Vatikán 12. novembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v utorok 11. novembra podvečer slávil Eucharistiu na rímskom Aventíne v Kostole sv. Anzelma pri príležitosti 125. výročia jeho posvätenia. Chrám, ktorý si želal pápež Lev XIII., je súčasťou rovnomenného benediktínskho opátstva a rovnomennej pápežskej univerzity zameranej na liturgiu.
Homília Svätého Otca v Kostole sv. Anzelma v Ríme
„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 18). Drahí bratia a sestry, počuli sme tieto Ježišove slová, keď si pripomíname 125. výročie posvätenia tohto kostola, ktorý si veľmi želal pápež Lev XIII. a ktorý podporil jeho výstavbu. V jeho zámeroch mala táto stavba spolu s priľahlým medzinárodným kolégiom prispieť k posilneniu benediktínskej prítomnosti v Cirkvi a vo svete prostredníctvom stále väčšej jednoty v rámci Benediktínskej konfederácie, na čo bol zavedený aj úrad opáta prímasa. Bol totiž presvedčený, že váš starobylý rád môže byť veľkou pomocou pre dobro celého Božieho ľudu v čase bohatom na výzvy, akým bol prechod z 19. do 20. storočia.
V skutočnosti, mníšstvo bolo od svojich počiatkov „hraničnou“ realitou, ktorá podnecovala odvážnych mužov a ženy k zakladaniu centier modlitby, práce a dobročinnej lásky na tých najodľahlejších a najneprístupnejších miestach, často premieňajúc pusté oblasti na úrodnú a bohatú pôdu z poľnohospodárskeho a ekonomického hľadiska, no predovšetkým z duchovného hľadiska. Kláštor sa tak stále viac vyznačoval ako miesto rastu, pokoja, pohostinnosti a jednoty, aj v tých najtemnejších obdobiach dejín.
Ani v našej dobe nechýbajú výzvy, ktorým treba čeliť. Náhle zmeny, ktorých sme svedkami, nás provokujú a kladú nám otázky, vyvolávajú doteraz nepoznané problémy. Táto slávnosť nám pripomína, že podobne ako apoštol Peter, a spolu s ním Benedikt a mnohí iní, aj my môžeme odpovedať na požiadavky povolania, ktoré sme dostali, len ak postavíme Krista do centra nášho bytia a nášho poslania, vychádzajúc z toho skutku viery, ktorý nás vedie uznať ho za Spasiteľa, a pretavujúc to do modlitby, štúdia a záväzku svätého života.
Na tomto mieste sa to všetko napĺňa rôznymi spôsobmi: predovšetkým v liturgii, potom v Lectio divina, vo výskume, v pastorálnej starostlivosti, za účasti mníchov prichádzajúcich z celého sveta a s otvorenosťou voči klerikom, rehoľníkom, rehoľníčkam a laikom najrozličnejšieho pôvodu a z rozličných podmienok. Kláštor, univerzita, liturgický inštitút, pastoračné aktivity spojené s kostolom, v súlade s učením svätého Benedikta, musia tak stále viac rásť v synergii ako autentická „škola služby Pánovi” (Sv. Benedikt, Regula, Prológ, 45).
Preto som uvažoval o komplexe, v ktorom sa nachádzame, ako o realite, ktorá sa musí usilovať o to, aby sa stala pulzujúcim srdcom veľkého tela benediktínskeho sveta s kostolom v centre, podľa učení svätého Benedikta.
Prvé čítanie (porov. Ez 43, 1 – 2.4 – 7a) nám predstavilo obraz rieky, ktorá vyteká z chrámu. Veľmi dobre ladí s obrazom srdca, ktoré pumpuje životodarnú lymfu - krv do tela, aby z nej každý úd mohol prijímať výživu a silu v prospech ostatných (porov. 1 Kor 12, 20 – 27). Rovnako dobre ladí s obrazom duchovnej budovy z druhého čítania, postavenej na pevnej skale, ktorou je Kristus (porov. 1 Pt 2, 4 – 9).
V činorodom úli Sv. Anzelma, nech je toto miesto, odkiaľ všetko vychádza a kam sa všetko vracia, aby našlo overenie, potvrdenie a prehĺbenie pred Bohom, ako odporúčal svätý Ján Pavol II. pri svojej návšteve tejto pápežskej univerzity pri príležitosti stého výročia jej založenia. S odvolaním sa na jej svätého patróna povedal: „Svätý Anzelm pripomína všetkým [...], že poznanie božských tajomstiev nie je ani tak trofejou ľudského génia, ako skôr darom, ktorý Boh dáva pokorným a veriacim“ (Prejav, 1. júna 1986).
Ako už bolo povedané, odvolával sa na náuku Učiteľa z Aosty, ale my túžime, aby to bolo aj prorocké posolstvo, ktoré táto inštitúcia odovzdáva Cirkvi a svetu ako naplnenie poslania, ktoré sme všetci dostali, aby sme boli ľudom, ktorý si Boh získal, aby hlásal slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2, 9).
Posviacka je slávnostným momentom v histórii sakrálnej stavby, keď sa posväcuje, aby bola miestom stretnutia priestoru a času, konečného a nekonečného, človeka a Boha: otvorené dvere k večnosti, v ktorých duša nachádza odpoveď na „napätie medzi okolnosťami daného okamihu a jasom času ako väčšieho horizontu [...], ktorý nás otvára do budúcnosti na spôsob poslednej príčiny, ktorá priťahuje“ (Pápež František, Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 222) v stretnutí medzi plnosťou a obmedzením, ktoré sprevádza našu pozemskú cestu.
Druhý vatikánsky koncil opisuje toto všetko na jednej zo svojich najkrajších stránok, keď definuje Cirkev ako „zároveň ľudskú i božskú, viditeľnú i obdarenú neviditeľnými skutočnosťami, horlivú v činnosti i oddanú kontemplácii, prítomnú vo svete, a predsa putujúcu; […] a to takým spôsobom, že to, čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a podriaďuje sa mu; čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné; čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu; a čo je prítomné, je zamerané na budúce mesto, ktoré hľadáme“ (Konštitúcia Sacrosanctum Concilium, 2).
Je to skúsenosť nášho života a života každého muža a ženy na tomto svete, ktorí hľadajú tú konečnú a základnú odpoveď, ktorú nemôže odhaliť „ani telo, ani krv“, ale len Otec, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 16, 17); v konečnom dôsledku potrebujeme Ježiša, „Krista, Syna živého Boha“ (v. 16). Jeho sme povolaní hľadať a k nemu sme povolaní privádzať všetkých, ktorých stretávame, vďační za dary, ktoré nám udelil, a predovšetkým za lásku, s ktorou nás predišiel (porov. Rim 5, 6). Tento chrám sa tak bude stávať čoraz viac miestom radosti, kde možno zažiť krásu zdieľania s druhými toho, čo sme zadarmo prijali (porov. Mt 10, 8).
Preklad: Zuzana Klimanová