Vatikán 3. novembra (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. v pondelok 3. novembra slávil Eucharistiu za zosnulého pápeža Františka, kardinálov a biskupov, ktorí zomreli počas uplynulého roka. Vo svojej homílii pripomenul, že Kristus svojím zmŕtvychvstaním premenil smrť na prechod do života a v jeho láske nachádza kresťan odvahu dúfať aj uprostred bolesti a straty.
Homília Svätého Otca Leva XIV. počas omše za zosnulého pápeža Františka a kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v priebehu roka
(3. októbra, Bazilika sv. Petra)
Drahí bratia kardináli a biskupi, drahí bratia a sestry!
Dnes, pri príležitosti spomienky na všetkých verných zosnulých, obnovujeme krásny zvyk – sláviť Eucharistiu za kardinálov a biskupov, ktorí nás opustili počas uplynulého roka a s veľkou láskou ju obetujeme za vyvolenú dušu pápeža Františka, ktorý zomrel po tom, čo otvoril svätú bránu a udelil Rímu a svetu veľkonočné požehnanie. Vďaka jubileu má táto slávnosť, ktorá je pre mňa prvou, osobitný charakter: charakter kresťanskej nádeje.
Božie slovo, ktoré sme si vypočuli, nás osvecuje. Najprv to robí prostredníctvom veľkolepého biblického obrazu, ktorý, dalo by sa povedať, vystihuje zmysel celého tohto svätého roka. Ide o rozprávanie o učeníkoch z Emáuz v Lukášovom evanjeliu (Lk 24, 13 – 35). V ňom je verne znázornená púť nádeje, ktorá prechádza stretnutím so zmŕtvychvstalým Kristom. Východiskovým bodom je skúsenosť smrti, a to v jej najhoršej podobe: násilná smrť, ktorá zabíja nevinných a zanecháva ľudí sklamaných, znechutených, zúfalých. Koľko ľudí – a koľko „maličkých“! – aj v dnešnej dobe zažíva traumu tejto strašnej smrti, znetvorenej hriechom. Na túto smrť nemôžeme a nesmieme povedať „laudato si’“, lebo Boh Otec ju nechce a poslal svojho Syna na svet, aby nás od nej oslobodil. Ako je napísané: Kristus musel pretrpieť tieto muky, aby vošiel do svojej slávy (porov. Lk 24, 26) a daroval nám večný život. Len on môže niesť na sebe a vo svojom vnútri túto skazenú smrť, bez toho, aby ho zničila. Len on má slová večného života (porov. Jn 6, 68), čo s úctou vyznávame na tomto mieste, v blízkosti hrobu svätého Petra, a tieto slová majú moc opäť roznietiť vieru a nádej v našich srdciach (porov. v. 32).
Keď Ježiš vezme chlieb do svojich rúk, ktoré boli pribité na kríž, vzdáva vďaky, láme ho a dáva, učeníkom sa otvoria oči, v ich srdciach rozkvitne viera a spolu s ňou aj nová nádej. Áno! Už nejde o tú nádej, ktorú mali predtým, a ktorú stratili. Ide o novú skutočnosť, dar, milosť Zmŕtvychvstalého – o veľkonočnú nádej.
Tak ako život zmŕtvychvstalého Ježiša už nie je tým, čím bol predtým, ale je úplne nový, premenený Otcom mocou Ducha, tak aj nádej kresťana nie je ľudskou nádejou, nie je nádejou Grékov ani Židov, nezakladá sa na múdrosti filozofov ani na spravodlivosti, ktorá vyplýva zo zákona, ale výlučne a úplne na skutočnosti, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi (porov. Lk 24, 34), ženám a ostatným učeníkom. Ide o nádej, ktorá nehľadí na pozemský horizont, ale ďalej, hľadí na Boha, na tú výšku a hĺbku, odkiaľ vzišlo Slnko, aby osvietilo tých, ktorí sú v tme a v tieni smrti (porov. Lk 1, 78 – 79).
Môžeme teda spievať: „Chvála ti, Pane, za našu sestru telesnú smrť.“[1] Láska ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista premenila smrť: z nepriateľky urobila sestru, zmiernila ju. Preto sa „nezarmucujeme ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Samozrejme, keď nás opustí blízka osoba, prežívame smútok. Sme pobúrení, keď človek, najmä dieťa, „malý“, krehký, je vytrhnutý zo života chorobou alebo, čo je ešte horšie, násilím ľudí. Ako kresťania sme povolaní niesť s Kristom bremeno týchto krížov. Nie sme však smutní ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ani tá najtragickejšia smrť nemôže zabrániť nášmu Pánovi, aby prijal do svojich rúk našu dušu a premenil naše smrteľné telo, aj to najviac znetvorené, na obraz svojho osláveného tela (porov. Flp 3, 21).
Preto kresťania nenazývajú miesta pochovávania „nekropoly“, teda „mestá mŕtvych“, ale „cintoríny“, čo doslovne znamená „miesto odpočinku“, kde zosnulí očakávajú vzkriesenie. Ako prorokuje žalmista: „V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí“ (Ž 4, 9). Drahí, milovaný pápež František a bratia kardináli a biskupi, za ktorých dnes prinášame eucharistickú obetu, túto novú, veľkonočnú nádej žili, svedčili a učili o nej. Pán ich povolal a ustanovil za pastierov svojej Cirkvi, aby svojou službou, keď použijeme výraz z Knihy Danielovej, „priviedli mnohých k spravodlivosti“ (porov. Dn 12, 3). To znamená, že ich viedli na ceste evanjelia s múdrosťou, ktorá pochádza od Krista, ktorý sa pre nás stal múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením (porov. 1 Kor 1, 30). Nech sú ich duše očistené od každej poškvrny a nech žiaria ako hviezdy na nebi (porov. v. 3). A nás, ktorí sme ešte pútnikmi na zemi, nech v tichu modlitby inšpiruje ich duchovné povzbudenie: „Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha“ (Ž 42, 6.12).
Preklad: Klára Tomášiková
Poznámka: [1] Sv. František z Assisi, Pieseň brata Slnka