Vatikán 29. októbra (VaticanNews) V stredu 29. októbra pri generálnej audiencii venovanej 60. výročiu koncilovej deklarácie Nostra aetate pápež Lev XIV. pripomenul, že „pravý dialóg má korene v láske, v jedinom základe pokoja, spravodlivosti a zmierenia“. Vyzdvihol potrebu jednoty medzi náboženstvami v službe ľudskosti, odsúdil všetky formy antisemitizmu a upozornil aj na etické riziká umelej inteligencie, ktorá nesmie ohroziť dôstojnosť človeka.
GENERÁLNA AUDIENCIA (streda, 29. októbra 2025)
Na dnešnej audiencii bolo aj vyše 400 pútnikov zo Slovenska – tentoraz z farností Gaboltov, Košice, Drienov, Zborov, Nižná Myšľa a Oravské Veselé, ako aj priatelia Televízie LUX.
Evanjelium podľa Jána 4, 21 – 24
Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo aj Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch, a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“
KATECHÉZA pri príležitosti 60. výročia koncilovej deklarácie Nostra aetate
Drahí bratia a sestry, pútnici vo viere a zástupcovia rozličných náboženských tradícií! Požehnaný deň, vitajte!
V centre dnešnej úvahy, počas tejto Generálnej audiencie venovanej medzináboženskému dialógu, chcem postaviť slová Pána Ježiša, adresované Samaritánke: „Boh je duch, a tí, čo ho uctievajú, musia ho uctievať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 24) V evanjeliu toto stretnutie odhaľuje podstatu autentického náboženského dialógu: výmenu, ktorá sa rodí, keď sa ľudia úprimne otvárajú jeden druhému, s pozorným načúvaním a vzájomným obohatením. Je to dialóg, ktorý sa rodí zo smädu – z Božieho smädu po ľudskom srdci a z ľudského smädu po Bohu. Pri studni v Sychare Ježiš prekonáva bariéry kultúry, pohlavia i náboženstva. Pozýva samaritánsku ženu k novému chápaniu bohoslužby, ktorá nie je viazaná na jedno konkrétne miesto – „ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ – ale uskutočňuje sa v Duchu a pravde. Tento moment vystihuje samotné jadro medzináboženského dialógu: objavenie Božej prítomnosti za hranicami všetkých obmedzení a pozvanie hľadať ho spoločne, s úctou a pokorou.
Pred šesťdesiatimi rokmi, 28. októbra 1965, Druhý vatikánsky koncil promulgovaním deklarácie Nostra aetate otvoril nový horizont stretnutia, úcty a duchovnej pohostinnosti. Tento žiarivý dokument nás učí stretávať nasledovníkov iných náboženstiev nie ako cudzincov, ale ako spoločníkov na ceste pravdy. Ctiť si rozdiely a pritom potvrdzovať našu spoločnú ľudskosť. V každom úprimnom náboženskom hľadaní rozpoznávať odlesk jediného Božieho tajomstva, ktoré objíma celé stvorenie.
Osobitne netreba zabúdať, že prvé zameranie dokumentu Nostra aetate smerovalo k židovskému svetu, s ktorým chcel svätý Ján XXIII. nanovo vybudovať pôvodný vzťah. Po prvý raz v dejinách Cirkvi tak mal vzniknúť doktrinálny dokument o židovských koreňoch kresťanstva, ktorý by na biblickej a teologickej úrovni predstavoval bod, z ktorého niet návratu: „Ľud Nového zákona je duchovne spojený s potomstvom Abraháma. Kristova Cirkev totiž uznáva, že počiatky jej viery a jej vyvolenia sa už podľa Božieho tajomstva spásy nachádzajú u patriarchov, u Mojžiša a u prorokov“ (NA, 4). Tak Cirkev, „pamätajúc na dedičstvo, ktoré má spoločné so Židmi, a vedená nie politickými dôvodmi, ale náboženskou evanjeliovou láskou, odsudzuje nenávistné prejavy, prenasledovania a všetky formy antisemitizmu, zamerané proti Židom v ktoromkoľvek čase a od kohokoľvek“ (tamtiež). Odvtedy všetci moji predchodcovia jednoznačne odsúdili antisemitizmus. A ja potvrdzujem, že Cirkev antisemitizmus netoleruje a bojuje proti nemu – práve z dôvodu samotného evanjelia.
