Vatikán 20. novembra (VaticanNews) Vo štvrtok 20. novembra vydalo Vatikánske knižné vydavateľstvo novú knihu pápeža s názvom „Sila evanjelia. Kresťanská viera v 10 slovách”. Kniha, ktorú zostavil Lorenzo Fazzini, je zbierkou prejavov a príspevkov pápeža s doteraz nepublikovaným textom – úvodom, ktorý v plnom znení uverejňujeme nižšie.
Lev XIV.
Desať slov. Desať slov nie je veľa, no môžu otvoriť príspevok o bohatstve kresťanského života. A tak na začiatok by som si z týchto desiatich slov chcel vybrať tri, ako úvod do imaginárneho dialógu s tými, ktorí budú čítať tieto stránky: Kristus, spoločenstvo, mier. Na prvý pohľad sa môžu zdať ako nesúvislé pojmy, ktoré navzájom nesúvisia. No nie je tomu tak. Môžu sa prelínať vo vzťahu, ktorý by som s vami, milí čitatelia, chcel prehĺbiť, aby sme spoločne pochopili ich novosť a význam.
Predovšetkým ústredná úloha Krista. Každý pokrstený dostal dar stretnutia s ním. Bol zasiahnutý jeho svetlom a jeho milosťou. Viera je práve toto: nie titanské úsilie dosiahnuť nadprirodzeného Boha, ale prijatie Ježiša do nášho života, objav, že Božia tvár nie je vzdialená od nášho srdca. Pán nie je ani magická bytosť, ani nepoznateľné tajomstvo, priblížil sa nám v Ježišovi, v tom človeku, ktorý sa narodil v Betleheme, zomrel v Jeruzaleme, vstal z mŕtvych a dnes žije. Dnes! A tajomstvom kresťanstva je, že tento Boh sa chce s nami zjednotiť, stať sa nám blízkym, stať sa naším priateľom. Tak, aby sme sa my stali ním.
Svätý Augustín píše: „Chápete, bratia? Uvedomujete si milosť, ktorou nás Boh hojne zahrnul? Žasnite, radujte sa: stali sme sa Kristom! Ak je Kristus hlavou a my údmi, celkový človek je on a my“ (1). Kresťanská viera je účasťou na Božom živote prostredníctvom skúsenosti Ježišovho človečenstva. V ňom Boh už nie je pojem či záhada, ale osoba, ktorá je nám blízka. Augustín to všetko zakúsil pri svojom obrátení, keď na vlastnej koži pocítil silu priateľstva s Kristom, ktoré radikálne zmenilo jeho život: „Kde som bol, keď som ťa hľadal? Bol si predo mnou, ale ja som sa vzdialil od seba a nenachádzal som sám seba. A už vôbec som nenachádzal teba“ (2).
Kristus je navyše princípom spoločenstva. Celá jeho existencia bola poznačená touto vôľou byť mostom: mostom medzi ľudstvom a Otcom, mostom medzi ľuďmi, ktorých stretával, mostom medzi ním a tými, ktorí boli na okraji spoločnosti. Cirkev je týmto Kristovým spoločenstvom, ktoré pokračuje v dejinách. Je to spoločenstvo, ktoré v jednote žije rozmanitosť.
Augustín používa obraz záhrady, aby ilustroval krásu spoločenstva veriacich, ktoré zo svojich rozdielností vytvára pluralitu smerujúcu k jednote a ktoré neupadá do chaosu zmätku: „Bratia, tá Pánova záhrada, vlastní nielen ruže mučeníkov, ale aj ľalie panien a brečtan manželov a fialky vdov. Jedným slovom, najmilší, v žiadnom stave života nech ľudia nepochybujú o svojom povolaní: Kristus zomrel za všetkých. V celej pravde bolo o ňom napísané: „On chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4)“ (3). Táto pluralita sa stáva spoločenstvom v jedinom Kristovi. Ježiš nás spája nad rámec našich osobností, nášho kultúrneho a geografického pôvodu, nášho jazyka a našich príbehov. Jednota, ktorú vytvára medzi svojimi priateľmi, je tajomne plodná a hovorí ku všetkým: „Cirkev tvoria všetci, ktorí sú vo svornosti so svojimi bratmi a milujú svojho blížneho“ (4).
