Vatikán 25. novembra (TK KBS) Dikastérium pre náuku viery vydalo vieroučnú nótu „Una caro (Jedno telo). V individualistickej a konzumnej dobe treba vychovávať mladých ľudí k láske ako k zodpovednosti a dôvere v druhého.
„Nerozlučná jednota“ – tak definuje manželstvo vieroučná nóta Dikastéria pre náuku viery, teda ako zväzok, ktorý je výlučný a zakladá vzájomnú spolupatričnosť. Nie náhodou bol dokument – schválený Levom XIV. 21. novembra, v deň liturgickej pamiatky Obetovania Panny Márie, a predstavený novinárom dnes, 25. novembra – nazvaný „Una caro (jedno telo). Chvála monogamie“. Nota ponúka rozsiahly exkurz na tému monogamie: počnúc Genesis, cez cirkevných otcov a hlavné výroky magistéria, až po filozofov a básnikov 20. storočia.
Dôvody vydania dokumentu
K vydaniu dokumenty viedli tri dôvody: v prvom rade – píše v úvode kardinál prefekt Víctor Manuel Fernández – súčasný kontext technologického rozvoja, ktorý môže človeka zvádzať, aby sa považoval za „bytosť bez hraníc“, a teda vzdialenú predstave výlučnej lásky vyhradenej iba jednej osobe. Ďalším impulzom na spísanie dokumenty boli diskusie s africkými biskupmi na tému polygamie. A konečne dokument reaguje aj na rastúci fenomén „polyamorie“, teda verejnej formy nemonogamného spolužitia v západnom svete.
Reflexia nad kresťanským manželstvom
Dokument Dikastéria pre náuku viery chce zdôrazniť krásu manželskej jednoty, ktorá „s pomocou milosti“ je tiež obrazom spojenia medzi Kristom a Cirkvou. Kardinál Fernández zdôrazňuje, že nóta nie je určená iba biskupom, ale má byť nápomocná aj mladým ľuďom, snúbencom a manželom, aby pochopili bohatstvo kresťanského manželstva, a má ich viesť k hlbšej reflexii.
Text, rozdelený do siedmich kapitol a záveru, zdôrazňuje, že monogamia nie je obmedzením, ale možnosťou lásky, ktorá sa otvára večnosti. Rozhodujúce sú dva prvky: vzájomná spolupatričnosť a manželská láska. Prvá z nich, založená na slobodnom súhlase oboch manželov, je odrazom trojjediného spoločenstva a stáva sa „silnou motiváciou pre stabilitu zväzku“. Ide o „príslušnosť srdca, do ktorej vidí len Boh“ a kam môže vstúpiť len on, „bez toho, aby narušil slobodu a identitu človeka“.
Takto chápaná „vzájomná spolupatričnosť, ktorá je vlastná výlučnej vzájomnej láske, vyžaduje jemnú starostlivosť, posvätnú bázeň pred znesvätením slobody druhého, ktorý má rovnakú dôstojnosť, a teda aj rovnaké práva“. Pretože ten, kto miluje, vie, že „druhý nemôže byť prostriedkom na vyriešenie vlastnej neuspokojenosti“ a vie, že prázdnota nesmie byť nikdy naplnená „ovládaním druhého“. V tejto súvislosti nóta vyjadruje poľutovanie nad mnohými formami „nezdravé túžby, ktoré vyústi do rôznych prejavov explicitného alebo subtílneho násilia, útlaku, psychického nátlaku, kontroly a nakoniec aj utláčania“. Ako sa v dokumente podotýka, v týchto prípadoch ide o nedostatok úcty a rešpektu k dôstojnosti druhého človeka.
Manželstvo nie je vlastníctvo
Naopak zdravé „my dvaja“ znamená „vzájomnosť dvojitej slobody, ktorá nikdy nie je porušovaná, ale vzájomne sa vyberá, a pritom vždy zachováva hranice, ktoré nemožno prekročiť“. K tomu dochádza, keď sa človek vo vzťahu nestráca, ale žije zdravou láskou, „ktorá nikdy nemá v úmysle druhého pohltiť“. V tejto súvislosti nóta zdôrazňuje, že pár môže „pochopiť a prijať“ chvíľu reflexie alebo priestor pre samotu či autonómiu, o ktorý požiada jeden z manželov, pretože manželstvo nie je vlastníctvo, nie je nárokom na absolútny pokoj ani úplným oslobodením od –, Boh totiž môže zaplniť prázdnotu, ktorú človek pociťuje –, ale dôverou a schopnosťou čeliť. Zároveň dokument manžela povzbudzuje, aby sa navzájom neodmietali, pretože príliš časté oddialenie môže viesť k zániku zväzku.
Modlitba, cenný prostriedok na rast v láske
Vzájomná spolupatričnosť sa prejavuje aj vo vzájomnej pomoci medzi manželmi, aby dozreli ako ľudia. V tomto zmysle je modlitba „cenným prostriedkom“, ktorým sa pár môže posväcovať a rásť v láske. Tak sa uskutočňuje manželská láska, „zjednocujúca sila“, „božský dar“, o ktorý prosíme v modlitbe, ktorý je živený sviatostným životom a ktorý sa práve v manželstve stáva „najväčším priateľstvom“ medzi dvoma blízkymi srdcami.
Vďaka premieňajúcej sile lásky bude tiež možné chápať sexualitu „telom i dušou“, nie teda ako náhly impulz alebo odreagovanie, ale ako „nádherný dar od Boha“, ktorý smeruje k darovaniu seba samého ak dobru druhého, prijatému v celistvosti jeho osoby. Manželská láska sa prejavuje aj v plodnosti, „akokoľvek to neznamená, že by mala byť výslovným cieľom každého sexuálneho aktu“. Naopak, manželstvo si zachováva svoj podstatný charakter, aj keď je bezdetné.
Sociálne siete a naliehavá potreba novej pedagogiky
Dokument si ďalej kladie otázku, ako kontexte postmoderného konzumizmu a individualizmu zachovať možnosť vernej lásky? Odpoveď, ako sa konštatuje v nóte, možno nájsť vo výchove. Svet sociálnych sietí, kde mizne stud a v ktorom sa rozmáha sexuálne násilie, si žiada novú pedagogiku. Generácie dnešných mladých ľudí treba pripraviť, „aby prijali milostnú skúsenosť ako antropologické tajomstvo“, a to tým, že lásku nebudeme prezentovať ako obyčajný pud, ale ako výzvu na zodpovednosť a „schopnosť nádeje celého človeka“.
Text upozorňuje aj na sociálny rozmer manželského zväzku, ktorý sa angažuje v hľadaní spoločného dobra a nie je ľahostajný k sociálne slabým a chudobným ľuďom.
Manželská láska ako prísľub nekonečna
Na záver nota zdôrazňuje, že „každé autentické manželstvo je jednotou zloženou z dvoch jednotlivcov, ktorá vyžaduje tak intímny a všezahŕňajúci vzťah, že ho nemožno zdieľať s nikým iným“. Medzi dvoma základnými vlastnosťami manželského zväzku – jednotou a nerozlučiteľnosťou – je teda prvá z nich základom druhého. Iba tak bude manželská láska dynamickou realitou, ktorá je povolaná k neustálemu rastu a rozvoju v čase, v „prísľube večnosti“.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia/Cirkev.cz