaklope na dvere našich komunít, nikdy nebol odmietnutý, ale prijatý slovami, ktoré Loren citovala: „Vitaj u nás!“ O tomto hovorí aj svedectvo sestry Dimy, ktorá sa, keď vypuklo násilie, rozhodla neopustiť svoje miesto, ale nechať školu otvorenú, aby sa stala miestom prijatia pre utečencov a mimoriadne účinným centrom výchovy. V týchto priestoroch sa totiž okrem poskytovania materiálnej pomoci, učí deliť sa o „chlieb, strach i nádej“, milovať uprostred nenávisti, slúžiť aj v únave a veriť v iný, nečakaný budúci čas. Cirkev v Libanone vždy veľmi dbala na vzdelávanie. Všetkých vás povzbudzujem pokračovať v tomto chvályhodnom diele, zvlášť pomáhať tým, ktorí sú v núdzi a bez prostriedkov, nachádzajú sa v extrémnych situáciách – rozhodnutiami vedenými najšľachetnejšou láskou –, aby sa k formácii mysle vždy pripájala aj výchova srdca. Pamätajme, že našou prvou školou je kríž a naším jediným Učiteľom je Kristus (porov. Mt 23, 10). Páter Charbel nám v tejto súvislosti, hovoriac o svojej skúsenosti v službe väzňom, pripomenul, že práve tam, kde svet vidí iba múry a zločiny, v očiach väzňov – niekedy zmätených, inokedy osvietených novou nádejou – vidíme nehu Otca, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať. A je to tak: vidíme Ježišovu tvár odzrkadlenú v tvári tých, čo trpia, a tých, ktorí sa starajú o ich rany. O chvíľu vykonáme symbolické gesto odovzdania Zlatej ruže tejto svätyni. Je to starobylý úkon, ktorého jedným zo zmyslov je povzbudiť nás, aby sme svojím životom boli vôňou Krista (porov. 2 Kor 2, 14). Pri tejto myšlienke mi prichádza na um vôňa libanonských stolov, známych pre rozmanitosť jedál a silný rozmer spoločenstva pri ich zdieľaní. Je to vôňa z mnohých vôní, ktoré zapôsobia svojou rôznorodosťou a niekedy práve svojou harmóniou. Taká je vôňa Krista. Nie je to drahý produkt pre vyvolených, ktorí si ju môžu dovoliť, ale aróma štedrého stola, na ktorom má miesto mnoho rozličných pokrmov a z ktorého môžu všetci čerpať spoločne. Nech je toto duchom obradu, ktorý sa chystáme vykonať, a najmä duchom, ktorým sa každý deň usilujeme žiť zjednotení v láske. Ďakujem.
Preklad Martin Jarábek