Kresťania môžu a musia byť svedkami tejto svornosti, tohto bratstva, tejto blízkosti v dnešnom svete, poznačenom mnohými vojnami. To nezávisí len od našich síl, ale je to dar zhora, dar od Boha, ktorý nám so svojím Duchom sľúbil, že budeme vždy po jeho boku, že bude živý vedľa nás: „Koľko máme Ducha Svätého, toľko milujeme Cirkev,“ (5). Cirkev, domov rôznych národov, sa môže stať znamením, že nie sme odsúdení žiť v neustálom konflikte, a môže stelesňovať sen o zmierenom, zmiernenom a svornom ľudstve. Je to sen, ktorý má základ: Ježiša, jeho modlitbu k Otcovi za jednotu svojich učeníkov. A ak Ježiš prosil Otca, o to viac ho musíme prosiť my, aby nám dal dar zmierneného sveta. A nakoniec, od Krista a od spoločenstva, mier. Ten nie je výsledkom útlaku ani násilia, nie je spriaznený s nenávisťou ani pomstou.
Je to Kristus, ktorý s ranami svojho utrpenia stretáva svojich učeníkov a hovorí im: „Pokoj vám“. Svätí svedčili o tom, že láska víťazí nad vojnou, že len dobrota odzbrojuje zákernosť a že nenásilie môže zničiť útlak. Musíme hľadieť nášmu svetu do tváre: nemôžeme ďalej tolerovať štrukturálne nespravodlivosti, v dôsledku ktorých tí, čo majú viac, vlastnia čoraz viac, a naopak, tí, čo majú menej, sú stále chudobnejší. Hrozí, že nenávisť a násilie, ako šikmá plocha, pretečú, až sa bieda rozšíri medzi národmi: práve túžba po spoločenstve, uznanie sa navzájom za bratov, je protiliek na každý extrémizmus. Páter Christian de Chergé, prior kláštora v Tibhirine, blahorečený spolu s ďalšími osemnástimi rehoľníkmi a rehoľníčkami, mučeníkmi v Alžírsku, po tom, čo zažil stretnutie tvárou v tvár s teroristami, dostal od Krista, v spoločenstve s ním a so všetkými Božími deťmi, dar písať slová, ktoré k nám hovoria dodnes, lebo pochádzajú od Boha. Keď si kládol otázku, s akou modlitboobratiu by sa mohol obrátiť k Pánovi po tak ťažkej skúške, hovoriac o tých, ktorí násilím vtrhli do kláštora, napísal: „Mám právo žiadať ‚odzbroj ho‘, ak nezačnem prosiť ‚odzbroj ma‘ a ‚odzbroj nás‘ ako komunitu? To je moja každodenná modlitba.“ Na tej istej pôde severnej Afriky približne pred 1600 rokmi, Augustín zdôrazňoval: „Žime dobre a časy budú dobré. My sme časy“ (6).
Naše časy môžeme poznačiť my sami, svedectvom, modlitbou k Duchu Svätému, aby nás urobil mužmi a ženami šíriacimi mier, prijímajúc Kristovu milosť a šíriac vo svete vôňu jeho lásky a milosrdenstva. „My sme časy“: nenechajme sa zachvátiť skľúčenosťou tvárou v tvár násiliu, ktorého sme svedkami. Každý deň prosme Boha Otca o silu Ducha Svätého, aby sme v temnote dejín dali zažiariť živému plameňu pokoja.
Vatikán, 16. október 2025 Preklad: Zuzana Klimanová
Poznámky: 1 Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu, 21,8. 2 Tamže, Vyznania, V, 2, 2. 3 Tamže, Príhovory, 304, 3. 4 Tamže, 359, 9. 5 Tamže, Komentár k Jánovmu evanjeliu, 32, 8,8. 6 Tamže, Príhovory, 80, 8.