
Rím 9. novembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v nedeľu 9. novembra, ktorá je výročím posvätenia Lateránskej baziliky, Rímskej katedrály a matky všetkých kostolov, predsedal svätej omši v tomto chráme. V homílii Cirkev prirovnal k stavbe a stavenisku, ktoré má pevný základ v Kristovi, ku ktorému sa treba vždy vracať a byť poddajnými voči Duchu Svätému. My ako živé kamene tvoríme tento duchovný dom. Pri budovaní Božieho kráľovstva „nebuďme unáhlení a povrchní,“ vyzval pápež.
Zdroj: VaticanNews
Pri oltári koncelebrovali kard. Baldassare Reina – generálny vikár pre Rímsku diecézu a arcikňaz Lateránskej baziliky a Mons. Renato Tarantelli Baccari, viceregent Rímskej diecézy. Koncelebrovalo celkovo jedenásť biskupov a približne 160 kňazov, zatiaľ čo v bazilike bolo prítomných 2700 veriacich.
Homília Svätého Otca Leva XIV. v Lateránskej bazilike
Drahí bratia a sestry,
dnes slávime Výročie posvätenia Lateránskej baziliky – tejto baziliky, katedrály Ríma –, ktoré sa uskutočnilo v 4. storočí za pápeža Silvestra I. Výstavba sa uskutočnila na želanie cisára Konštantína, po tom, čo v roku 313 udelil kresťanom slobodu vyznávať svoju vieru a praktizovať bohoslužbu.
Túto udalosť si pripomíname dodnes. Prečo? Určite preto, aby sme si s radosťou a vďačnosťou pripomenuli historický fakt, ktorý je veľmi dôležitý pre život Cirkvi, no nielen to. Táto bazilika, „matka všetkých kostolov“, je totiž oveľa viac ako pamätník a historická pamiatka: je „znamením živej Cirkvi, postavenej z vyvolených a vzácnych kameňov v Kristovi Ježišovi, uholnom kameni (porov. 1Pt 2, 4 – 5)“ (Obrad požehnania olejov a posvätenia kostola a oltára, Úvod), a ako taká nám pripomína, že aj my, ako „živé kamene, tvoríme na tejto zemi duchovný dom (porov. 1 Pt 2, 5)“ (II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen Gentium, 6). Z tohto dôvodu, ako poznamenal svätý Pavol VI., sa v kresťanskej komunite čoskoro rozšíril zvyk používať „názov Cirkev, ktorý znamená zhromaždenie veriacich, v chráme, ktorý ich zhromažďuje“ (Anjel Pána, 9. november 1969). Ide o cirkevné spoločenstvo, „Cirkev, spoločenstvo veriacich, [ktoré] v Lateráne dosahuje svoju najpevnejšiu a najviditeľnejšiu vonkajšiu štruktúru“ (tamže). Preto, keď sa pozeráme na túto stavbu, sa s pomocou Božieho slova zamyslime nad tým, čo to znamená byť Cirkvou.
Najprv by sme sa mohli zamerať na jej základy. Ich dôležitosť je zrejmá, v niektorých ohľadoch dokonca znepokojujúca. Ak by totiž ten, kto ju postavil, nekopal dostatočne hlboko, aby dosiahol dostatočne pevný základ, na ktorom by mohol postaviť všetko ostatné, celá stavba by už dávno zrútila alebo by hrozilo, že sa každú chvíľu zrúti, takže aj my, ktorí tu stojíme, by sme boli vystavení vážnemu nebezpečenstvu. Našťastie však naši predchodcovia dali tejto katedrále pevné základy, keď namáhavo kopali do hĺbky, skôr než začali stavať múry, ktoré nás teraz chránia, a to nám dáva pocit väčšej istoty.
Je však užitočné sa nad tým zamyslieť. Aj my, pracovníci živej Cirkvi, musíme predtým, ako môžeme postaviť impozantné stavby, kopať v sebe a okolo seba, aby sme odstránili všetok nestabilný materiál, ktorý by nám mohol brániť dosiahnuť holú skalu Krista (porov. Mt 7, 24 – 27). O tom výslovne hovorí svätý Pavol v druhom čítaní, keď hovorí, že „nikto nemôže položiť iný základ ako ten, ktorý je už položený, a tým je Ježiš Kristus“ (3,11). A to znamená neustále sa vracať k nemu a k jeho evanjeliu, poddajní pôsobeniu Ducha Svätého. Inak by hrozilo nebezpečenstvo, že budova so slabými základmi bude preťažená ťažkými konštrukciami.