Dnes môžeme s vďačnosťou hľadieť na všetko, čo sa počas týchto šiestich desaťročí podarilo dosiahnuť v židovsko-katolíckom dialógu. Nie je to zásluha iba ľudskej námahy, ale predovšetkým pôsobenia nášho Boha, ktorý je podľa kresťanského presvedčenia sám v sebe dialógom. Nemožno poprieť, že aj v tomto období sa vyskytli nepochopenia, ťažkosti a napätia, no nikdy nezastavili pokračovanie dialógu. Ani dnes nesmieme dopustiť, aby nás politické okolnosti či nespravodlivosti niektorých odviedli od priateľstva, najmä preto, že sme už spolu veľa dosiahli.
Duch dokumentu Nostra aetate naďalej osvetľuje cestu Cirkvi. Cirkev uznáva, že všetky náboženstvá môžu odrážať „lúč tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“ (č. 2), a že hľadajú odpovede na veľké tajomstvá ľudskej existencie. Preto má byť dialóg nielen intelektuálny, ale aj hlboko duchovný. Deklarácia pozýva všetkých katolíkov – biskupov, klerikov, zasvätené osoby i veriacich laikov –, aby sa úprimne zapájali do dialógu a spolupráce s nasledovníkmi iných náboženstiev, pričom majú rozpoznávať a podporovať všetko, čo je v ich tradíciách dobré, pravdivé a sväté (porov. tamtiež). To je dnes nevyhnutné takmer v každom meste sveta, kde sú naše duchovné a kultúrne rozdiely povolané stretávať sa a spolunažívať v bratskom duchu. Nostra aetate nám pripomína, že pravý dialóg má korene v láske – v jedinom základe pokoja, spravodlivosti a zmierenia – a že pevne odmieta akúkoľvek formu diskriminácie či prenasledovania, potvrdzujúc rovnakú dôstojnosť každého ľudského bytia (porov. NA, 5).
A teda, drahí bratia a sestry, šesťdesiat rokov po Nostra aetate sa môžeme spýtať: čo môžeme urobiť spoločne? Odpoveď je jednoduchá: konať spoločne. Viac než kedykoľvek predtým náš svet potrebuje našu jednotu, priateľstvo a spoluprácu. Každé z našich náboženstiev môže prispieť k zmierneniu ľudského utrpenia a k starostlivosti o náš spoločný dom – planétu Zem. Naše tradície učia pravde, súcitu, zmiereniu, spravodlivosti a pokoju. Musíme znovu potvrdiť službu ľudskosti, v každom čase. Spoločne musíme byť bdelí voči zneužívaniu Božieho mena, náboženstva či samotného dialógu, ako aj voči nebezpečenstvám náboženského fundamentalizmu a extrémizmu. Musíme sa tiež postaviť k zodpovednému rozvoju umelej inteligencie, pretože ak by bola chápaná ako náhrada človeka, mohla by vážne narušiť jeho nekonečnú dôstojnosť a oslabiť jeho základné zodpovednosti. Naše tradície môžu výrazne prispieť k „poľudšteniu“ techniky a tým aj k inšpirácii jej etickej regulácie, ktorá by chránila základné ľudské práva.
Ako všetci vieme, naše náboženstvá učia, že pokoj sa začína v ľudskom srdci. V tomto zmysle môže náboženstvo zohrávať zásadnú úlohu. Musíme priniesť nádej späť do našich osobných životov, rodín, štvrtí, škôl, dedín, krajín i do celého sveta. Táto nádej sa opiera o naše náboženské presvedčenia – o vieru, že nový svet je možný.
Nostra aetate pred šesťdesiatimi rokmi priniesla svetu po druhej svetovej vojne nádej. Dnes sme povolaní obnoviť túto nádej v našom svete zničenom vojnou a v našom zdevastovanom životnom prostredí. Spolupracujme, pretože ak sme zjednotení, všetko je možné. Urobme všetko pre to, aby nás nič nerozdelilo. V tomto duchu chcem ešte raz vyjadriť svoju vďačnosť za vašu prítomnosť a vaše priateľstvo. Odovzdajme tento duch priateľstva a spolupráce aj budúcej generácii, pretože práve to je pravý pilier dialógu. A teraz sa na chvíľu zastavme v tichej modlitbe: modlitba má moc premeniť naše postoje, myšlienky, slová i skutky.
Preklad Martin Jarábek