Preto, drahí bratia a sestry, keď sa s plným nasadením venujeme službe Božiemu kráľovstvu, nebuďme unáhlení a povrchní: kopme do hĺbky, oslobodení od kritérií sveta, ktorý príliš často vyžaduje okamžité výsledky, lebo nepozná múdrosť čakania. Tisícročná história Cirkvi nás učí, že len s pokorou a trpezlivosťou možno s Božou pomocou vybudovať skutočné spoločenstvo viery, schopné šíriť lásku, podporovať misiu, hlásať, sláviť a slúžiť tomu apoštolskému magistériu, ktorého prvým sídlom je tento chrám (porov. sv. Pavol VI., Anjel Pána, 9. november 1969).
V tejto súvislosti je poučná scéna, ktorú nám predstavuje evanjelium, ktoré bolo dnes prečítané (Lk 19, 1-10): Zachej, bohatý a mocný muž, cíti potrebu stretnúť sa s Ježišom. Zistí však, že je príliš malý, aby ho mohol vidieť, a tak vyliezol na strom, čo bolo nezvyčajné a nevhodné gesto pre človeka jeho postavenia, zvyknutého dostávať všetko, čo chce, na podnose, na mýtnici, ako čiastku, ktorá mu náleží. Tu je však cesta dlhšia a šplhať sa medzi konáre pre Zacheja znamená uznať svoje obmedzenia a prekonať inhibičné brzdy pýchy. Takto sa môže stretnúť s Ježišom, ktorý mu hovorí: „Dnes musím zostať v tvojom dome“ (v. 5). Odtiaľ, od tohto stretnutia, začína pre neho nový život (porov. v. 8).
Ježiš nás mení a povoláva nás, aby sme pracovali na veľkom Božom stavenisku, múdro nás formuje podľa svojich plánov spásy. V posledných rokoch sa často používal obraz „staveniska“ na opísanie našej cirkevnej cesty. Ide o pekný obraz, ktorý hovorí o činnosti, kreativite, angažovanosti, ale aj o námahách, o problémoch, ktoré treba riešiť, niekedy aj zložitých. Vyjadruje skutočné, hmatateľné úsilie, s ktorým naše spoločenstvá každý deň rastú, v zdieľaní chariziem a pod vedením duchovných pastierov. Cirkev v Ríme je toho svedkom osobitne v tejto aplikačnej fáze synody, v ktorej to, čo dozrelo počas rokov práce, vyžaduje konfrontáciu a overenie „v teréne“. To znamená náročnú cestu, ale nesmieme sa nechať odradiť. Je dobré naopak pokračovať v práci s dôverou, aby sme rástli spoločne.
V histórii majestátnej budovy, v ktorej sa nachádzame, nechýbali kritické momenty, prestávky, opravy projektov v priebehu prác. A predsa, vďaka vytrvalosti tých, ktorí nás predchádzali, sa môžeme zhromaždiť na tomto nádhernom mieste. V Ríme, aj napriek veľkej námahe, rastie veľké dobro. Nedovoľme, aby nám únava zabránila to uznať a oslavovať, aby sme posilnili a obnovili náš elán. Veď láska, ktorú prežívame, formuje aj tvár našej Cirkvi, aby bolo všetkým stále jasnejšie, že je „matkou“, „matkou všetkých Cirkví“ alebo aj „mamou“, ako povedal svätý Ján Pavol II. vo svojom príhovore k deťom práve na tento sviatok (porov. Príhovor pri posvätení Baziliky svätého Jána v Lateráne, 9. november 1986).
Na záver by som chcel spomenúť jeden podstatný aspekt poslania katedrály: liturgiu. Ona je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a […] prameň, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (ECUM. VAT. II, Konšt. Sacrosanctum Concilium, 10). V nej nachádzame všetky témy, ktoré sme spomenuli: sme budovaní ako Boží chrám, ako jeho príbytok v Duchu, a dostávame silu hlásať Krista vo svete (porov. tamže, 2). Jeho starostlivosť na mieste Petrovho stolca musí byť taká, aby mohla slúžiť ako príklad pre celý Boží ľud, pri dodržiavaní noriem, pri zohľadňovaní rôznych citlivostí účastníkov, podľa princípu múdrej inkulturácie (porov. tamže, 37-38) a zároveň vo vernosti štýlu slávnostnej striedmosti typickej pre rímsku tradíciu, ktorá môže tak veľmi prospieť dušiam tých, ktorí sa na nej aktívne zúčastňujú (tamže, 14). Venujme všetku pozornosť tomu, aby tu jednoduchá krása obradov mohla vyjadriť hodnotu bohoslužby pre harmonický rast celého Pánovho tela. Svätý Augustín hovoril, že „krása nie je nič iné ako láska a láska je život“ (Prejav 365, 1). Liturgia je oblasť, v ktorej sa táto pravda realizuje mimoriadnym spôsobom; a prajem si, aby tí, ktorí pristupujú k oltáru rímskej katedrály, mohli odísť naplnení tou milosťou, ktorou Pán chce zaplaviť svet (porov. Ez 47, 1 – 2.8 – 9.12).
Preklad: Klára Tomášiková, Zuzana Klimanová